rmán - Peter Justin Topoľský. Pri chutnej pečenej pražme a kačacej paštéte s čerstvým domácim chlebom nám poskytol tento rozhovor.

P. Topoľský sa narodil v Bratislave, no žil prevažne v USA. Svoju kariéru začal ešte ako detská hviezda v Československom rozhlase a neskôr aj v televízii. Ako deväťročný dostal prvú filmovú úlohu v snímke režiséra Haspru Tajomstvo železnej debny. Dlho pôsobil aj v hudobnej oblasti. Naspieval niekoľko hitov a veľmi úspešný bol aj ako člen známeho pražského divadla Semafor. Dnes svoje pracovné aktivity rozdeľuje medzi New York a Bratislavu. Od roku 1996 začal spolupracovať s televíziou Markíza na relácii Hvezdáreň, neskôr uzrela svetlo sveta relácia Ako chutí svet, ktorá už piaty raz získala ocenenie na medzinárodnom filmovom a rozhlasovom festivale o gastronómii v Znojme - Znojemský hrozen.

Hoci je P. J. Topoľský známym gurmánom, ktorý toho veľa precestoval aj ochutnal, vyrastal na našej slovenskej kuchyni. Aj preto, keď sa príde najesť do nejakej našej reštaurácie, mnohé reakcie ho šokujú. „Minule sa mi stalo, že som vošiel do jednej reštaurácie. Bola tam mladá čašníčka, ktorá keď ma zbadala, zbledla a povedala: 'Pán Justin, to ste vy, ale my pre vás nič nemáme....' Tak som bol prekvapený, ako ma vnímajú. Ja som odchovaný na domácej kuchyni. Či už išlo o bravčovú masť z domáceho prasaťa, cesto z domácej múky. Moja babka sa veľmi snažila, keďže mala reštauráciu. Ja som teda vyrastal na domácej záhradke, na domácich zvieratách a na domácich produktoch."

Každý človek, aj keď je gurmán, má určité jedlá, ktoré mu chutia viac ako tie ostatné. „V rámci slovenskej kuchyne mám veľmi rád holúbky. Alebo tatarčane pirohy, to v Bratislave nemáme. A milujem ryby. Zabil by som za suši a sašimi. Na druhej strane nie je nič, čo by som neskúsil. Ochutnám čokoľvek. Mal som však problémy napríklad s morským prasiatkom, či korytnačkou. Nemusím však vnútornosti typu držky, ale držkovú polievku, ak tam nie je veľa držiek, zjem. Ak je veľa, už nie. Zaujímavé je aj to, že neznášam kôprovú omáčku, ale raz mi to navaril kamarát a išiel som sa zblázniť z toho, aké to bolo dobré. Skúsil som kobylky aj červy. Keď človek nevie, čo má v ústach, má pocit, že je iba nejaké oriešky. Dokonca som jedol larvy v čokoláde, chutilo to ako nejaký orech. Záleží vždy od toho, ako sa to jedlo pripraví."

Zaujímavé je, že mnoho relácií o varení, či šéfkuchárov v TV programoch pripravuje rôzne pokrmy a používa neskutočné množstvo všelijakých byliniek. Aj takých, o ktorých sme my, bežní ľudia ani nepočuli. Takto upravené jedlo, v ktorom cítiť bylinky, však Justin nemá rád. „Načo jedlo obliekať do šiat, ktoré mu nepristanú. Niekedy je menej viac. Mám aj jeden zážitok s bylinkami. Stalo sa to, keď som moderoval v Londýne. Niektorí hovorili, že ma niekto uriekol," smeje sa. "Boli sme v strese, ponáhľali sme sa a išli sme sa ešte rýchlo najesť. Dal som si nejakú fazuľovú polievku s pestom. Vtedy mi prvýkrát, po dvadsiatich rokoch bolo z jedla zle. Bolo mi zle, nič sa mi nechcelo, nemal som energiu. Štáb sa bál, že nebudem schopný moderovať, ale nakoniec to dobre dopadlo."

P. J. Topoľský stál pri zrode televízie Markíza a práve ona stála pri zrode jeho gurmánskeho „ja". „Robili sme tam reláciu Pozdravy z New Yorku. Potom som dostal ponuku robiť Hvezdáreň, o znameniach. Na záver každej epizódy sme dávali jedlá, ktorá sa hodia ku konkrétnemu znameniu. To malo veľký úspech. Po roku sme prešli do STV a tam som robil druhý ročník. Znova bol obrovský záujem. No a potom prišla ponuka z Markízy robiť nejakú reláciu. Povedal som, že iba z New Yorku a iba o reštauráciách. To mi len tak napadlo, ale oni súhlasili. No a takto to celé začalo."

Korene Justinovej gurmánskej „závislosti" siahajú až do jeho detstva. „Pochádzam z rodiny, kde jedlo bolo každodennou veľmi dôležitou vecou. Starí rodičia vlastnili reštauráciu a ja som vyrastal vo veľkej rodine. Moja mama má dve sestry a otec tri sestry a dvoch bratov a u nás sa stále varilo a súperilo vo varení v tom dobrom slova zmysle. Kto ten víkend niečo lepšie navarí. Mňa prinútili vnímať to jedlo ako kulisu toho obrazu, ktorý to celé ponúkalo. To znamená, že my sme vždy mali stôl krásne upravený, vymýšľali sa rôzne dekorácie. Veľmi ma bavilo sedieť pri takom stole. To vo mne vyvinulo sympatiu voči jedlu vôbec. Neskôr prišiel New York, ktorý je totálnou závislosťou na chutiach. Tam som objavoval všetky chute sveta."

Zaujímavosťou je, že keď pred rokmi prišiel P. J. Topoľský do americkej metropoly, nebol ňou vôbec očarený. „Je to pravda. Ja som vtedy priletel do New Yorku a akurát tam bol výpadok elektrickej energie. Začalo sa rabovať, kradnúť a ja som v tom bol celé dva dni. Vtedy som si povedal, že čo nás tí súdruhovia komunisti učia, že aký otrasný je ten Západ, že to predsa len pravda je," smeje sa. „V tom čase mesto vyzeralo na zabitie. Dnes už je to iné. Prvýkrát to bol šok, nevedel som, čo očakávať. Keď niekto prvýkrát vidí mrakodrapy, musí to s ním niečo spraviť. Navyše ja som tam prvýkrát išiel v čase, kedy sme USA ešte nepoznali tak ako dnes. Dnes je teda pre mňa absolútnou jedničkou."

Keďže mu New York tak učaril, už dlhé roky žije striedavo tam a v Bratislave. Nedá sa však povedať, že si musí svoje milované miestečko na zemi vyberať. „Ja mám takú jednu dobrú vlastnosť, že hoci by som bol na nejakom špinavom piesku, viem si tam nájsť miestečko, ktoré sa mi bude páčiť. Nemal som nikdy nenávistný vzťah k Bratislave a nie je to preto, že som dnes tu, ale Košice sú pre mňa neuveriteľné mesto. Vy tu máte úžasnú atmosféru. Máte centrum, čo Bratislava nemá. Tam je Eurovea, čo je pre mňa hrozné. Je tam toľko starých budov, ale nevedia zachovať ich atmosféru. Keby Bratislava mala atmosféru ako Košice, viac by sa mi to páčilo."

Keď sa povie Peter Justin Topoľský, každý si vybaví hlavne dve slová - gurmán a cestovanie. Obe k nemu jednoznačne patria ako jeho ďalšie mená. „Ja som sa rozhodol, že keď nám svet ponúka toľko možností, prečo ich nevyužiť. Navštívil som veľmi veľa krajín, ale je pravdou, že človek hoci by ako nenávidel ľudí zo svojej rodnej krajiny, po dlhšom čase sa sem aj tak musí vrátiť. Po čase to každého zlomí. Ani neviem, ktorú krajinu by som ešte rád videl, je ich ešte veľmi veľa. Stále cestujem, ale aj sa rád vraciam. Nielen domov, ale aj do mnohých zahraničných miest. Napríklad do Londýna. Je aj jeden ostrov, kde sa rád vraciam, volá sa Aruba. Rád by som videl Nórsko. A rysuje sa niečo, asi navštívim Indonéziu. Ja mám však vo všeobecnosti rád krajiny, kde je chladnejšie. Horúce krajiny neznášam. Veľmi ma láka aj Rusko a Moskva."

Tvár P. J. Topoľského je už viac ako známa, a preto sa mu nestáva, že by mu v reštaurácii doniesli naštrbený pohár, alebo ho usadili k stolu s fľakom na obruse. „Je to zvláštne, keď sa idem niekam najesť s priateľmi a všetko je tip-top, tak hovoria, že je to kvôli mne a že keď niekam idú sami, že to vyzerá inak. Je to dosť smutné, lebo personál nikdy nemôže vedieť, hoci niekto vojde čudne oblečený, kto to je. Poznám v Amerike multimilionárov, ktorí chodia tak oblečení, že by ste mu do klobúka dali dolár. Nikdy netreba podceňovať zákazníka."

K jedeniu samozrejme patrí aj varenie. „Ja varím, ale skôr by som sa pasoval do pozície akéhosi hľadača, či lovca chutí. Jedlo je pre mňa ako móda. Napríklad človek, ktorý určuje, čo je v móde dobré, nemusí byť návrhár. Tak je to aj so mnou. Párkrát sa mi stalo, že ma ľudia označovali za šéfkuchára, ale to ja nie som." Variť sa teda naučil za pochodu, popri svojej práci a hoci sa snažil odkukávať od mamy, či babky, jeho otec bol „stará škola" a mal výhrady voči chlapovi v kuchyni. „Zaujímavé, že dnes sú práve muži také veľké hviezdy v kuchárskej brandži."

Pri tomto všetkom gurmánskom, či kuchárskom pôsobení P. J. Topoľského je zaujímavosťou to, že je vlastne povolaním zubár a herec. „Áno," smeje sa. „Robil som zubarinu, už ju nerobím. Ale pri ústach som zostal... A čo sa týka herectva, ja som k nemu naozaj nikdy nejako neinklinoval. Skôr povolanie spevák, to ma baví a to ma vždy lákalo. A aj pri tomto som zostal pri tých ústach. To som už dostal asi do vienka. Tá gurmánska časť môjho ja bola vždy vo mne ako nejaký skrytý talent."

Do budúcnosti má veľa plánov. Chystá znovu nejakú kulinársku reláciu? „Ja stále niečo chystám, ale ja som taký, že pokiaľ nemám všetko tak ako ja chcem, tak do toho neleziem. Vlastnú reštauráciu by som nechcel, hoci sa ma na to už mnohí pýtali. A už vôbec nie s vlastným menom. Mám taký úžasný príklad. Točili sme pred rokmi Ako chutí svet a Britney Spearse práve vtedy v New Yorku otvárala svoju reštauráciu. Bolo tam veľmi veľa ľudí, ale hlavne kvôli tomu, že išlo o Britney. Povedal som si, že toto netočím, lebo to do pol roka bude zlikvidované. Nevydržalo to ani tri mesiace. Takže reštauráciu meno neudrží. Navyše ona tam nikdy nebola, a preto to tak aj dopadlo. Keď chce človek reštauráciu, musí v nej byť 24 hodín, aby bola úspešná. A to ja nemôžem. Ja som ako taký zajac. Ja musím skackať raz tu, raz tam. Mňa taký život baví. Ale jeden nikdy nevie," smeje sa.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári