Dodnes si dokáže sám zo seba uťahovať, čoho dôkazom je aj tento rozhovor, ktorý vznikol v Košiciach pred pár týždňami.
Do Košíc A. Hajdu privialo hneď niekoľko povinností. Svojou prítomnosťou bol potešiť a pobaviť choré detičky v nemocnici, ale aj propagovať úsporný Modrý plyn, ktorý zaviedol vo svojom domčeku v Lozorne. „Ja sa totiž snažím byť čo najviac environmentálny. Zaujímavé je, že v Bratislave na to nemám podmienky, ale na dedine áno,“ prezradil. „V Lozorne totiž máme nádoby na triedený odpad, zatiaľ čo v Bratislave sa dá triediť len papier. To mi je záhadou, že v takom veľkom meste, ako je Bratislava, sa triediť odpad neoplatí, ale v malej dedinke hej... V Lozorne máme aj zberný dvor, kde sa napríklad môžete zbaviť starej sedačky. Tam to majú na starosti Rómovia. Rozoberú to, kov dajú do šrotu, drevo spália... Strovia to bezo zvyšku. Inak, to sa darí na chalupe aj mne. Drevo a papier spálim, urobil som si aj kompostovisko na biologický odpad...“
Má troch bratov
Zrejme práve preto, že vyrastal v Bratislave, tak mu je na dedine na chalupe viac než dobre. „Ja milujem tamojších ľudí. Viete, keď sa človek celé dni pohybuje medzi v šoubiznise, príde mu veľmi príjemné konečne sa dostať medzi normálnych ľudí, ktorí majú iné problémy,“ smeje sa. „Napríklad úplne úžasné je, že priamo za domom máme golfové ihrisko. Ale nechcem, aby ste si mysleli, že to je nejaká snobská dedina, a preto hráme golf. Vôbec nie. Práve Lozorno je živý príklad toho, že golf je úplne obyčajný šport pre kohokoľvek. Zaplatíte 10 eur a môžete hrať do sýtosti. A tak tam stretnem suseda elektrikára, ale aj podnikateľa. Nie je to šport o snobizme, ale o stretávaní sa.“
A. Hajdu sa síce narodil v Bratislave, ale nie je typický západniar. V jeho génoch sa totiž miešajú maďarské a nemecké gény. „Z maminej strany som mantácky Nemec. Ona sa narodila neďaleko Košíc, vo Vyšnom Medzeve. Mantáci majú taký zvláštny druh reči, preto ich volajú Mantákmi, pričom na Slovensku sa to používa ako nadávka. A väčšina ľudí pritom ani nevie, čo to znamená. Každopádne sa však dá povedať, že Mantáci sú zvláštni ľudia a ja som svoju povahu zrejme z časti podedil aj po nich. V istom zmysle sú to aj veľmi silní ľudia. Veď moja mamka mala na starosti celú našu rodinu. Keď babke komunisti zobrali všetko, čo mala, povedala, že ona pre nich robiť nebude a zostala doma. Nasťahovala sa k nám. V trojizbovom byte sme teda boli siedmi – babka, otec, mama a my štyria bratia.“
Každý zo štyroch bratov sa narodil v inom meste Slovenska. „Otec bol železničný staviteľ, takže sme sťahovali podľa toho, kde bolo treba stavať. Najstarší brat sa narodil v Košiciach, ďalší dvaja na strednom Slovensku, ja až v Bratislave. Tam sme aj ostali. Mrzí ma, že už neovládam mantáčtinu, možno len pár výrazov. U nás doma sa totiž najprv hovorilo nemecky a mantácky, ale aj maďarsky, keďže otec má maďarský pôvod. Lenže, vtedy bola divná doba, na nášho otca bol nasadený nejaký zvláštny pán a neskôr sme boli upozornení, že by sme sa nemali doma rozprávať inak ako po slovensky, lebo to môže vyzerať, že sa bavíme o niečom, čo je tajné a mohlo by nám to narobiť problémy. Tak sme prestali. Bola to čudná doba. Pamätám si, že v 60. rokoch boli v každom byte okolo nás pootvárané dvere, s kamarátmi sme lietali z bytu do bytu a potom sa tie dvere začali v 70. rokoch zatvárať...“
Do výťahu s kameňom
Ady zvykne hovorievať, že má najtenšie nôžky v slovenskom šoubiznise, len Milan Lasica mu môže konkurovať. Zrejme aj preto mu už v detstve bolo jasné, že asi nepôjde v šľapajach starších bratov. „Všetci boli skvelí športovci. Jeden majster Slovenska v stolnom tenise, druhý vo vodnom póle, tretí futbalista. A ja som bol na športy odjakživa dengľavý a celý grambľavý. Historka, ktorá hovorí za všetko - bývali sme na 5. poschodí, no ja som nemohol chodiť výťahom, lebo som bol taký chudučký, že výťah nezaznamenal, že som nastúpil, tak sa nepohol. Preto som so sebou vláčil obrovský kameň, aby som výťah zaťažil a aby sa so mnou pohol. A uhnal som si pruh, ktorý mi museli operovať. Mal som asi osem rokov.“
Hoci sa stále staral o zábavu spolužiakov a kamarátov, stať sa hercom - to mu ani len nenapadlo. „Lenže, stalo sa to asi v šiestej triede, že k nám prišla deviatačka a pýtala sa, či sa niekto nechce prihlásiť do divadla Ludus. Netušil som, čo je to ten Ludus, ale ona mala prsia minimálne trojky! Tak som sa prihlásil. Netušil som vôbec, do čoho idem, ale zistil som, že si tam čítame, hráme sa na zvieratká a že je to zábava a celkom mi to ide. Utvrdila ma v tom hlavne moja prvá veľká postava – hral som ľudožrúta. Stačilo, že som sa vyzliekol do pása, vyšiel na javisko ako ten ľudožrút a už sa ľudia smiali. No, ja som bol zvyknutý, že sa mi ľudia smejú, len čo ma zbadajú, ale tam som za to, že som smiešny, dostal potlesk! Hrali sme rôzne predstavenia a ja som sa stále viac a viac utvrdzoval v tom, že chcem byť herec.“
Do herectva vhupol bez toho, že by vôbec vedel, do čoho ide, a teda aj bez očakávaní. „Ono to je dobré, keď od vecí nič neočakávate. Ak totiž máte očakávania, zákonite sa stane, že sa sklamete. Ale ak nečakáte nič, môžete ostať príjemne prekvapený. Ja vlastne doteraz nemám žiadne veľké očakávania od mojej práce, nechávam to voľne plynúť.“ O príjemné prekvapenia nemal núdzu hlavne v divadle. „Na konte mám veľa dobrých postáv, hlavne v divadle Astorka, ktorým žijem. No a popritom sa sem-tam mihne aj filmová postava, ktorá je takou čerešničkou na torte. Nedávno sme s Jurajom Nvotom nakrútili film, ktorý sa odohráva v roku 1968. Keď sa na film nájdu peniaze, je to zázrak. Ak sa začne nakrúcať, je to ešte väčší zázrak. A ak sa dostane do kín, tak to je zázrak najväčší na svete. Už druhá vec je, koľko ľudí sa naň príde pozrieť... Na druhej strane sú tu však naše seriály, ku ktorým si denne sadajú tisícky ľudí...“
Práve postava Petra Vaška z Ordinácie v ružovej záhrade sa Adymu postarala o poriadny nárast popularity v posledných rokoch. „Idem po ulici a zastavujú ma všetky vekové kategórie a chcú vedieť, čo sa bude v seriáli diať ďalej. Ordinácia je pre mňa hlavne príležitosťou stretávať sa so skvelými hercami. Teším sa aj z toho, že s Miškou Čobejovou sa môžeme jašiť s dieťatkom, ktoré tam hrá naše dieťa. Teším sa z toho, že je za čo hrať golf. Teším sa, že z mojej postavy som si urobil takú trúbu,“ smeje sa. „On totiž väčšinou koná tak, že chce dobre, ale stále sa mu to vymkne z rúk a dopadne to zle. Najhoršie to bolo vtedy, keď som mal v seriáli milenku. To ma raz napadla jedna babka na ulici. Mlátila ma kabelkou a vykrikovala – ty sviňa, vráť sa k manželke... Teraz však moja postava strúha dobrotu, tak ma zase majú rady aj staré babky. Dokonca som dostal ocenenie mediálny otec roka.“
Na otcovskej dovolenke
Ady má s manželkou dve deti - dcéru Dominiku a syna Romana. Práve dcérku si užil natoľko, ako si len rodič vlastné dieťa môže užiť. Strávil totiž pol roka na rodičovskej dovolenke namiesto manželky. „Nastala situácia, že som si zničil v jednom predstavení kolená a musel som ísť na operáciu. Ostal som preto doma a zistili sme, že keď som doma ja a manželka tiež kvôli dcére, nemáme z čoho žiť. Takže ona šla späť do práce v čase, keď Dominika mala 2,5 roka. Ja som s ňou ostal doma tých pár mesiacov, kým nešla do škôlky.“
Denne riešil nočníček, polievočky, prechádzky, ihriská... „Chodil som normálne na ihrisko spolu s kopou žien a debatili sme tam zväčša o ženských veciach. Našťastie, v čase, keď som začal na sebe pozorovať, že mi začínajú rásť prsia, šla už dcéra, chvalabohu, do škôlky,“ smeje sa A. Hajdu. „Musím však povedať, že som vďačný za túto skúsenosť. Samozrejme, že som si chvíle s dcérkou užíval, na druhej strane však priznával, že ma to totálne psychicky vyčerpávalo. Manželka chodila domov z práce o štvrtej a ja som bol vždy o pol štvrtej už oholený, okúpaný a oblečený a len čo prišla domov, ja som hneď padal za kamarátmi na pivo, aby som si do života vniesol trochu rovnováhy...“
Ženy odvtedy obdivuje ešte viac ako predtým. „Majú to veľmi ťažké, majú toľko povinností a všetko na starosti. Nechápem, ako to zvládajú a ja s pokojným svedomím som ochotný vyhlásiť za všetkých mužov, že bez žien by sme boli v úplnej prdeli! Raz sa mi stalo, že manželka šla na týždeň na poznávací zájazd do Francúzska. Nechala mi na každý deň zoznam vecí, čo treba urobiť, bolo ich minimálne pätnásť. Keď som s tým skončil, tak som odpadol od únavy na gauč a zrazu mi zvoní telefón. Vraj kde som, už som mal byť dávno v dabingu. Lenže toto mi manželka na zoznam nenapísala! Život chlapa je oveľa jednoduchší,“ dodal so smiechom na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
