Tú už mal každý okrem mňa. Aby som z takého nedostatku neutrpel psychickú ujmu, kúpil som si ju. A nielen to, následne som sa pokúšal aj poskladať ju. Za socializmu sa mi to však nikdy nepodarilo. Keď sa socializmus zrútil, myslel som si, že odvtedy pôjde ľahšie úplne všetko. Doteraz ju však nemám poskladanú...
Socializmus pre Košice znamenal rozvoj. Demografický určite. Zapríčinili ho Východoslovenské železiarne. Ich výstavba, keď sa ešte volali HUKO (hutnícky kombinát), sa začala v r. 1957 na poli v Šaci, kde od r. 1965 vyrastali namiesto kukurice vysoké pece. (Mnohí si spomínajú, ako tam chodievali z úradov na brigádu.) Nie každý rok, ale každé dva jedna. Posledná (tretia) v r. 1969. K peciam potrebovali železiarne až 20-tisíc zamestnancov. Tí doniesli so sebou aj zopár blízkych, a tak sa počet Košičanov vtedy za jednu generáciu späťnásobil. Aby mali kde bývať a všeličo k tomu, zastavaná plocha sa zdvadsaťnásobila. Pribudlo pre nich sídlisko Terasa, z neho električková dráha do železiarní, Spoločenský pavilón VSŽ (Ferrocentrum), nemocnica (v Šaci), hotel Hutník (1961), zimný štadión na Nerudovej (1958, zastrešený 1964). Popri tom sa už vybudoval aj Dom kultúry ROH VSŽ (1975), futbalový štadión.
Raketový demografický nárast potvrdili aj ďalšie úžasné ukazovatele. Košice mali najväčší počet obytných miestností na jeden byt v Československej socialistickej republike (ČSSR) a Košičania boli aj na peknom druhom mieste v obytnej ploche na jedného z nich.
Inými slovami, panelákov sa stavalo dosť a čoraz hustejšie (Terasa, Kuzmányho, Juh, Furča, KVP, Ťahanovce). (predtým ešte tehlové domy: Sídlisko II.). Na Kuzmányho sídlisko bývalo „len" 260 ľudí na hektár, ale na Ťahanovciach a KVP už skoro dvakrát toľko. Preto niektorí začali volať paneláky králikárňami.
41,5 socialistických rokov okrem panelákov doteraz pripomínajú kosáky a kladivá na Nám. osloboditeľov. Ostali tam, čo je dobré, veď pamätník červenoarmejcom stál už tri roky pred začiatkom socializmu u nás. Ešte sa ani vojna neskončila a už si sovietska armáda začala tento monument stavať. Hotový bol v júni 1945. Pripomínajú viac osloboditeľov než komunizmus. Kosák s kladivom však nájdeme aj priamo na historickej radnici. Presnejšie na pamätnej tabuli o Slovenskej republike rád. Radi ju mali komunisti, lebo 3 týždne (16.6.1919 - 7.7.1919) neboli ďaleko od toho, aby sa aj Košice a Slovensko stali súčasťou Sovietskeho zväzu.
Keď socializmus začal vystrkovať svoje ateistické rožky aj Košiciach, hneď to pobadala cirkev. Aby sa do nového štátneho zriadenia veľmi nepúšťala, na biskupské úrady sa vybrali vládni zmocnenci. Aj v Košiciach na Leninovej 28 (Hlavnej) sa jeden taký ubytoval. Staral sa do všetkého, čo robí biskup Jozef Čársky (1886-1962), sedel s ním v miestnosti, keď mu prišla návšteva, neskôr mu aj poštu otváral, ale vzápätí sa vždy zahanbil, a tak ju po prečítaní ihneď zavrel a tváril sa, že nič. Keď sa mu už zdalo, že si biskup robí, čo chce, tak mu obmedzil pohyb na dve miestnosti (od 3. júna 1950) a hneď sa mu ho lepšie kontrolovalo. Aby vykazoval aj (ďalšiu) činnosť, písal o všetkom správy.
Komunistom prekážal aj košický seminár. Najprv nariadili bohoslovcom školenie počas letných prázdnin. Tým stačilo prísť školiť sa prvý deň a mali dosť. Na druhý deň (8. júla 1950) ich socialistický prednášajúci našiel od nich už len odkaz, že v tomto období letných prác sa považujú za užitočnejších na poli. Nasledujúci školský rok sa už v seminári nezačal.
Prinavrátiť úplnú náboženskú slobodu sa svojimi smelými kázňami pokúšali koncom 60. rokov najmä kňazi Bartolomej Urbanec a Alojz Tkáč (onedlho preto vodič električky i pracovník Mestských lesov) a po revolúcii košický arcibiskup) na mládežníckych omšiach v kostole Kráľovnej pokoja.
Príbeh Alojza Tkáča by bol možno hodný sfilmovania. Boli by v ňom prechody, ako sa človek z úspešného kňaza môže dostať za vodiča električky, ktorý chodieva aj okolo biskupského paláca, ale ktovie, či mu vôbec napadne, že raz bude v ňom ako biskup. Takýto životný scenár sa dá napísať len za spoluautorstva zmeny režimu. Alojzovi Tkáčovi, ktorý pomáhal organizovať veľmi populárne mládežnícke omše, bol odobratý štátny súhlas na vykonávanie kňazstva. Takže sa zamestnal v Mestských lesoch a neskôr ako vodič električky v DPMK. To ešte netušil, že po zmene režimu sa dostane na biskupský stolec a Košice sa dokonca stanú sídlom arcidiecézy. A keby sme jemu či dakomu inému za socializmu tvrdili, že do Košíc príde pápež, asi by nám ťažko uveril. Len známy košický jezuita a skvelý spovedník páter Paňák to predpovedal a správne predpokladal, že sa so Svätým Otcom aj stretne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
