syn Martin a starší Juraj ml. robí servis na hasičskú techniku. Nikdy však neslúžili spolu. Vraj by to nerobilo dobrú krv. Nedávno sa stal mjr. Horňák dôchodcom. Vraví, že má menej času, ako keď pracoval. Čas na pár spomienok si však našiel.

Po skončení základnej školy v roku 1974 chcel ísť J. Horňák študovať za automechanika. Keďže bol problém dostať sa na takú školu a otca mal hasiča, dostal možnosť učiť sa na Odbornej škole požiarnej ochrany Ministerstva vnútra ČSSR v Žiline. Mali tam učebný odbor automechanik, pričom počas štúdia absolvoval aj základný kurz hasičského výcviku.

Nezabudne na štvorročné dievčatko

"Keď som o tri roky školu skončil, nastúpil som na vtedajší Verejný požiarny útvar, ktorý bol zariadením Mestského národného výboru v Košiciach," spomína J. Horňák a dodáva. "Začal som tam robiť najprv v dielni, potom som pracoval ako technik strojnej služby. Zároveň som si robil maturitu na dopravnom učilišti. V roku 1981 som zmaturoval a uvoľnilo sa miesto na Mestskej inšpekcii požiarnej ochrany vo funkcii odborného inšpektora požiarnej ochrany na úseku obranných príprav a ochrany utajovaných skutočností. Bola taká doba a veľa vecí sa utajovalo." Tam pracoval až do roku 1996. "Od 1981 do 1983 roku som sa chodieval s kolegami zaúčať na zisťovanie vzniku príčin požiarov. Kolega, ktorý priamo zisťoval príčiny, nemal vodičák, tak som mu robil aj šoféra a učil sa. Od 1983 roku som začal robiť aj zisťovanie."

Podľa Juraja to bola veľmi zaujímavá robota, náročná na psychiku. Zažil všeličo. Nikdy nezabudne na prvý zásah, keď na Lesníckej ulici horel byt. Kolega vošiel cez okno dovnútra a šliapol na mŕtvolu. "Každý hasič, ktorý nastúpi, má podvedomý strach a obavu, ako bude reagovať, keď uvidí prvú mŕtvolu. Keď sme muža vyberali, v tom momente som si to našťastie neuvedomoval. Bol popálený, nadýchal sa splodín horenia. Snažili sme sa ho oživiť, ale nepodarilo sa. Bol to šok, ale akási trauma na mňa doľahla až neskôr doma. Rozmýšľal som, čo sa dialo, zopár nocí sa mi o tom snívalo. Nejako to prešlo a neskôr som sa už snažil od takýchto momentov odosobniť."

Musel si uvedomiť, že je to práca ako každá iná. Vedel sa odosobniť, pokiaľ k tragédii došlo niekde na pracovisku, v kanceláriách. Predsa len tí kolegovia reagovali ináč, nebolo tam toľko emócií. Ak videl telo na zemi, bral to tak, že to musí urobiť a život ide ďalej. Ak sa však niečo podobné stalo v bytovom dome, prišli najbližší príbuzní, bolo to emotívne napäté. "Musíte si tú ľudskú bolesť vytrpieť spolu s nimi. Bol som v podstate hromozvodom nešťastia. Musel som im povedať, že musia ísť preč, čo nebolo jednoduché, keďže išlo o najbližšieho človeka. Bolo to ťažké, bol to ich majetok, ich príbuzný."

Juraj spomína aj na tragický požiar, ktorý sa udial v 80. rokoch na Kurskej ulici. Otec nechal 4-ročné dievčatko asi na 15 minút samé doma a odbehol po druhé dieťa do škôlky. Dievčatko si pritiahlo stoličku, v knihovníčke bol položený zapaľovač i cigarety... "Tam nebol veľký požiar, dievča zobralo zapaľovač a podpálilo stojan na časopisy. Chytili sa koženkové dvere a v byte vzniklo silné zadymenie. Dieťa sa udusilo, našli sme ho v kúpeľni vo vani. Išlo o inštinkt dieťaťa, ktoré sa chcelo niekam ukryť. Nevedeli sme jej pomôcť. Prvý prišiel domov otec... Sú to roky, ale keď si predstavím toho chlapa, čo tam robil, tie emócie, je mi z toho stále nevoľno. Plač, nariekanie, otec si vyčítal, že dcéru nechal samú doma, kľačal pri nej celý čas..."

Práca zisťovateľa je na psychiku veľmi náročná. Trpí tým aj rodina. Striedali sa dvaja v službe, teda slúžil každý druhý týždeň. J. Horňák bol na telefóne bez prestávky, vtedy však mobily neexistovali. Buď teda sedel doma, alebo im vyšiel náčelník v ústrety tým, že mali prenosnú rádiostanicu. Aj to sa museli pohybovať po meste v jej dosahu. Na Jazero už nemohol odísť, do úvahy prichádzalo centrum mesta. "Stalo sa mi, že sme boli s manželkou v potravinách a ozvala sa vysielačka, že horí. Okamžite som začal komunikovať, ľudia sa divili, pozerali, čo to je. V tom čase nosiť pod tričkom vysielačku nebolo bežné. Bola to komédia, prifrčalo služobné auto."

Najhoršie boli víkendy a prázdniny. Väčšinou ľudia prídu z práce, zoberú deti a utekajú s nimi na kúpalisko či na Bukovec. Juraj nemohol, nedalo sa. "Rodina si musela zvyknúť. Telefón som mal natiahnutý do spálne, aby som nezobudil v noci celú rodinu. Niekedy sa stalo, že zvonil v noci niekoľkokrát. Keď som odchádzal, manželka sa zobudila, keď som sa vrátil, opäť bola hore. Samozrejme, že keď som prišiel z požiaru, musel som sa osprchovať. Susedia mali v bloku radosť..."

Podobne ako dnes, aj voľakedy boli problémy v oblastiach, kde žilo viac Rómov. Rizikový vraj nebol len Lunik IX, kde dnes hasiči bez policajtov nevkročia, pretože tam po nich hádžu kamene a rozoberajú autá. "Jeden požiar sme mali na Šoltésovej," spomína Juraj. "Nemohli sme zasahovať, nedalo sa dostať ľudí z bloku, stále tvrdili, že tam majú telku, video... Zavolali sme políciu, no vtedy boli aj hliadky Pomocnej stráže Verejnej bezpečnosti. Mali členov aj zo strany Rómov a tí si vedeli poradiť. Prišiel chlapík od 'nich' ako člen stráže a skríkol v ich reči. V tom voči nemu vybehla jedna žena a začala na neho ziapať. Bez rozmýšľania jej cez ústa 'vytiahol', až si sadla na zadok. V tom momente v okolí 50 metrov nebolo živej duše. Už sa dalo robiť. Tí od nich mali autoritu, Rómovi svojich rešpektujú..." Ak by vraj urobil taký zákrok "biely" policajt, tak ho dobijú.

Operačné? - psychiatria

V roku 1996 prešiel J. Horňák na novovzniknuté Krajské operačné stredisko. Dostal ponuku, tak sa rozhodol skúsiť niečo nové. V roku 2002 sa zriadil Hasičský a záchranný zbor, napriek tomu, že mal školu, prax i niečo v teréne za sebou, šéfovia zistili, že nemá ani základný kurz. "Síce neviem, ako som sa mohol dopracovať do hodnosti majora, no absolvoval som viacero odborných príprav, aby som mohol funkcie vykonávať. Naraz som nespĺňal podmienky, tak som šiel na okresné operačné stredisko. Predtým operačné strediská fungovali ako ohlasovne požiarov, kde telefón dvíhali ženy. Prebrali správu, spustili poplach, zahlásili ulicu a všetci hasiči zbehli do garáže. Tam veliteľ rozhodol, ktorí pôjdu na zásah."

Po vytvorení operačných stredísk ostáva všetka ťarcha na dôstojníkovi, ktorý musí rozhodnúť, akú techniku poslať. Robí tak na základe informácií, ktoré získa od oznamovateľa. Rozhodnutie musí padnúť v priebehu niekoľkých sekúnd. Juraj bol operačným dôstojníkom až do odchodu do dôchodku pred niekoľkými týždňami. Vraví, že práca na operačnom je čistá psychiatria.

"Od vzniku linky 112 sa tzv. plané hovory trochu odbúrali, ale kým linka nebola, boli sme radi, keď sme mali za 24-hodinovú službu len 500 hovorov. Vtedy to bola pokojná služba," vraví a spomína na jeden z prípadov. "Zavolal nám pán z okolia a v prvom momente sme si mysleli, že si robí srandu a napodobňuje hlas robota. Zvuk znel ako cez počítač, on stále opakoval, že je zavretý a potrebuje pomoc. Nevedeli sme, čo to je. Zavolali sme na záchranku, pustili sme im ten záznam a operátorka nám povedala, že je to človek, ktorý má problém s hlasivkami, že volal aj im. Poslal som tam hasičov a tí zistili, že muž mal manželské nezhody a žena ho zamkla do špajze..."

Často sa stáva, že hasičom z dlhej chvíle volajú deti a tínedžeri. Istá dievčina zo Šace bola schopná ponúkať hasičom aj dve hodiny erotické služby, no žiadna deva vraj nikdy neprišla. Už dávali slúchadlo nabok, nech sa vyrozpráva, lebo bola schopná volať niekoľkokrát za minútu. "Nudila sa," vysvetľuje Juraj. "Ale volali nám aj decká, posielali nás do p... Napríklad nám volával aj istý chlapec zo Šace. Pravidelne, trepal nezmysly. Až som sa raz nahneval a o pol druhej v noci som zavolal k nim domov. Dvihol otec a nechcel veriť, že to robí jeho syn. Pustil som mu hlasový záznam a už som len počul v slúchadle, ako dával potomka 'dokopy'... Odvtedy nevolal. Nadávok som si vypočul strašne veľa. Rekord mám za 22 minút vybavených 88 telefonátov..."

Zvykol sa piť alkohol u hasičov? Juraj sa na to vždy hneval, lebo tieto dve veci nejdú dokopy. Priznáva, že v minulosti boli aj také prípady: "Mali sme kolegu, ktorý v službe vypil kolegovi okenu, ktorú mal na čistenie okien áut. Nemal čo vypiť, tak si dal. Dnes sa už nepije, sú neustále kontroly, nik si nedovolí..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári