S čerstvým osemdesiatnikom sme sa stretli v jednom z košických hotelov. Mimochodom, vek by ste mu naozaj neuhádli. Vitálny pán je stále aktívnym autorom - píše články, analyzuje, vyjadruje sa pre médiá. Napríklad, pravidelne spolupracuje s denníkom SME.

O politiku sa zaujímal už od gymnaziálnych čias - často až búrlivo o nej diskutoval so svojimi spolužiakmi.
„Boli to vášnivé debaty," spomína. "Mal som spolužiakov z rôzneho prostredia. Medzi nimi boli úradníci či intelektuáli. Ja som pochádzal z robotníckej rodiny, môj otec bol komunistom. Za Slovenského štátu ho za to väznili. Tie diskusie tým boli, samozrejme, poznačené. Ako maturanti sa však dodnes stretávame, aj tento rok sme sa stretli. Dodnes na to spomíname ako na krásne obdobie našej mladosti."

Na vysokú školu nastúpil začiatkom 50. rokov. V čase, keď v republike doslova zúrili komunisti, a inak presvedčení boli tvrdo prenasledovaní. Ako si spomína na toto obdobie? „Bol som mladý, teda život som vnímal z pohľadu kamarátstiev a prvých lások. Človek si obdobie, keď bude mladý, nevyberá. Priaznivejšie obdobie na svoju mladosť som si vybrať teda nemohol."

Napriek faktu, že z politického hľadiska išlo o najkrutejšie roky, v čase jeho nástupu na univerzitu už v Prahe cítiť náznaky budúcich zmien. Prejavujú sa najskôr v kultúre - napríklad vo svete divadla prostredníctvom malých javiskových foriem, ako bol v tom čase Semafor, jeho ideoví i autorskí lídri Jiří Suchý a Jiří Šlitr a umelci, ktorými sa obklopovali.

Správna ideológia - základ všetkého

Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe absolvoval v roku 1954. Rok predtým, v roku 1953, zomrel nielen Stalin, ale aj vtedajší československý prezident Klement Gottwald. „Pamätám sa, ako som si musel odstáť rad na Hradčanoch ku Gottwaldovej mŕtvole. Ako študentov nás tam nakomandovali."

Mladosť je plná ideálov. Jedným z nich bola Kusého snaha zbaviť marxistickú filozofiu dogmatizmu, aby bola reálne použiteľnou ideológiou. Mladý absolvent filozofie sa našiel vo svojich vzoroch - napríklad Francúzovi Louisovi Aragonovi či Poliakovi Adamovi Schaffovi. Miroslav Kusý bol komunistom z presvedčenia. Nič iné z domu ani nepoznal. Priznáva, že na vysokú školu prišiel s tzv. klapkami na očiach. Prišiel však šok z reálnej skúsenosti s komunistami. „Keď som v roku 1950 prišiel na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity, našiel som na dvore veľké množstvo kníh určených na likvidáciu. Intuitívne som si ukradol dve knihy francúzskych filozofov, keďže som maturoval z francúzštiny. Situácia sa mi zdala absurdná, keďže sme si veľmi dobre pamätali, ako len pred pár rokmi pálili knihy nacisti. Avšak s inou ako marxistickou filozofiou som sa zoznamoval až po skončení vysokej školy."

Keď začal učiť, pôsobil ako odborný asistent na Filozofickej fakulte, neskôr sa stal docentom a následne profesorom marxistickej filozofie. Bol aj členom Komunistickej strany. V tom čase sa do strany nevstupovalo. Museli si vás vybrať. Dalo sa však ponúkané členstvo odmietnuť? „Áno, ale znamenalo to okrem iného zastavenie profesionálneho postupu. Nemohol by som ani učiť na vysokej škole. Vtedy bol dokonca úzus, že každý učiteľ filozofie musel byť členom Komunistickej strany."

Napísal viacero knižiek s marxistickou filozofiou. Nehanbí sa za ne. Dokonca tvrdí, že ich za brak nepovažujú ani jeho bývalí študenti. Neskromne o sebe tiež hovorí, že bol obľúbeným učiteľom: „Patril som vtedy k učiteľom, ktorí dokázali študentov pritiahnuť," vraví osebe. Knihy písal inak ako ostatní. V tých časoch sa každé tvrdenie muselo potvrdiť Marxom. On tak nerobil. Písal autenticky. Možno aj preto mu práce úspešne vychádzali v niekoľkých vydaniach. Považuje dodnes Marxa za veľkého filozofa? „Áno, bol veľkým filozofom, tak ako bol Hegel či Kant. V 19. storočí zohral veľkú úlohu. Jeho myšlienky sa však stali nástrojom pre komunistov, a tým boli nebezpečné," hovorí známy politológ.

Postupom času sa M. Kusému začali otvárať oči. Bolo to nielen „vyťahovaním" Stalinových zločinov Nikitom Chruščovom. Názor na komunistov však definitívne zmenil až v auguste 1968 po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V tom čase bol niekoľko mesiacov vedúcim Ideologického oddelenia ÚV KSS. „Do vedenia strany doba vyniesla Gustáva Husáka, ktorý mal dve mottá. 'S Dubčekom stojíme, i padáme' a 'Od akčného plánu KSS nestúpime ani krok.' Obe však ignoroval. Dubčeka zo strany vyhodil a akčný plán bol nahradený rezolúciou, ktorá znamenala čistky v strane. Od augusta 1968 bolo veľmi absurdné obdobie. Neexistovala žiadna cenzúra. Tá definitívne nastúpila až na jar 1969."

Studená sprcha

Na jar 1969 ho vyhodili zo strany. Zažil pád na zem. Stal sa človekom, ktorý pre režim nebol potrebným. Bola to preňho studená sprcha. „Samozrejme, znamenalo to radikálnu zmenu. Pre mnohých mojich kolegov to bol skutočne šok. Nepochádza z intelektuálnej rodiny, má 40 rokov a pošlú ho k lopate? Ja som však našťastie na fyzickú prácu bol zvyknutý. Išlo o existenčný problém, veď doma som mal ženu a dve malé dcéry. Navyše, zo školy vyhodili aj moju ženu."

Dostal možnosť zachrániť sa. Musel však priznať, že sa mýlil: „Zavolal si ma minister Miroslav Válek. Povedal mi: Miro, neblbni. Si ešte mladý, prečo sa máš stavať na zadné. Napíš do Pravdy, že si sa mýlil a strana mala pravdu a ja ti dám miesto. Odmietol som to však urobiť. Napľul by som si tým do očí."

Popri existenčných tak začali aj iné problémy. Sledovať ho začala Štátna bezpečnosť. Výrazne sa to zhoršilo po podpise Charty ´77. „Po podpise Charty to bolo brutálne. Na výsluch ma predvolávali skoro každodenne. Nikdy ste nevedeli, kedy si po vás prídu. Stalo sa mi, že som bol v policajnej cele 24 hodín a keď ma prepustili, opäť ma zatkli pre inú kauzu. To sa mohlo opakovať donekonečna." Vypočúvania však už neboli také brutálne ako v 50. rokoch. Mučenie už nezažil. „Boli, samozrejme, vyhrážky na deti či majetok.
Najúčinnejšou obranou bolo, keď som o ich postupe informoval cez rôzne kanály Slobodnú Európu, ktorá to odvysielala."

Je jedným z mála Slovákov, ktorí v roku 1977 podpísali Chartu. „Charta bola výzvou na dialóg. Chceli sme, aby režim dodržiaval to, k čomu sa na medzinárodnej úrovni zaviazal." Po podpise Charty ´77 mu ŠtB ponúkla emigráciu. Odmietol ju. Režim sa týmto spôsobom zbavoval nepohodlných občanov. Doma však vydržal až do Nežnej revolúcie v roku 1989.

„Bola to, samozrejme, eufória. Nevedeli sme však celkom presne, do čoho ideme. Mali sme aj obavy. Československý režim bol oveľa tvrdší ako v okolitých krajinách. Kým inde to padalo, u nás sa to držalo. V novembri ´89 sme preto začali vyjednávať so slovenskými komunistami. Chceli sme zabrániť masakre." Do dnešného dňa neľutuje, že revolúcia bola len nežnou: „Oni mali v rukách armádu a políciu. My sme nemali nič."
V revolučnom čase sa o Kusom hovorilo aj ako o možnom prezidentovi či predsedovi československej vlády. On ani na jeden post neašpiroval a neuchádzal sa oň: „Necítil som sa na to. O svojej kariére som mal jasné predstavy. Počas svojho pôsobenia v Charte som sa preorientoval z akademického filozofa na politológa."

Do politiky však vstúpil. Napriek tomu, že v strane už bol a vyhodili ho z nej. „To už bol iný parlament. Išli sme tam s naivnou predstavou, že zohráme úlohu prechodu do najbližších volieb a potom odovzdáme moc profesionálnym politikom. Ukázalo sa však, že moc nebolo komu odovzdať, keďže profesionálnymi politikmi boli len komunisti."

Havlov spolupracovník

Bol aj členom federálnej vlády, ako aj kancelárom prezidenta Václava Havla na Slovensku. Túto pozíciu zastával až do roku 1992. V tom čase bol aj rektorom Univerzity Komenského v Bratislave. „S Havlom sme sa dobre poznali z disentu. Je to človek mojej krvnej skupiny. Politika preň znamenala istý hendikep, keď do nej vstupoval. Politik musí mať iné kvality ako intelektuál. Ten môže sedieť a rozmýšľať tak dlho, kým nepríde na optimálne riešenie. Naopak, politik sa musí rozhodovať rýchlo aj s rizikom, že jeho rozhodnutie nebude optimálnym riešením. Havlovi trvalo dlhšie, kým sa do tejto úlohy dostal."

Médiá v týchto dňoch upozorňujú na zlý zdravotný stav bývalého prezidenta: „Havel na Slovensko veľmi rád chodil. Napriek tomu, že je chorý a musí sa šetriť, kontakty s priateľmi veľmi rád udržiava. Aj vlani bol v Bratislave na premiére svojej hry. Moc mu do hlavy nestúpla. Je to stále veľmi skromný a normálny človek."

Miroslava Kusého dnes živí dôchodok. Napriek tomu je stále aktívnym. Reaguje aj na tých, ktorí mu dodnes vyčítajú jeho členstvo v Komunistickej strane do roku 1969. „Svoje účty s komunizmom som si vyrovnával, keď komunizmus na Slovensku vládol. Čelil som preto aj existenčným postihom. Nečakal som, až komunizmus skončí, ako to urobilo veľa ďalších. Bol som disidentom. Účty s touto ideológiou som si vyrovnával vtedy, keď som z nej precitol. Ako si človek nevyberá svojich rodičov, nemohol som si vybrať ani svoje vzdelanie. Na Filozofickej fakulte som dostal len marxistické vzdelanie. Dnes sa už dávno nepovažujem za marxistu, ale skôr za neoliberálneho filozofa. Z môjho 80-ročného života som bol v strane 17 rokov. Oveľa viac času som venoval inej orientácii. Osobne som sa s tým vysporiadal."

Utiahnuť sa do ústrania Miroslav Kusý ešte neplánuje: „Nepoznám iný spôsob relaxu, ako je práca. Nenaučil som sa sedieť v kaviarňach a šachy nemám s kým hrať. Pracujem v záhradke, a keď ma to naštve, napíšem článok. Alebo keď ma oslovia s konkrétnou témou, som schopný napísať článok, pretože mám s tým skúsenosti."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári