Primát získala sv. Alžbeta Uhorská, ktorá nikdy v Košiciach nebola, a tým nesplnila základné kritérium ankety. Za ňou najviac hlasov získali spisovateľ Sándor Márai, ktorý všetky diela napísal v maďarčine a tretí stupienok patrí ešte veľmi mladému spevákovi Mirovi Šmajdovi. Ťažko pochopiť, že v tejto sedmičke nie svetoznámy klavírny virtuóz a exrektor Akadémie múzických umení v Prahe prof. Peter Toperczer Dr. h. c. O pár dní, 16. augusta, si pripomeniem prvé výročie jeho smrti. Košický rodák a významný umelec, ktorého meno skloňoval celý svet vážnej hudby, odišiel zo sveta vo veku 66 rokov tak ticho a nenápadne, ako žil celý život...
V Košiciach býval P. Toperczer na rohu ulíc Komenského a Tomášikova. Z okien videl na vojenskú plaváreň, súčasť vtedajšej „kadetky". Už od útleho detstva denne hral na klavíri, dávno pred nami poznal noty a ako 10-ročný vedel zasvätene hovoriť o vážnej hudbe. Bol synom slávneho otca, veď meno Gejza Toperczer poznal každý, kto počúval rádio. Televízia ešte neexistovala a z dnešného pohľadu neuveriteľné - po večeroch rodiny sedávali pohromade a počúvali rozhlas. Meno otca v éteri zaznievalo niekoľkokrát denne. Bol predsa skladateľ, klavirista i hudobný redaktor. Lásku k hudbe, talent i základné hudobné vzdelanie teda dostal Peter už doma. Talent, samozrejme zdedil, to ostatné, čo súviselo s vážnou hudbou, „dostával po kvapkách" ako súčasť výchovy. Otcovi sa to však málilo, a preto Peter musel chodiť na súkromné hodiny hudobnej výchovy.
To, že po osemročenke odišiel študovať na konzervatórium, nikoho neprekvapilo. Veď hudba bola v jeho prípade súčasťou každodenného života i keď sa mi s odstupom rokov sám priznal, že vtedy ešte nevedel, čomu sa bude venovať. Šťastím bolo, že sa dostal do rúk Márie Mašíkovej-Hemerkovej (nar. 1900), ktorá sa mu venovala ešte pred príchodom na konzervatórium. Bola to vzdelaná klaviristka s patričnými pedagogickými skúsenosťami. Jej rukami prešli mnohé talenty, samozrejme, nie každému sa podarilo vystúpiť na horné poschodia hudobného sveta. Práve táto odborníčka mala zrejme rozhodujúci vplyv na to, že sa Peter rozhodol venovať interpretačnému umeniu. Ako mi raz povedal, cítil, že potrebuje veľmi tvrdo pracovať. Preto si na pražskej Akadémii múzických umení vybral triedu prof. Františka Maxiána. Ako poslucháč mal k nemu maximálnu dôveru a považoval ho za umelca i pedagóga v jednej osobe - najlepšieho akého mohol mať.
Do Prahy prišiel ako víťaz celoštátnej súťaže poslucháčov umeleckých škôl (1962), o rok neskôr, už ako vysokoškolák, sa stal laureátom klavírnej súťaže Pražská jar. Do umeleckého sveta mu však dokorán otvorila dvere až účasť na súťaži Leeds International Competition v Anglicku. Obsadil 6. miesto, a to aj napriek semifinálovému hendikepu - keď sa počas jeho vystúpenia sama od seba spustila protipožiarna signalizácia. Držal som v rukách výstrižky anglických novín, ktoré sa mu ešte dva roky po tejto udalosti počas jeho svadobnej cesty na Britských ostrovoch venovali toľko, koľko hviezdam šoubiznisu. V dvoch ústredných denníkoch bolo v titulku jeho meno s tým, že na základe pozvania trávi v Anglicku medové týždne. Anglická tlač vystúpenie P. Toperczera charakterizovala ako „osviežujúce, vtipné, elegantné a majstrovské".
