časti Nad jazerom vzniklo pri tamojšom klube dôchodcov zaujímavé zoskupenie mažoretiek, ktorých priemerný vek je okolo 65 rokov. Najmladšia má 65 a trom čakateľkám dokonca tiahne na ôsmy krížik.
Nedávno mohli Košičania obdivovať umenie týchto dám pri slávnostnom otváraní stanice mestskej polície a nejeden divák veru stratil reč. Ženy so striebrom vo vlasoch jasne dokazovali, že im ich vitalitu a chuť do života môžu závidieť aj oveľa mladší.
"Voláme sa Jazerské mažoretky, je nás pätnásť, nuž a, samozrejme, všetky sme už dôchodkyne," povedala nám na úvod pani Terézia Tancárová. V klube dôchodcov nás očakávala s ďalšou mažoretkou, Máriou Seleckou a vedúcim klubu dôchodcov, Ondrejom Pešákom. "Koľko rokov máme všetky dokopy, neviem, ešte nebol čas to zrátať. Možno niekedy v budúcnosti. Každá z nás sa veľmi teší na cvičenie, funguje to približne tak, že Hurááá, tu som. Čo sa týka našich bývalých povolaní, máme medzi nami ženy od učiteliek až po kuchárku zo studenej kuchyne."
Netradičné mažoretky vznikli pred asi troma rokmi na výročnej schôdzi klubu dôchodcov. Vtedy vraj starostka Anna Jenčová dala návrh, že keď Južania môžu mať tanečnú skupinu Diamant, prečo by Jazerčania nemohli mať mažoretky. Ihneď aj urobila zoznam ľudí, ktorí na schôdzi boli, aj takých, ktorí mažoretkami nechceli byť. Neskôr sa to vykryštalizovalo, niektorí "odpadli", odišli, až nakoniec ostalo len súčasné pevné jadro. Mimo Košíc ešte nevystupovali, ale vraj by nebolo od veci vybrať sa a predviesť svoje umenie aj niekde v zahraničí.
Sympatické a žoviálne mažoretky vystupujú v pekných modro-žltých kostýmčekoch. "Tam, kde chodíme cvičiť je krajčírstvo, nuž a pani starostka nechcela nič nechať na náhodu," vysvetlila M. Selecká. "Prišla, postavila nás do pozoru, pomerala a onedlho sme už mali naše kostýmy hotové, všetky sú šité na mieru. Nuž a prečo modrá a žltá? Veď to sú naše, jazerské farby. Ľudia nás pri vystúpeniach vnímajú veľmi pozitívne, tlieskajú, žiadajú si aj opakovačky."
Mažoretky poctivo trénujú a pochvaľujú si, ako im cvičenia pomáhajú zlepšovať ich celkovú kondičku. Je to vraj až neuveriteľné. Samozrejme, zaujímalo nás, ako ich záľubu vnímajú rodinní príslušníci, či ich nechodia kontrolovať, že naozaj cvičia. "Ale nie, rodinný príslušník je rád, že keď otvorí oči, nemusí sa zasa pozerať na tú istú tvár," vtipkovala pani Tancárová. "Objavili sme už aj iné mažoretky, sú to Žilinské Babetky. Nadväzujeme partnerské kontakty, avšak oni majú celkom odlišnú choreografiu. Naše pohyby sú prispôsobené tak, aby boli približne také ako klasické mažoretky, ktoré kedysi pochodovali po Košiciach s paličkami. Tie napríklad veľmi prospievajú najmä rukám, s ktorými ženy mávajú často zdravotné ťažkosti. Pospájali sme rôzne štýly, poskoky a tak. Doposiaľ sa nám ani raz na vystúpení nestalo, aby niekto dával najavo nevôľu či nespokojnosť. Fakt, nestalo sa to ešte ani raz..."
Skôr naopak. "Prišiel napríklad jeden pán a hovorí: 'Klobúk dolu pred vami, ako pekne vystupujete...' pochválila sa aj za kolegyne pani Tancárová. "Teraz už máme dve choreografie, vždy jednu nacvičíme a potom k nej pridáme ďalšiu. Cvičíme dvakrát do týždňa po hodine a pol, vždy bez prestávky. Akurát sa napijeme vody a frčíme ďalej. Všetko je zamerané takpovediac pochodovo, točíme najmä kĺbmi. Poviem pravdu, že keď pred vystúpením chceme, aby dopadlo dobre, je to teda poriadny dril. Každá z nás síce vtedy ledva dýcha, ale zatneme zuby a ideme ďalej. Oplatí sa to, lebo keď zožneme úspech, poteší to každú z nás. Padne nám to naozaj dobre."
Zaujímalo nás, ako vnímali obe mažoretky svoje približne rovesníčky z Česka, ktoré sa predviedli počas známej televíznej šou Česko Slovensko má talent. Starké vybehli na pódium v baletných úborčekoch, pod sukničkami však mali plienky. Porotkyňa, speváčka Lucie Bílá vtedy dala pri pohľade na "plienkové nohavičky" jasne najavo svoju nevôľu. "Viete, tak to poviem: z jednej strany je život veľmi krutý. S plienkami začínate a plienkami aj končíte. Kto neverí a má na to iný pohľad, tak nech sa ide pozrieť do tých domovov dôchodcov, kde sú ležiaci pacienti. Hneď mu bude jasné, že o čom to je. Nuž ale z druhej strany, vystúpenie tých českých kolegýň bolo trochu morbídne. Žiaľ, ale život je už taký. To vystúpenie už zasahovalo do intimity a presiahlo to hranice humoru," zdôraznila pani Tancárová. Ako vzápätí dodala jej priateľka, ona by vraj také čosi ihneď odmietla a nikto by ju v takom oblečení pred divákov nedostal.
