Dnes k nim pribudnú spomienky na putovanie po najväčších pamiatkach o čosi bližšieho, no rovnako atraktívneho Jordánska.
Jeden zo štátov, geograficky spadajúcich pod Blízky východ, navštívili manželia ako druhý na trase z Egypta do Izraela. Boli jediní dvaja Košičania v tej skupinke turistov, ktorí vlani na prelome júna a júla stavili na cestovnú kanceláriu Satur.
"Aj napriek tomu, že sme mali z Egypta namierené do Jordánska, hraničný prechod, ktorým sme prechádzali, bol riešený tak, že sme na krátky okamih vošli do Izraela. A až z neho potom do Jordánska," spomína Eva na azda jedinú menej príjemnú skúsenosť s tamojšími pomermi. To preto, lebo kontrola, ktorej ich Izraelčania podrobili pred vstupom na ich územie, bola miestami až nepríjemná. Ale čo sa dá čakať od štátu, ktorý je denne v ohrození teroristami? "Dôkladne nám presvecovali a skontrolovali nielen batožinu, či v nej nemáme nejaké zbrane alebo výbušniny, ale aj nás. Keďže na kontrolu čakalo plno ľudí, bolo to zdĺhavé a nepríjemné."
Po vstupe do Jordánska si Eva s Františkom okamžite všimli rozdiel, hlavne v čistote. Tá totiž pre Egypťanov nie je silnou stránkou. "Od sprievodkyne sme sa dozvedeli, že je to hlavne zásluha kráľa Abdulláha II. Ten sa snaží robiť doma takú politiku, ktorá jeho kráľovstvo zaradí medzi TOP krajiny Blízkeho východu. Začína od mladých, ktorých učí pracovitosti a hlavne čistote, ktorá je Arabom cudzia. Žiaci napríklad v lete zametajú ulice, za čo dostávajú malý plat. Okolo väzníc sú plantáže, kde si väzni pestujú plodiny pre seba. Kráľ sa tiež snaží znížiť počet kočujúcich beduínov napríklad aj tým, že ak sa aspoň na päť rokov usadia, dostanú jordánske občianstvo. Alebo im stavia domčeky, kde môžu bývať. Sami sme však na cestách Jordánskom videli, že v mnohých domčekoch sú ubytované zvieratá, najmä kozy, somáre a ťavy. Beduíni si vedľa postavia stany..."
Meď, síra a láva
Ako prvú z naplánovaných turistických pamiatok si šli Eva s Františkom pozrieť mesto Petra, označované za jeden z novodobých divov sveta. A to hlavne preto, že je celé vytesané v prekrásnom skalnom masíve, z čoho pochádza aj pomenovanie Petra - Skala. "Keďže leží vo výške okolo 1 000 metrov nad morom, citeľne lepšie sa nám dýchalo," spomína František na prvý kontakt s oblasťou, v ktorej sa mesto nachádza. "K mestu sme sa blížili krásnym skalným údolím, ktoré sa volá Báb al-Sík a je dlhé asi 3,5 km," spomína František. "Ponúkali sa nám rôzne druhy odvozu, najčastejšie na somároch alebo koňoch, ale odmietli sme to. Bol by hriech neabsolvovať to peši a vychutnávať celú tú nádheru, čo vytvorila príroda. Rôzne zvlnené skalné masívy boli zo začiatku trojfarebné. V červených vrstvách prevažovala meď, v žltých síra a v čiernych láva. Postupne, ako sme sa blížili k Petre, skaly nádherne zružoveli. Cesta, akoby vysekaná v skalách, vysokých aj sto metrov, bola raz širšia, inokedy užšia, miestami len na dva-tri metre. Napokon sa pred nami objavila vstupná brána do samotnej Petry, nazývaná tiež Pokladnica (Al-Chazne)".
Mesto založil v 3. storočí pred naším letopočtom kočovný nomádsky kmeň Nabatejcov. Ako prvý do pieskovcových skál začal vytesávať budovy a hrobky. Petra spočiatku slúžila len ako pohrebisko a podľa arabských povestí v nej dodnes žijú duchovia. Časom však jej vynikajúca obchodná poloha na križovatke medzi Arábiou, Egyptom a Sýriou predurčila významnejšie postavenie. Podľa historických prameňov mala Petra v čase najväčšej slávy 30- až 40-tisíc obyvateľov. Nabatejci boli vynikajúci obchodníci, ktorí zvyšovali prosperitu mesta a urobili z neho veľké centrum obchodu. Začiatok konca nastal v 1. storočí "po Kristovi", keď Petru obsadila vtedajšia svetová veľmoc - Rímska ríša. Rimania niektoré stavby prerobili na obydlia a postavili krásne divadlo s veľkým hľadiskom. Rozvoj mesta sa však spomalil.
"V 4. storočí postihlo Petru veľké zemetrasenie," pokračuje Eva v reprodukcii informácií, ktoré sa o meste dozvedela. "Mohutné otrasy znamenali koniec slávnej éry, údolie bolo úplne vyľudnené a Petra upadla do zabudnutia. Až do 19. storočia bola obývaná len beduínmi, ktorí jeho existenciu tajili. Prvý človek, ktorého legendy zaujali natoľko, že sa rozhodol mesto nájsť, bol švajčiarsky bádateľ Johann Ludwig Burckhardt. Po mnohých rokoch, čo sa učil arabčinu a križoval púšte, našiel kmeň, ktorého starší obyvatelia poznali cestu k Petre, ale nechceli mu ju prezradiť." Johann údajne použil lesť. Z písomností vedel, že blízko Petry sa nachádza hrob Árona, brata Mojžišovho, ktorý zomrel od smädu počas 40-ročného putovania Izraelitov púšťou. Švajčiar beduínom povedal, že chce ísť k jeho hrobu a uctiť si Áronovu pamiatku. To zabralo a bol navedený na správnu cestu...
