Pozná devízy svojho veku a dokáže si ich naplno užívať

S hrou Macbeth, ktorú si Košičania mohli vychutnať v rámci Letných shakespearovských slávností (LSS) na prelome júla a augusta, zavítala do metropoly východu celá plejáda výborných slovenských aj českých hercov. Nechýbala medzi nimi česká herečka Veronika

Freimanová. Slovenskí diváci ju poznajú najmä ako mamičku z komédií Snowborďáci a Rafťáci, ale aj zo seriálu ČT s názvom Vyprávěj. Keďže v Košiciach strávila štyri dni, našla si čas aj na rozhovor.

Predstavenia v rámci LSS majú vďaka tomu, že sa odohrávajú pod holým nebom, zvláštne čaro. Skrýva sa v ňom však aj riziko, že hlavným režisérom sa stane dážď... Tohtoročné slávnosti mali v pláne tri predstavenia, jedno však v polovičke museli organizátori zrušiť. Keďže sa však Macbeth považuje za prekliatu hru a tohtoročné počasie si robí čo chce, tak sa dá povedať, že je to viac než úspešná bilancia.

„Počasie je tohto roku našou hlavnou témou rozhovorov. A to nielen preto, že hrávame predstavenia pod holým nebom, ale aj kvôli bežným každodenným plánom, lebo človek už fakt nevie, kedy si čo naplánovať. Ja však v týchto veciach mávam šťastie," prezradila herečka. „Napríklad v seriáli 'Vyprávěj' máme režiséra, ktorý ako keby mal počasie na objednávku. Keď sme nakrúcali žatvu, tak hneď, ako sme skončili a zbalili kamery, tak prišla búrka, ktorá potrápila celé Čechy. Zrejme však čakala na to, kedy skončíme," smeje sa. "Ja však verím na to, že aj vo viacerých veciach, ktoré sú takpovediac medzi nebom a zemou, mám šťastie. V poslednej dobe sa mi ukazuje, že tak ako ku veciam pristupujem, tak sa mi aj vrátia. Asi by som mala zaklopať na drevo, ale v poslednej dobe mám neuveriteľnú kopu šťastia, lenže ono to bude asi preto, že som si to silne priala."

Darí sa jej v práci, nemá núdzu o výborné ponuky, je čerstvou nositeľkou ocenenia TýTý, čo je vlastne česká obdoba nášho televízneho ocenenia OTO. Darí sa jej aj v súkromí. Po rozvode s manželom, režisérom Jaroslavom Brabcom, je šťastná po boku architekta Vladimíra Boučka. „Existuje kniha, ktorá sa volá 'Objednávky z vesmíru'. Tam je vlastne celý návod na to, že ak si niečo budete pokorne priať, tak sa vám to splní. Ja som však nebola vždy takto pozitívne naladená. Musela som sa to naučiť. Keď som bola ešte dieťa, otec ma volal 'miss katastrofa'. Som totiž ten typ, ktorý všade prichádza oveľa skôr, lebo sa vždy vyberiem z domu v predstihu, aby som to stihla, keby sa cestou niečo stalo."

Domýšľa si všetky možné eventuality do tých najhorších dôsledkov a snaží sa tomu dopredu brániť a zabrániť. "No a tieto moje obavy z toho, čo všetko sa môže prihodiť, prenášam aj na osoby v mojom okolí, takže najčastejšie si to odnesú moje dve dcéry - Tereza a Markéta. Vždy sa im snažím vysvetliť, čo by sa im kedy zlé mohlo stať, poúčam ich, ako sa tomu vyvarovať a to nemá žiadne dieťa rado. Mám v sebe nejakú potrebu brať každého v mojom okolí pod ochranu a chrániť ich úplne pred všetkým... Viem však, že občas to ľudí otravuje, tak sa snažím krotiť," podotkla s úsmevom.

Divoké dieťa

Sama bola ako dieťa vraj veľmi divoké dievčatko, ktoré nedokázalo obsedieť a všetko bolo pre ňu zaujímavé. „Mala som však šťastné a spokojné detstvo, za čo som veľmi vďačná," spomína. "O herectve som začala uvažovať v deviatej triede, lebo moja sestra mala režisérske sklony, chodila som do dramatického krúžku, tak to nejako z toho celého vyplynulo. Najprv som sa však na konzervatórium nedostala, lebo som nemala ten správny pôvod. Otec bol totiž šéf hudobného vysielania, v roku 1968 ho odtiaľ vyhodili... Ktosi mi ale poradil, že mám ísť na večernú strednú školu a že potom sa už nikto nebude zaujímať o môj nerobotnícky pôvod. Zabralo. Nastúpila som potom do tretieho ročníka konzervatória. Už na škole som začala hrať v Činohernom divadle po boku Niny Divíškovej, Josefa Abrháma... To bola škola sama osebe. No a po skončení školy som tam dostala angažmán. Musím však povedať, že som to celé sama v sebe ani nejako nerozoberala, brala som to tak, že to proste celé ide samé od seba. V podstate môžem povedať, že to, že sa už naozaj venujem herectvu, som začala chápať až okolo štyridsiatky..."

Spočiatku hrávala princezné a nebolo ich len zopár. „Sama nerozumiem, prečo sa ma tie princezné tak dlho držali," smeje sa. "Potom som však porodila druhú dcéru. To som muž mala 38 rokov a vtedy som aj vážne uvažovala nad tým, že by som sa už do divadla nevrátila. Bola som doma s dieťaťom taká spokojná. Dostavili sa však výborné ponuky, nielen mamičiek, ale aj záporné postavy... Asi to bude klišé, ale ja sa naozaj nemám na čo sťažovať. Zrejme zavážilo aj to, že som získala herecké sebavedomie, tak trochu som si v sebe ujasnila pár vecí a potom si človek môže za mnohým stáť. Neviem, či to bolo neskoro... Ja vôbec mám pocit, že mnohé veci sa mi ukazuju až neskôr. Ale to je dobré, nebrala by som späť ani rok zo svojho života."