Jazerské mažoretky nemajú zatiaľ žiadny vzor, predovšetkým ale preto, lebo sa doteraz o žiadnych iných mažoretkách v ich veku, ktoré by mali takú choreografiu ako Košičanky, ani nedozvedeli. Podľa T. Tancárovej, mažoretky síce sú, ale majú úplne odlišný štýl toho, čo robia. Pani zo Žiliny napríklad vravela, že ich ženy odmietli cvičiť či vystupovať s paličkami, lebo to nedokázali robiť. Košičanky napríklad surfovali aj po internete, ale na žiadne také mažoretky, akými sú ony, nenatrafili. Dokonca vraj ani v zahraničí. "Najťažšie sú práve tie paličky. Niekedy ľudia pozerajú, že nám spadne palička. Ale je to o tom, že pri vystúpení sa spotíte. A látka kostýmu nedovolí urobiť pohyb, ktorý treba. Jednoducho vás to nepustí. Ale už nám pani starostka sľúbila nové kostýmy, voľné, bez ramienok alebo také čosi," prezradila pani Selecká.
Keď vraj prichádzajú na tréning, každý ich tam víta s úsmevom, a to považujú za čosi, čo sa nedá zaplatiť žiadnymi peniazmi. Ženičky vystupujú aj so spevokolom, avšak nikdy s ním vraj nemali také úspechy ako s mažoretkovaním. Cvičiť chcú dovtedy, kým budú vládať, lebo je to fajn. Diétam neholdujú, všetky sú už babky na plný úväzok a zo svojich sem-tam i korpulentnejších postáv si nič nerobia. "Keď prídeme na tréning, ozvú sa aj hlasy, že tu ma bolí, tam ma pichá. Ale ono je dobre, že nás sem-tam niečo bolí, lebo človek aspoň vie a má istotu, že ešte stále žije. Samozrejme, každá si navzájom poradíme aj nejaký cvik, masáže a podobne. Ide o to, že svaly i kĺby sú v pohybe, človek sa má naozaj na čo tešiť. Určite je to lepšie ako dôchodcovia, ktorí sú celé dni zavretí medzi štyrmi stenami a už len čakajú, kedy im na zvončeku zazvoní smrtka. Aký je náš sen? Už sme si aj vraveli, že by sme si to aj zaplatili, ale mohli by sme niekam vyraziť aj von z Košíc."
A vôbec to vraj nemusí byť práve Las Vegas, babičkám mažoretkám by stačilo aj niekam bližšie. Úsmev na tvárach im vyčaril aj náš nápad, že treba pozháňať autobus, pomaľovať ho výraznými nápismi Jazerské mažoretky a vyraziť do sveta. Ihneď sme aj dostali ponuku ísť s nimi, lebo pri nich sa určite nestratíme ani mimo Košíc.
"A ešte toto vám poviem," rozhovorila sa na záver pani Tancárová. "Dostali sa mi do uší i také hlášky, že niektoré ženy, čo stáli bokom a sledovali naše vystúpenie, tvrdili, že by sa aj ony rady pridali. A vraj nám závidia, že tak poskakujeme, a či nás vraj nič nebolí, že sa usmievame a sme také spokojné. Ale to je presne o tom, že nebudem zavýjať a jajkať, ale cvičím, som medzi ľuďmi a robím niečo so sebou..."
Nuž a v prvom rade bolo treba urobiť prvý krok a nájsť v sebe odvahu ísť do toho. Lebo v takom veku už má každý človek nejaký zdravotný problém. Jedného bolí to, iného tamto. "Každý, kto sa pred tými tromi rokmi dozvedel o tom, čo chceme robiť, nám to schvaľoval. A my sme rady, že tancujeme, že sme sa zišli taká dobrá partia a vystupujeme. No a určite treba pochváliť našu cvičiteľku, pani Darinu Mášikovú. Robí vedúcu, trénuje nás, vymýšľa choreografie. Dovtedy vás bude cibriť, až kým všetko nerobíte tak, ako to má byť," dodala T. Tancárová.
Úplne prvú premiéru mali Jazerské mažoretky pred už spomínanými troma rokmi v kultúrnom centre Malibu na Mikuláša. Dodnes na to spomínajú ako na jeden z najkrajších zážitkov. Už vtedy malo ich vystúpenie obrovský úspech. Ako doplnil O. Pešák, sú ženy, ktoré mažoretkám nielenže závidia, ale i také, ktoré by si tiež s nimi rady zacvičili. Avšak, má to jeden háčik. Cvičiť by aj chodili, ale hanbia sa vystupovať vonku pred ľuďmi. Majú zábrany z toho, ako vyzerajú, že sú chudé či trochu viac pri sebe. Jazerské mažoretky s tým nemajú žiadny problém.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