V máji 1968 P. Toperczer prevzal Krajskú cenu roka, udelenú Radou Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach. Mal iba necelých 24 rokov! Nuž a toto bolo asi prvé a zároveň posledné ocenenie, ktoré sa rodákovi dostalo v Košiciach. Je to skutočne kuriózne - čím bol P. Toperczer slávnejší a uznávanejší, tým viac sa mu rodné mesto obracalo chrbtom. Na rozdiel od neho. Je zaujímavé i to, že anglická tlač ho stále uvádzala ako českého umelca, proti čomu sa vždy ohradil (veď kto v roku 1966 vedel v Anglicku niečo o Slovensku), ale na druhej strane nemecká a rakúska tlač písala o ňom ako o klaviristovi z východného Slovenska - z Košíc (Kaschau).
Ešte viac ako Leeds mu cestu na najvýznamnejšie svetové pódiá otvorilo získanie hlavnej ceny a titulu laureáta Medzinárodnej tribúny mladých umelcov pod patronátom UNESCO v roku 1972. V roku 1980, teda ešte v čase pôsobenia v Slovenskej filharmónii, sa P. Toperczer stáva laureátom Štátnej ceny K. Gottwalda! Skutočne neuveriteľné. Aj keď dnes už presná evidencia laureátov neexistuje, košičký rodák bol ak nie najmladším, tak rozhodne jedným z najmladších. Stal sa ním ako 35-ročný. Na vyznamenania a ocenenia, udeľované do roku 1990 sa síce každý môže pozerať ako chce, myslieť si o tom svoje, ale udelenie Štátnej ceny K. Gottwalda - to už bola iná káva. Náš rodák ju dostal „za interpretáciu klavírnych diel skladateľov 20. storočia". Pritom nebol ani členom komunistickej strany...
Udelenie Štátnej ceny K. Gottwalda na jeho živote nič nezmenilo. Akurát v roku 1983 začal spolu s Mariánom Lapšanským, terajším generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie, hrávať štvorručne na jednom klavíri, resp. dvoch klavíroch. Už v roku 1978 začal vyučovať hru na klavíri na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a externým pedagógom na nej zostal aj po prechode do Prahy. „Byť jeho poslucháčom je zrejme závideniahodné. Pretože zážitkom je nielen ho počúvať pri hre na koncertnom pódiu či z gramofónovej platne, ale poznaním je už aj stretnúť sa s ním ako s človekom - vtipným, introvertným a skromným," - napísal raz o ňom jeden významný český hudobný kritik.
Aj moje osobné stretnutia s Petrom, či už v Košiciach, alebo v Prahe, boli pre mňa nezabudnuteľné. Pamätám sa, ako mi hovoril, že rád vystupuje vo vtedy ešte dvoch štátoch SRN a NDR, pretože je tam obrovský záujem o vážnu hudbu. Nebolo preňho žiadnou zvláštnosťou vystupovať v koncertných halách pre 3 000 poslucháčov! V Japonsku sa mu napríklad stalo, že mu organizátori koncertov zabezpečili klavíry až do hotelových izieb. Keď sme už pri tých klavíroch - často hovoril o tom, ako sa stále menej a menej stretáva s kvalitnými nástrojmi a s ich pravidelnou údržbou. Obyčajne sa to začína a končí naladením klavíra, ale to nie je všetko. Na druhej strane, dobrý klavír naňho vždy pôsobil inšpiratívne, niekedy dokonca viac, než dobré publikum. Veľmi zaujímavé boli aj jeho vyjadrenia o tréme a podmienkach. Tá skutočná tréma sa vraj dá odstrániť častým koncertovaním a tie podmienky? Neraz tvrdil, že svoje najlepšie výkony odohral po namáhavých cestách, teda nevyspatý, unavený a hladný!
Čas sa však nezastavil. Od roku 1986 pôsobil P. Toperczer na Hudobnej fakulte AMU v Prahe, v roku 1990 sa stal docentom, o päť rokov neskôr profesorom. V rokoch 1999 až 2005, teda dve volebné obdobia, bol rektorom pražskej AMU. Potom až do smrti bol dekanom Hudobnej fakulty AMU. Jedným z jeho žiakov bol aj jeho syn Peter (nar. 1970 v Košiciach), ktorý slávnemu otcovi rozhodne hanbu nerobí. Naopak... V roku 1989 vyhral Chopinovskú klavírnu súťaž v Mariánskych Lázňach, venuje sa sólovej a komornej činnosti, vyučuje na Hudobnej škole hlavného mesta Prahy, na pražskom Gymnáziu P. Herudu a na Divadelnej fakulte AMU.
