érom kávy na svete. Tá síce Petra trošku sklamala, zato krajina mu ponúkla nekonečné množstvo nezabudnuteľných zážitkov a stretnutí.

Kolumbia je štvrtou najväčšou krajinou Južnej Ameriky, ako jediná na tomto kontinente má pobrežia pri oboch oceánoch - Atlantickom a Tichom. Jej hlavným mestom je Bogota. To bola prvá zastávka skupinky 6 Čechov a Slováka (pán Peter bol jediným Slovákom v skupine, pozn. red.), ktorá sa vydala po krásach zeme patriacej údajne k jedným z málo bezpečných miest na cestovanie. "Toto varovanie rozhodne nemôžem potvrdiť. V Bogote som nemal o nič väčší pocit nebezpečia ako v Košiciach. Po meste som chodil sám, rozprával a fotil som sa s ľuďmi, s vojakmi. Tých je tam všade plno. Kolumbia je totiž o káve, drogách a vojakoch. Sú však veľmi milí. Poväčšine sú to veľmi mladí chlapci, ktorí sú radi, že majú oblečenie a stravu."

Veľkým prekvapením v meste boli pre Petra chlapi hrajúci na ulici šach. "Obľúbené je aj karaoke. Aj to prebieha na ulici, tak ako väčšina života v južanských krajinách." Najväčší šok však prežil po príjazde do mesta. "Vystúpite na letisku, kde meníte peniaze tak, že si teta napľuje do ruky a počíta a vy sa môžete len spoliehať na to, že správne. Pripomína to časy sto rokov dozadu, ale vyjdete z letiska a vidíte také krásne nové chodníky pre cyklistov, až sa nestíhate čudovať. Nehovoriac o tom, že v nedeľu v meste uzatvoria cesty a mesto slúži na oddych - pre cyklistov a prechádzajúcich sa ľudí."

V Bogote strávila česko-slovenská skupinka turistov len pár dní, po ktorých vyrazila na plánované treky do Ánd, prešla Národné parky Palenta a Tirona, vydala sa po stopách indiánskeho kmeňa Kogiovia, raftovala v mestečku adrenalínových športov San Gill... "Prešli sme hory, hmlový les i karibské pobrežie. Kolumbia je veľká a veľmi rôznorodá. Dve tretiny z nej tvorí kolumbijský prales, kde sú hlavné drogové kartely, a preto tam neradno chodiť. Zaujímavé pritom je, že počas celého pobytu sme koku takmer videli."

Kávu pijú aj deti

Prvou dlhšou zastávkou na treku po Andách bolo mestečko Guikan, kde sa skupina aklimatizovala. "Keďže vedúci našej výpravy nebol v Kolumbii po prvýkrát, ubytoval nás v jednej rodine. Zaujímavosťou bolo, že všetci od trojročného chlapca až po starcov pili kávu. Ale nie hocijakú, poriadne smrťáky." O tento mok vraj v Kolumbii "zakopnete" úplne všade. "Prídete večer do krčmy, kde chlapi ako hory v kovbojských klobúkoch hrajú biliard a pred sebou majú prázdne poháre. Nie však poldecáky, ale šesť hrnčekov od kávy! Zrejme majú iný metabolizmus, inak si neviem vysvetliť, ako môžu zvládnuť také kvantum kofeínu." Káva sa tam totiž nerobí zo 7 g ako u nás. "Na kávovej farme nám ju pripravovali priamo pred očami. Pre siedmich ju uvarili z pol kila!"

V horách vraj žije rodina podobne ako kedysi u nás na dedine. "Chovajú kone, prasatá, sliepky. Každá rodina pestuje kávu, ktorú od nich potom skupujú. Život je tam veľmi pohodový. Zariadenie vyzerá ako u nás pred 100 rokmi, ale všetci majú mobily." Keďže týmito kútmi prešli misionári, oficiálnym náboženstvom je kresťanstvo. "V kostoloch je však omnoho uvoľnenejšia atmosféra ako u nás. Tam ľudia mladí, starí, rodiny, všetci sedia na zemi. Pustia vás tam bez problémov so psom."

Po aklimatizačnom pobyte v Guikane vyrazila skupina na veľký okruh po Andách. "Bolo to nesmierne náročné, ale úžasné. Najviac ma fascinovalo, že sme boli už dva dni na cestách a nestretli sme živú dušu. Je to tam však dosť nebezpečné, pretože z minúty na minútu padne taká hmla, že sa poľahky stratíte. Na pomoc by ste však museli čakať veľmi dlho. Šli sme aj na ľadovec. Na ľadovcoch boli trhliny, pod tým rieka, žiadne mačky, ani laná... Počas celého treku nás teda neopúšťalo napätie a adrenalín. Byť však v nadmorskej výške 5-tisíc metrov nad morom, keď sú pod vami mraky, je úžasné. Navyše sa, chvalabohu, nikomu nič nestalo," spomína pán Peter, ktorého len tesne minul pľúcny edém. "To som, našťastie, zistil až doma."

S nabitými samopalmi prehliadali autobus

Po treku pokračovali cez vnútrozemie autobusom. "Autobusová doprava je tam veľmi silná. Diaľkové autobusy totiž suplujú leteckú dopravu. A tam sme zažili ďalší šok. Prišli sme na stanicu, ktorá pripomínala malé letisko. Autobus bol krásny, čistý, s toaletami pre dámy i pánov a okrem uniformovaného šoféra nechýbala uniformovaná 'autobusárka'. Neskutočné." Keďže je to však krajina kontrastov, pozitívne zážitky striedali rýchle návraty do reality. "Nadránom nás vojenská hliadka nechala vystúpiť a s nabitými samopalmi prehľadala celý autobus. Ak sa im zdal niekto podozrivý, šiel na osobnú prehliadku."

Vo vnútrozemí ich nesmierne prekvapilo mestečko San Gill. "Mal som pocit, že som na predmestí nejakého amerického mesta. Bolo tam nádherne, čisto, pred domami mali separovaný zber. Bol som naozaj veľmi prekvapený." San Gill je známe ako hlavné mesto adrenalínových športov Kolumbie, a tak si výletníci nenechali ujsť rafting. "Zo stupnice 6 sme si vybrali náročnosť 5,5. Spočiatku sme žartovali, ale keď nás počas prípravy učili, čo máme robiť, keď sa začneme topiť a čo, keď ide čln kolmo na rieku, žarty nás prešli. Nehovoriac o tom, že sme tento grif museli v reále použiť 5-krát. Bol to skutočný adrenalín. No strach sme nemali, boli to profesionáli, všetko bolo dobre zabezpečené."

Užili si ľudoprázdne pláže

Kto sa niekedy zaujímal o Kolumbiu, vie, že Santa Marta bolo kedysi jedno z najnebezpečnejších miest na svete. "Dnes je to úžasné mesto, ktorého pamiatky sú zapísané na zozname UNESCO. Leží pri Karibiku a zažiť tam čo i len jeden deň je nesmierny zážitok. My sme tam prišli v úplne obyčajný deň, nebol žiaden sviatok, nič a strhol nás akýsi spontánne zorganizovaný sprievod mestom, kde sa mladí bláznili, hrali na bicích, tancovali. Bolo to fantastické," opisuje P. Popovec. Ten s úsmevom spomína na jediný výlet, na ktorý sa vydali s cestovnou kanceláriou. "Chceli sme ísť po stopách indiánskeho kmeňa Kogi, nikoho sme však nenašli. Potom sme sa vydali na ďalší okruh smerok k venezuelským hraniciam, a tam sme ich stretli na zastávke s mobilmi v ruke."

Počas niekoľkotýždňového šliapania po krajine si turisti dopriali trojdňový oddych v prírodnej rezervácii Tirona. "Na pláži, na ktorej nebol nik, len kokosové palmy a popadané kokosy, sme si zložili stany. Akosi nám však nedošlo, že keď kokosy ležia na zemi, občas musia aj padať." Hoci k úrazu, našťastie, nedošlo, nadránom sa Peter zobudil na to, ako pol metra od neho spadol obrovský orech. "Hneď som všetkých zburcoval a rýchlo sme sa sťahovali o kus ďalej. Ak by to niekomu spadlo na hlavu, zabije ho to. Pri odchode sme si všimli aj tabule upozorňujúce na to, že sa nesmie ležať, ani stanovať pod palmami." Pobyt na pláži si napriek tomuto zážitku dokonale vychutnali. "Kolumbia nie je typická dovolenková destinácia, takže si tu môžete užiť ľudoprázdne pláže. Je to úžasné."

Takmer osudná plavba loďou

Hoci na krajinu a jej ľudí nedá Peter dopustiť, jeden nesprávny výber lodivodov sa im stal takmer osudným. "Ak chcete ísť do Tirony, máte dve možnosti - ísť autom dva dni, alebo motorovým člnom 1,5 hodiny. Vybrali sme si, samozrejme, čln. To sme však ešte nevedeli, čo nás čaká." Päťhodinový súboj s osudom prežili len tak-tak. "Z lodivodcov sa totiž vykľuli miestni opilci, ktorí preťažili svoj čln, jeden z motorov vypovedal, na skalnatom pobreží nás zastihol nečas a vtedy sme si uvedomili, že aj tých pár plávacích viest, čo rozdali, nemá žiadnu výplň, takže sú to len bezcenné vestičky. Na lodi sa zvracalo, plakalo, modlilo, ale všetci sme to, našťastie prežili," spomína na turbulentné chvíle Košičan, ktorého prekvapilo, že ho v Kolumbii nikto neponúkol žiadnou drogou.

Zato však videli ich tradičné poporo. "Z dyne sa vydlabe vnútro, doň sa dajú nasekané listy koky a napľujú sliny. Užíva sa to potom cez malú rúrku. Robia to však iba ženy a užívajú iba muži. Poporo dostávajú chlapci rituálne, keď dospejú v mužov, a majú ho až do smrti."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári