Na rodinných oslavách recitoval a príšerne sa za to hanbil

V rámci Letných shakespearovských slávností si tohto roku mohli Košičania vychutnať tragédiu Macbeth. V hlavnej úlohe sa predstavil Milan Ondrík, herec, pre ktorého je divadlo na prvom mieste, no fanúšikovia ho poznajú hlavne ako Nora z Paneláka. Do pamät

i sa im zafixoval aj ako epizódna postava Ananása zo sitkomu Kutyil. Keďže v Košiciach strávil niekoľko dní, našiel si čas na rozhovor.

Tri večery po sebe hrať v hre Macbeth, kde tečie krv potokom a negatívne emócie zametajú s divákmi i hercami, nie je jednoduché. „Iste, chce to dobrú psychickú kondíciu, ale i fyzickú. Dobré je, že v priebehu dňa máme pred predstavením voľno, takže človek si oddýchne," trvrí M. Ondrík. Práve divadelné prázdniny majú herci na to, aby si počas leta poriadne oddýchli pred ďalšou náročnou sezónou. „Mne však nerobí problém trochu si tie prázdniny narušiť hraním na Letných shakespearovských slávnostiach. Mám to veľmi rád. Najmä tohto roku to vyšlo tak, že sme hrali za sebou vo Zvolene, Košiciach i Ostrave. Mali sme to všetko pohromade, tým pádom si človek vie naplánovať aj relax."

Hranie pod holým nebom so sebou prináša mnoho špecifických situácií, s ktorými však herci rátajú. V Košiciach im počasie nebolo práve naklonené. Chladné večery nepotešili M. Ondríka aj kvôli tomu, že na javisku vojde na začiatku predstavenia pod sprchu. „Zakaždým to v hľadisku zahučí" smeje sa. "No a podľa reakcií mňa a môjho kolegu aj ostatní herci v zákulisí vedia, či máme teplú, alebo studenú vodu," smeje sa. "Tu v Košiciach bola dosť studená a aj počasie bolo chladné, takže som myslel hlavne na to, ako sa čo najrýchlejšie dostať do šiat..."

Štyri dni na východe a pracovné povinnosti len večer dovolili M. Ondríkovi, aby si s kolegami užil Košice. „Toto mesto je úžasné, strašne rád sem chodievam. Za priateľmi a aj na žúry." Vybrať sa večer do nočných Košíc bolo pre neho o to lákavejšie, že si nemusel od nikoho pýtať priepustku. Jeho partnerka - herečka Zuzana Moravcová - s ich ročným synčekom totiž ostali doma. „No, je pravda, že doma si priepustku pýtať musím. Ale vyzerá to skôr tak, že ja Zuzke oznámim, že padám preč a ona mi povie – tak choď," smeje sa. "Ale Zuzka je pohode, priepustku od nej dostávam často. Vie totiž, že sa vrátim..."

Keď sa pred vyše rokom M. Ondríkovi narodil syn Adam, priznal, že zo svojho otcovstva mal strach. Všetky obavy však rýchlo pominuli. „Bál som sa toho nepoznaného, čo ma čaká. Nevedel som, čo mám čakať a priznám sa, že úplne egoisticky som sa obával, že ma dieťa bude obmedzovať. Lenže ukázalo sa, že opak je pravdou. Byť otcom je úžasné, posunulo ma to ďalej v mnohých veciach. Som vďačný za túto skúsenosť, ktorú mi život doprial. Adamko už má rok a pol, pomaly začína hovoriť. Keď mu poviem – povedz mama, tak povie mama. Povedz dedo, povie dedo. Povedz baba, povie baba. Len keď mu poviem – povedz tata, tak povie mama," smeje sa. "Tak neviem, či sa mám hnevať, alebo byť rád, že ma dáva na tú istú úroveň ako mamičku. Je proste úžasný. Keď som náhodou z domu kvôli zájazdu pár dní, tak sa vrátim a nestačím sa čudovať, ako sa zmenil, čo všetko sa za ten krátky čas naučil. Je dojímavé sledovať jeho pokroky a uvedomiť si, ako to príroda všetko dokonale zariadila."

M. Ondrík pochádza z početnej rodiny, veď má šiestich súrodencov. „Rád by som svojmu synovi doprial to, čo som mal doma ja, pretože podľa mňa mať kopu súrodencov je perfektná vec. Len Zuzke sa to nepozdáva. Hehe. Ja som bol druhý najmladší spomedzi detí, starší súrodenci ma brávali so sebou, keď niekam šli. Bolo super, že nás bolo tak veľa, vždy bol doma ruch. Jednoducho povedané – u nás to vždy žilo."

Keď sa dnes chcú všetci stretnúť, nie je to vôbec jednoduché. „Každoročne jeden z nás organizuje letné stretnutie všetkých súrodencov, kde sa zídeme aj s rodinami, takže si viete predstaviť, koľko sa nás vždy zíde. Tohto roku to vyšlo na mňa, z čoho sa teším, no nebolo ľahké zosúladiť sa tak, aby mohli prísť všetci. Ani jeden z nás totiž nesmie chýbať – to sa nesmie stať!"

Byť jedným zo siedmich súrodencov M. Ondríka veľa naučilo. „Neviem pomenovať, čo konkrétne to so mnou urobilo, pretože nepoznám situáciu, keď je niekto, naopak, jedináčik, a teda, ako vtedy dieťa vyrastá... Určite som sa však musel naučiť byt priebojný. Jednak preto, že nás bolo tak veľa a jednak preto, že spomedzi chlapcov som najmladší. Dodnes, keď sa stretneme, tak ja som ten, ktorému starší bratia prikazujú – skoč po tamto, dones hento... Dokonca nás občas pochytí aj chuť sa trochu klbčiť tak, ako keď sme boli malí... Mať veľkú rodinu je úžasná vec, vieme sa porozprávať o všetkom, vieme si pomôcť, keď je niekomu ťažko. Lebo darmo máte kopu dobrých kamarátov, rodina je tá, ktorá pri vás stojí najbližšie."

Že bude hercom, mu nebolo jasné už od detstva. „Bol som veľmi dobré a poslušné dieťa. Mamičkin maznáčik. Potom sa však narodila sestra, to som už mal šesť rokov a príšerne som na ňu žiarlil. Ešte dodnes jej občas nejaké veci zo žartu vyčítam," smeje sa. "Na základnej škole som začal recitovať, tam niekde sa to začalo. Lenže kvôli tomu, že som chodil po recitačných súťažiach, ak bola doma rodinná oslava, kto na nej musel recitovať? No ja predsa. Príšerne som sa hanbil a pripadalo mi to hrozne trápne. Vždy som však počúvol a poslušne pred celou rodinou odrecitoval básničku," smeje sa.

Vyučil sa však za rezbára a na prijímačky na VŠMU šiel viac-menej len zo zvedavosti. „Vôbec som netušil, do čoho idem a čo mám od toho očakávať. A tie predstavy, ktoré som o herectve aj mal, boli – mierne povedané – skreslené. Dúfal som, že byť hercom, to bude prechádzka ružovou záhradou. Veľmi rýchlo som však bol vyvedený z omylu. Už na prvej hodine herectva v prvom ročníku. Aj som sa trochu vyľakal, no otriasol sa a povedal som si, že ak to chcem robiť, tak budem musieť na sebe pracovať. Doteraz sa o to každý deň snažím – pracovať na sebe."

Ukončiť VŠMU, to ešte z nikoho nerobí herca. „Myslel som si, že keď som spromoval, tak som doštudoval. Ale ešte len vtedy sa štúdium začalo. Hlavne v divadle v Nitre a na hosťovaniach v rôznych divadlách." Divadlo je pre neho na prvom mieste. „Práve divadlo je to, čo posúva herca ďalej v jeho profesii. Inde sa zarába na živobytie - v televízii, dabingu, ale divadlo má zmysel. Pre mňa to má hodnotu vtedy, keď sa práca na javisku ľudí dotýka a dokáže ich zasiahnuť. Tomu verím a toho sa držím."

A hoci je pre neho divadlo na prvom mieste, zmieril sa s tým, že len isté percento jeho fanúšikov ho pozná z dosák, ktoré znamenajú svet a pre väčšinu je Noro zo seriálu Panelák. „Chápem, že to tak je, no nerád by som pre ľudí bol len Noro z Paneláka. Som vďačnejší za to, keď ma ľudia spoznávajú na základe toho, že boli v divadle na našom predstavení. Keď ľudia spoznávajú hercov vďaka seriálu, tak je to v podstate automatické, lebo televízia je silné médium. Denne prináša ľuďom do ich obývačiek stovky tvárí. Sú to aj osobnosti, ale často aj len také hviezdy a hviezdičky... Nechcem hovoriť, že televízna popularita je nezaslúžená, no televízia dokáže známu tvár vyrobiť rýchlo. Byť populárny preto pre mňa nie je méta."

Niekoľkokrát po sebe však zvíťazil v ankete o najobľúbenejšieho herca vo svojom domovskom divadle v Nitre, takže jeho nádej v to, že pre ľudí nie je len seriálovým hercom, ale v prvom rade divadelným, zrejme nie je úplne márna... Tak ako sa pred časom vďaka seriálu Ordinácia v ružovej záhrade chodilo do SND na Maštalíra, v Nitre sa chodí na Ondríka... „Úprimne poviem, že v Nitre to tak je a som za to veľmi vďačný. Nerád by som však tvrdil, že chodia v Nitre ľudia do divadla len na mňa. Je tam súbor skvelých hercov. Samozrejme, z tohto ocenenia u nás v divadle sa vždy teším. Na jednej mi to dvihne náladu, na druhej strane mi však pridá zodpovednosť."

Zodpovednosť voči divákom. „Zakaždým, keď skončí skúšobné obdobie a je po premiére, tak som tam, kde som začínal. Stále totiž začíname od nuly. Príde nový titul a ja zisťujem, že som na javisku takýto maličký... V divadle musí byť herec pokorný. A aj keby bol po neviem akej úspešnej premiére, tak si nesmie myslieť, že už všetko dokázal. To by bol totiž začiatok jeho konca," dodal na záver.