Oboch spájala aj láska k Medzinárodnej klavírnej súťaži v Košiciach. Žiaľ, jej terajší 12. ročník za účasti 36 talentovaných detí z 13 krajín bol už bez jej spoluzakladateľa. Prof. Toperczer bol jej umeleckým riaditeľom od zrodu, syn Peter sa na nej zúčastňuje ako člen poroty. V rodinnej tradícii pokračuje aj Ing. Gejza Toperczer ml., ktorý tak ako jeho otec zasvätil svoj život práci v rozhlase. V tej istej budove na Moyzesovej ulici, teda tam, kde pôsobil Gejza Toperczer st., pracuje ako zvukový režisér a producent.
Pohreb P. Toperczera bol v Prahe iba za účasti rodinných príslušníkov a úzkeho kruhu spolupracovníkov a umelcov. Košický rodák odišiel z tohto sveta potichu a v najväčšej skromnosti, tak, ako žil celý svoj život. Napriek tomu, že celé desaťročia patril medzi uznávaných svetových velikánov v hre na klavíri. Možno, že rodné Košice, ktoré tak preslávil na celom svete, mu raz darujú aspoň pamätnú tabuľu na dom, v ktorom prežil detstva a mladosť. Možno...
Nielen tí, čo sa o hudbu zaujímajú, ale aj mnohí ďalší vedia, že Peter Toperczer sa narodil v Košiciach v roku 1944, vyštudoval aj v tomto meste konzervatórium, pochádza z hudobníckej rodiny, získal vysokoškolské vzdelanie na AMU v Prahe. O množstve cien, ktoré získal na mnohých medzinárodných súťažiach a zájazdoch skoro po celom svete by sa mohol napísať celý bulletin. Peter Toperczer je od roku 1972 sólistom Slovenskej filharmónie. To všetko je už asi známe...
Ak sa však stretnete s týmto umelcom osobne, v prvom rade vás ostro frapuje nesmierna skromnosť, nenápadnosť, ba dalo by sa povedať - na prvý pohľad - plachosť.
Tak sa javí tomu, kto s ním prežil ako ja, niekoľko dní na umeleckom zájazde so Symfonickým orchestrom Čs. rozhlasu v Bratislave (hral Prokofievov I. klavírny koncert) pri príležitosti Dní čs. kultúry v ZSSR. A zistíte ešte niečo pri takejto príležitosti: že je to umelec neobyčajne pracovitý, ktorý vkladá po každý raz a do každého koncertu kus zo svojho ja. Preto ho obecenstvo všade, kde má svoje koncertné vystúpenia, prijíma s nadšením, verí mu a obdivuje ho. Veľmi by som želela nášmu „Peťovi", aby mu toto nadšenie a tieto skoro nezvyčajné umelecké vlastnosti zostali veľmi, veľmi dlho, aby všade získaval dobré meno nášmu interpretačnému umeniu. Ale aj to, aby aj naďalej pre tých, k čo ho poznajú, zostal skromným Petrom. To, že je Toperczer, už samo symbolizuje klavírneho virtuóza z Československa.
(Festivalový spravodajca Bratislavských hudobných slávností, október 1975)
V Petrovi Toperczerovi, mladom odchovancovi prof. Františka Maxiána na pražskej Akadémii múzických umení, vyrástol slovenskej pianistike interpretačný zjav, ktorý priam prelomovo zasiahol do jej overených tradícií a vývinu. Na medzinárodnej klavírnej súťaži v anglickom Leedsi v roku 1966 vzbudil zaslúženú pozornosť zúčastnených porotcov a jeho recitál v Leeds Town Hall komentovala anglická tlač ako veľký zážitok. Po absolutóriu Toperczer úspešne koncertoval v celom rade európskych krajín: Francúzsko, NDR, NSR, Rakúsko, Švédsko, ZSSR, Dánsko, Belgicko a in. Svoj beztak už výrazný pianistický profil si ešte zdokonalil na majstrovskom kurze u Gézu Andu v roku 1970 v Zürichu...
(Z textu na obale jeho gramofónovej platne W. A. Mozart - Koncert d mol pre klavír a orchester, nahranú v Koncertnej sieni Slov. filharmónie v januári 1975 v Bratislave, dirigent SF Ladislav Slovák).
Počuť hrať Petra Toperczera na domácich koncertných pódiách bolo donedávna šťastnou náhodou. Svojím vynikajúcim umením sa stal vzácnym „artiklom" československých koncertných agentúr, najvyhľadávanejším sólistom českých a slovenských orchestrov pre zahraničné turné. Takúto „vychytenosť" a dominantné postavenie medzi slovenskými klaviristami si vydobyl tvrdou, húževnatou prácou, ktorej základmi boli: jeho nevšedný hudobný talent, získaná technika, umelecké dispozície a ich rozvinutie do vysokej kultivovanosti majstrovského estetického obrazu, maľovaného detailným i veľkorysým štetcom vlastnej osobnosti. Hral v najväčších sálach Európy, Ameriky, precestoval Sovietsky zväz, Japonsko, čakajú ho opakované zájazdy do zahraničia i domáca reprezentácia... Peter Toperczer je typom moderného mladého klaviristu, ktorý sa silou osobnosti odpútať od zaužívaného klišé pedagogického drilu a nechal pôsobiť predovšetkým vlastné zdroje spontánnej muzikality. Stal sa prelomovým zjavom slovenskej klavírnej školy a súčasne vedúcou osobnosťou celej plejády úspešných reprezentantov mladej slovenskej generácie klaviristov. Čo teda znamená interpretačná tvorba. P. Toperczera pre slovenskú hudobnú kultúru? Jeho hra je rozbreskom slnka impressionistov, čistota a krehkosť raných klasikov, intelektuálna plnosť hudby vrcholného klasicizmu - pretavené prizmou požiadaviek súčasníka, pre dobu, ktorú žije a ktorej venuje trvalé hodnoty svojho umenia. Do vlastnej palety nemieša nijaké cudzie prímesy - zostáva sám sebou, i keď jeho Beethoven je možno búrlivejší, ale súčasne mnohopólovejší, Prokopiev briliantnejší, ale tiež mystiteľský, Brahms odromantizovanejší, ale s pôvodnou hĺbkou filozofie...
(Denník Práca, máj 1980)
Úvodom programu začiatkom sezóny, v ktorej Symfonický orchester Čs. rozhlasu v Bratislave jubiluje, zaznel Brahmsov I. Koncert pre klavír a orchester d mol op-15. Jeho sólista, mladý československý klavirista Petre Toperczer v ňom ukázal, že i pri jeho mladosti má v ňom naše interpretačné umenie už celkom vyspelú a vyváženú umeleckú osobnosť... Má veľký zmysel pre formovú architektúru, štýl a svojou bohatou tónovou škálou s perfektnou technikou vie urobiť z počúvania tohto koncertu vo svojom podaní nevšedný zážitok. Jeho výkon treba oceniť tým viac, že dokázal odsunúť z poľa pozornosti poslucháča i taký veľký hendikep, akým je technicky celkom nevyhovujúci nástroj v Koncertnej sieni Čs. rozhlasu, čo by asi dokázal na výbornom nástroji!
(HUDOBNÝ ŽIVOT, november 1969)
V čom spočíva osobnosť Petra Toperczera? Predovšetkým v jeho vysokej inteligencii a múdrosti, znásobenej skúsenosťami, ktoré mu umožňujú na jednej strane nadhľad nad hraným dielom a na strane druhej ponor do obsahu diela nezabúdajúc pritom ani na najmenší detail na ceste hľadania objektívnej pravdy. Tejto zásade podriaďuje vysokou dávkou sebadisciplíny svoju prirodzenú muzikalitu a technickú pripravenosť, hraničiacu s virtuozitou, ktoré sú pri každom jeho vystúpení tak vysoko hodnotené.
(HUDOBNÝ ŽIVOT, máj 1980)
Peter Toperczer vyrástol za posledné desaťročie na osobnosť, na ktorú môže byť naša kultúra právom hrdá, a dnes už celkom určite patrí k magnetom popredných svetových koncertných siení. Kritici o ňom píšu, že hrá dramaticky, výbušne energicky, ba našlo sa aj hodnotenie o jemne pôsobiacom umelcovi s rozbuškou v prstoch. Osobnosť, ktorá rastie vďaka sústredenému plneniu celkom prostého vyznania: byť sám sebou... Na svetové koncertné pódiá mu otvorila cestu Medzinárodná tribúna mladých interpretov pod patronátom UNESCO na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1971. Stal sa jej laureátom. Ešte nemal ani 30 rokov a už viedol interpretačné semináre na Michigan State Univerzity v USA (1993)...