Momentálne patrí v Čechách medzi najpopulárnejšie herečky. „Som za to veľmi vďačná a sama som zvedavá, kam to ešte môže zájsť. Tohtoročné TýTý mi pravdupovediac vyrazilo dych, lebo som to vôbec nečakala. Na odovzdávanie cien som šla len náhodou, v ten večer som mala hrať, no nastala zmena v titule v divadle. A keďže som vedela, že sa tam chystajú mnohí kolegovia a kolegyne, tak som si povedala, že tam pôjdem a užijem si s nimi príjemný večer." Mnohé herečky sa zvyknú sťažovať, že s narastajúcim vekom klesajú príležitosti na dobré postavy či už v divadle, televízii alebo vo filmoch. „To rozhodne nie je môj prípad. Chystám sa na jeseň skúšať v Hudobnom divadle v Karlíne. Súčasne s tým budem nakrúcať film, ktorého scenár je napísaný mne na telo. Bude to šéfka policajtov-vraždárov, rázna a tvrdá ženská, veľmi sa na to teším. Hlavne to bude protipól mojej postave v seriáli Vyprávěj. Som zvedavá, ako sa to bude ľuďom páčiť."

Na nedostatok práce sa teda rozhodne nemôže sťažovať. „Najhoršie to bolo minulého roku, kedy sme aj celé leto hrali 'Macbeth' v Prahe na hrade. To som počas celého roku nemala nikdy čas spať viac, ako päť hodín. Už som cítila, že takto pracovať dlho vládať nebudem. Nie som ten typ, ktorý bude brať každú prácu pomaly už aj na úkor zdravia. Našťastie, pracovných ponúk je dosť, nemusím sa báť toho, že keď niečo odmietnem, ostanem bez práce. Práve naopak, odmietať musím a niekedy ma to aj mrzí. Hlavne preto, že sú to často lákavé ponuky na zaujímavú prácu, ale nedá sa všetko stíhať."

Všetko je v hlave

V prvom rade sa musí cítiť dobre psychicky, aby sa dobre cítila aj fyzicky a mala dosť síl pustiť sa do práce. „Všetko je to totiž zakódované v hlave. Ak sa cítite fajn, tak všetko ide od ruky." Za sebou má však aj obdobie, ktoré ju trochu potrápilo. Po takmer 30-ročnom manželstve sa rozišla s režisérom J. Brabcom. „Pre mňa je to už uzatvorená téma, ku ktorej nemá zmysel sa vracať. Som zástanca toho, že veci sú tak, ako by mali byť. Našťastie, teraz si žijem spokojný a šťastný život."

Napĺňa jej ho nielen jej nový partner, ale samozrejme aj jej dve dcéry. „Obdobie puberty už máme s obidvoma za sebou, sú to už v podstate dve dospelé ženské. Ak aj mám náhodou potrebu ich poučovať, tak to len trpne vypočujú, už sa nechcú hádať," smeje sa. "Myslím, že sme sa dostali do štádia, kedy pre ne nie som len matkou, ale aj parťáčkou. Hlavne pre staršiu dcéru, s ktorou sa dokonca občas sprisaháme proti mladšej. Tá má ešte len sedemnásť, študuje strednú školu v Anglicku, a tak má občas tendenciu dívať sa na nás dve zvrchu. Ale veď mi jej to časom vyhovoríme."

Pre dcéry je isto vzorom ak pre nič iné, tak aspoň preto, že ak po nej podedili genetické predispozície pre mladistvý vzhľad, tak sa nemusia báť toho, ako budú vyzerať o pár rokov... „Pevne verím, že ženy nášho rodu to majú zakódované. Moja babička vyzerala veľmi mladistvo, moja mamička má 87 rokov a vyzerá úžasne. Tak hádam to preskočí aj na dcéry." V. Freimanová počúva zrejme vetu - výborne vyzeráte - denne. „Mohla by som povedať, že už ma to omrzelo, ale nie je to pravda," smeje sa. "Veď ktorá žena by sa sťažovala na to, že musí počúvať lichôtky?"

Niekedy na to, aby žena dobre vyzerala, netreba drahú kozmetiku a plastické operácie. „Stačí sa poriadne vyspať a dopriať si oddych! Ak mám niekedy čas na oddych a je to len pár hodín, tak sa snažím poriadne sa vyspať. No a na zrelaxovanie mi stačí aj pár dní, nepotrebujem ísť na dvojtýždňovú dovolenku na to, aby som si užila oddych. Napríklad s priateľom teraz radi chodievame na predĺžené víkendy. Plním si cestovateľské sny. Boli sme v Ríme, z Chorvátska sme si odskočili do Benátok... Je to úžasné, keď človek ide do krásneho mesta len po vlastnej osi, nemusí sa prispôsobovať nejakému sprievodcovi. Pozrie si to, čo sa mu naozaj páči, dá si kávičku, keď má na ňu chuť..."

Dokáže si užívať pohodu, nikam sa nenáhli. "To je jedna z devíz môjho veku a naučila som sa užívať si to. Napríklad viem, ako sama seba rozmaznávať. Rada si doprajem masáž, rada si sadnem k dobrej knihe či dobrému filmu. Nesmie to však byť nič akčné a ani depresívne. Už sa mi nechce dať si drásať nervy," dodala s úsmevom.