"My sme si stihli pozrieť iba časť sprístupneného územia," pokračuje František. "Mimochodom, Petra má rozlohu okolo 25 km2 a doteraz bolo odkrytých len okolo 20 percent pôvodnej plochy. Zvyšok je ukrytý pod nánosmi piesku a my sme sa dozvedeli, že sa pohybujeme asi tri metre nad pôvodným povrchom. Okrem rímskeho amfiteátra sme si pozreli Kláštor Al-Deir, ku ktorému sme museli zdolať vyše 800 schodov. V tej horúčave to bolo veľmi namáhavé, ale stálo to za to. Obdivovali sme precíznosť každého vytesaného detailu v skalách, zvlášť keď sme si predstavovali, s akými jednoduchými nástrojmi Nabatejci pracovali." Mimochodom, krása a tajomnosť Petry zaujala aj tvorcov jedného z filmov o Indianovi Jonesovi (Harrison Ford), a preto niektoré scény z časti o Svätom grále sa točili práve tu. A aj preto za vstup do brány v Petre, kde sa film "Indiana Jones a posledná krížová výprava" odohrával, zaplatia turisti najviac spomedzi všetkých pamiatok v meste.
Prečo stĺpy v Jerashi stoja?
Z Petry si to manželia Ocelíkovci a ostatní slovenskí turisti namierili do mesta Jerash (číta sa Džeraš). Stojí asi 50 km severne od hlavného mesta Ammánu a je preslávené vďaka pozostatkom gréckej a rímskej architektúry. Po ničivom zemetrasení v roku 747 kedysi prekvitajúci Jerash obyvatelia opustili. V časoch križiackych výprav už bol opisovaný len ako malá poľnohospodárska dedina. Nič nenasvedčovalo tomu, že tu niekedy bolo po sýrskej Palmýre jedno z najväčších obchodných centier antického sveta.
"Až nemecký cestovateľ Ulrich Jasper Seetzen, ktorý tadiaľ v roku 1806 prechádzal, rozpoznal náznaky ruín mesta celé stáročia pochovaného pod pieskom," prezrádza Eva čosi z histórie mesta, nazývaného tiež Pompeje Blízkeho východu. "V roku 1925 sa začalo s vykopávkami, ktoré pokračujú dodnes a vraj sa zatiaľ podarilo odkryť iba 20 percent pôvodného územia starého mesta. Piesok všetko vynikajúco zakonzervoval. Preto sme aj my mohli obdivovať starobylé ruiny, ktoré sú ukážkou grécko-rímskeho sveta na Blízkom východe, zmiešaného s tradíciou arabského Orientu."
Mesto rozkvitalo v 3. storočí pred našim letopočtom a bolo členom federácie gréckych miest známych ako Decapolis. Rozmachu vďačilo hlavne svojej polohe na obchodnej ceste s korením medzi Arabským polostrovom a oblasťou Stredozemného mora. V ňom satiež začínala tzv. hodvábna cesta smerom na východ. Mesto začalo upadať v 3. storočí v dôsledku kresťanských a moslimských invázií.
"Jerash ukrýva množstvo nádherných pamiatok a je nemožné všetky vidieť v priebehu niekoľkých hodín," pokračuje Eva. "Archeologické mesto obsahuje široké Oválne námestie, do ktorého ústi ulica Cardo lemovaná stĺporadím. Tvorí ho 160 iónskych stĺpov a ťahá sa do diaľky 600 m. Azda najväčšou raritou v Jerashi sú tzv. šepkajúce stĺpy, ktoré jeden druhému akoby odovzdávali zvuk. Odborníci doteraz neprišli na spôsob, akým boli tieto stĺpy postavené, že doteraz stoja a že sa v priebehu storočí nezrútili. Mesto totiž leží v silnej seizmickej oblasti a v minulosti už bolo zopárkrát postihnuté zemetrasením."
Najdôležitejším miestom starého Jerashu bolo trhovisko Agora, ktoré malo i centrálne žriedlo. Priamo v strede mesta stojí Chrám bohyne Artemis. Nemenej atraktívne sú kúpele či amfiteáter, z ktorého najvyššej časti sa ponúka nádherný pohľad na celé mesto a sčasti zrekonštruovaný hipodrom. Nový Jerash leží v blízkosti starého a je druhým najnavštevovanejším mestom v Jordánsku. Dnes tu žije takmer 32-tisíc obyvateľov.
Hora Nebo
Treťou zastávkou Evy a Františka na púti po Jordánsku bolo mesto Makabejcov s názvom Madaba. "Je známe predovšetkým krásnou mozaikou mapy Svätej zeme," predstavuje ju František. "Keď sme vystúpili na horu Nebo, bol odtiaľ krásny výhľad na údolie rieky Jordán a Mŕtve more. Až sem vraj došiel Mojžiš, keď viedol Izraelitov z Egypta, hľadajúc 'zasľúbenú zem mlieka a medu'. Odtiaľ v diaľke uvidel mesto Jericho, no nebolo mu dopriate doraziť až tam. Skonal práve na hore Nebo, kde ho Izraeliti pochovali a 40 dní oplakávali. Otcovo dielo zavŕšil jeho syn Joshua, ktorý Jericho dobyl a obsadil."
Hora Nebo bola posledná zastávka na jordánskom území. Odtiaľ si to slovenskí turisti namierili na hranicu s Izraelom, kde ich čakala rovnako dôsledná kontrola, ako pred pár dňami. Ale o tom, ako ju manželia Ocelíkoví zvládli a čo všetko v Izraeli videli, až niekedy nabudúce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