(Časopis TELEVÍZIA, marec 1980)
Ak sa voľakedy chodievalo na koncerty za veľkými menami skladateľov, neskôr sa k tomu záujmu pripojili aj dirigenti a tak postupne si získavali popularitu a vstupovali do vedomia najširšej verejnosti aj sólisti. A dnes sa už tieto tri záujmové zložky navzájom dopĺňajú.
Medzi sólistov, na ktorých sa v Bratislave - a nielen v Bratislave - „chodí" a ktorí majú svojich verných v radoch koncertného publika, patrí aj sólista Slovenskej filharmónie, klavirista Peter Toperczer. Vo svojich 36 rokoch získal si toľko domácich i medzinárodných trofejí a koncertoval v toľkých štátoch, že vari nemá v histórii mladého slovenského hudobného umenia obdoby.
(VEČERNÍK, Bratislava, február 1980)
Už v časoch môjho štúdia na košickom konzervatóriu som pozorne sledoval hudobný život v meste iv celom Československu. Už vtedy meno Petra Toperczera v mojej hlave bolo zaradené medzi špičky slovenského koncertného umenia. Neskôr ako Košičan som bol hrdý na to, že náš rodák a vynikajúci klavirista sa stal rektorom pražskej Akadémie múzických umení. V mojich očiach to predstavovalo obrovské ocenenie jeho kvalít. Samozrejme, že keď som sa stal riaditeľom Štátnej filharmónie v Košiciach, som sa snažil, aby tento virtuóz aspoň sporadicky hosťoval u nás. Jeho prítomnosť pre nás znamenala prítomnosť veľkého svetového umelca! Napriek svojim obmedzeným časovým možnostiam Peter Toperczer využil každú príležitosť na vstúpenie vo svojom rodnom meste. Som rád, e som mal tú česť osobne spoznať tohto veľkého majstra. Každé takéto vystúpenie v rodných Košiciach predstavovalo veľký hudobný sviatok pre celé mesto.
(PhDr. Július KLEIN, riaditeľ Štátnej filharmónie v Košiciach)
Správa o odchode Petra Toperczera ma doslova šokovala. Prvá myšlienka, ktorá mi v tej chvíli preletela hlavou, bola, že som stratil človeka, ktorého som považoval za jednu zo svojich životných istôt... Ale akokoľvek sa budem s touto bolestnou stratou vyrovnávať, uvedomil som si zároveň, že Petra stratiť nemožno. Zostáva časťou mňa, časťou nás všetkých, ktorí sme milovali jeho charizmatickú osobnosť, jeho skromnosť a nenútenosť, nechuť ku konvenčnosti a okázalosti, múdrosť myšlienok a hĺbku vnútorných prežitkov, jeho túžbu dopátrať sa podstaty veci...
V pražskom internáte AMU som mal izbu presne o poschodie nižšie, pod ním. Počúval som, ako cvičí. Už to cvičenie sa mi zdalo krásne! Inšpirovaný jeho usilovnosťou som doslova letel ku klavíru. Lomcovala mnou túžba aspoň trochu sa mu vyrovnať. Bolo pre mňa šťastím, že veľmi veľa cvičil, čo sa o poschodie nižšie začalo prejavovať aj na mojej zlepšujúcej sa technike.
Hovoril, že umenie sa nedá naučiť. Umenie sa dá cítiť, možno aj chápať, rozvíjať, zveľaďovať a chrániť. Najmä to posledné mu zvlášť ležalo na srdci... Jeho nahrávky sú súčasťou zlatého fondu slovenského, českého rozhlasu i zahraničných rozhlasov a mnohých vydavateľstiev. Sú to veľmi vzácne nahrávky. Cez ne si môžeme znovu a znovu sprítomniť tohto ušľachtilého a krásneho človeka.
(Marián LAPŠANSKÝ, klavírny virtuóz a gen. riaditeľ Slovenskej filharmónie, PRAVDA, august 2010)
Peter Toperczer je významný a medzinárodne uznávaný reprezentant slov. klavírneho umenia. Je typom moderného umelca s veľkým rešpektovaním voči tlmočenému autorovi. Jeho hra je prostá afektácia, manier, je jednoduchá, vecná. V ideálnej syntéze sa v nej na vysokej úrovni stretávajú jednotlivé zložky klavírnej interpretácie...
(V. ČÍŽIK: Slovník slovenského koncertného umenia)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
