Zo Slovanu vtedy stála len hrubá stavba, a pred ňou plot z kvádrov, z ktorého troška ubúdalo, keď odtiaľ ľudia hádzali na tanky tehly. Okolo 9. hodiny sa začala výstražná streľba a o 12.30 už zamierila aj do ľudí. Do 18.00 h bolo šesť mŕtvych a 93 zranených, z nich piati s dlhodobými následkami. Kvôli popáleninám určite zomreli aj dvaja ruskí vojaci, ktorých hneď brali do tylu. A o pár dní ešte jeden Róm menom Bartolomej Horvát. Pamätná tabuľa na Hlavnej 7 teda nie je úplná. Do konca r. 1968 z Košíc emigrovalo vyše 400 ľudí. Im a aj ďalším obetiam vzdáva hold tabuľa naľavo od Hlavnej 66.
Obchody by sme už našli málokde na tom istom mieste, kde boli za socíku, no jeden, ktorý by sme márne hľadali, bol nezabudnuteľný. Jeho názov znel sexi. TUZEX. Mali tam to, čo nikde... (...v socialistických krajinách). Veci zo zahnívajúceho kapitalizmu. Tie však na počudovanie vyzerali dosť dobre, a tak aj fungovali, či chutili. Preto stálo za to ísť za vekslákmi alebo babkami, ktoré nevedeli, čo s toľkými bonami, a tak ich predávali. Tak sme objavili na Leninovej 7 videá, kvalitné rifle (ktoré sme následne nesmeli nosiť do školy), nešumiace hi-fi veže, digitálky a v TIP TOPE zasa Švajčiarsko cez jeho čokolády, alebo že existuje aj kozmetika značky Fa.
Kto nemal bony, musel chodiť do Prioru. V historickom centre (Leninova 111) postavili modernú budovu takmer bez okien koncom 60. rokov ako tretí Prior v ČSSR. Pri jeho otváraní (25. novembra 1968) „kamarátsky" asistovali aj tanky vojsk Varšavskej zmluvy, čo sa tu zdržali od augusta (vlastne vyše 20 rokov). Spomedzi celebrít (ktoré sa vtedy ešte tak nevolali) doň neskôr zavítali aj prvý (a posledný) československý kozmonaut Vladimír Remek a jeho kolega z rakety Leonid Gubarev. Ktovie, či si dačo kúpili, ale v kronike sa podpísali.
Prioru mal na druhom konci Leninovej ulice konkurovať Združený obchodný dom Domino. Košický ideologický tajomník Komunistickej strany Československa sa však rozhorčil nad tým, že domino je nielen na spoločenská hra, ale po latinsky znamená aj „Pán", ktorým sa môže myslieť Ježiš Kristus, čo sa mu zdalo v socialistických Košiciach neprípustné. A tak plastiku napravo od vchodu z Leninovej ulice na poslednú chvíľu prerábali na motív Dargov, keďže veľké D už bolo vidno všade. (Vpravo dole vidno podpis autora, ktorý to musel spraviť, p. Vaneka.) 23. februára 1987 pri otvorení Dargova sa všetci súdruhovia tvárili, že všetko je, ako malo byť.
Socializmus mohol byť ešte horší. Mal na to nábeh aj v Košiciach. V architektúre bol proti nemu zdravý rozum a čas. Len vďaka nim sa nepodarilo zbúrať malebné domčeky na Vrátnej ulici či budovu Židovského kasína (Rooseveltova ul.). Aby sme však mali predstavu, čo sa mohlo stať aj ďalším budovám, na ul. Gen. Petrova 27 (Mlynská) vyrástol Gastrodom (1975) hneď vedľa historických domov, zrušil sa Mlynský náhon (1967) a zbúral najluxusnejší košický hotel Schalkház (1963), zničila synagóga na Zvonárskej ulici...
Na druhej strane, za socíku vznikla v Košiciach aj Štátna filharmónia (1969), televízne štúdio (....), mali sme prvýkrát Večerník (1969), maďarské divadlo Thália (1969), Bábkové divadlo (1959), nové letisko v Barci (1953) novú železničnú stanicu (1973), novú nemocnicu (1981), hotel pre papalášov zvaný Dom hostí (1974), starú krytú plaváreň (1952), novú krytú plaváreň (1987), zrekonštruovala sa Urbanova veža a začala sa rekonštrukcia Štátneho divadla (1987) i Dómu sv. Alžbety (1986).
Keď sa socík rozšupol, zapôsobil megalomansky. Biely dom (1985) má až 22-tisíc metrov štvorcových. A to nerátam plochu, na ktorej sa pred týmto sídlom krajského, okresného a mestského výboru Komunistickej strany zdržiaval Lenin. Jeho veľká socha raz v noci dostala aj batoh, aby vyzeral ako turista. Asi si mysleli, že takto odíde aj sám. Po dvoch rokoch ho však museli dať preč žeriavom, zhruba vtedy, keď brali aj Gottwalda z Hlavnej ulice (1990). Ešte väčšia je však hlavná budova Vysokej školy technickej (teraz Technická univerzita). Keď ju v r. 1972 postavili, bola najväčšou budovou v celom Východoslovenskom kraji (dnešný Prešovský + Košický).
Ťažko by ste hľadali v meste budovu Mestského národného výboru (Leninova 68), ktorá sa už odmaskovala tak, že nápis SO SOVIETSKYM ZVAZOM NA VEČNÉ ČASY dala zo seba preč. Z protiľahlej budovy zasa zmizlo: ZA VÍŤAZSTVO LENINSKÝCVH IDEÍ NA CELOM SVETE.
Za socializmu boli Košice najdynamickejšie sa rozvíjajúcim mestom v Československu. Doteraz rozmýšľame, čo z toho stálo za to. V Prahe však už pochopili, že hoci bol socializmus netrhový, dá sa zarobiť aj na ňom. Preto v ulici Na příkopě v r. 2001 otvorili pozoruhodné Múzeum komunizmu. U nás sa musíme uspokojiť so zvyškami reality. Ešte stále sú všelikde okolo nás. Niektorí sa z toho tešia, iným to ide na nervy, ale väčšina už zabúda. A ešte jeden pocit sa v rámci kapitalistickej plurality názorov z času na čas hlási o slovo čoraz nástojčivejšie. Nostalgia.
Západní turisti ju necítia a sú zo socializmu hotoví. Najmä preto, že ho nezažili. My máme výhodu, že vieme porovnávať. Mohli by sme byť z toho múdrejší a jeho zvyšky nevyhadzovať do Zberných surovín ani inde. Veď ako spomienka je neškodný, i keď ani jeho úplne pôvodná idea nebola taká zlá. No ľudstvo ako keby si nič lepšie než kapitalizmus (zatiaľ) nezaslúžilo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
