i sme človeka, kto si na tie časy nielen živo pamätá, ale sa aj aktívne podieľal na udalostiach, ktoré tvorili naše dejiny. Košičan Ladislav Horák bol totiž partizánom.
L. Horák sa narodil 29. apríla 1925 v Košiciach do rodiny vojaka z povolania. "Môj nebohý otec bol dôstojník a špecialista pyrotechnik," spomína sivovlasý dôchodca. "Mamka bola v domácnosti. Mal som len jedného brata, ktorý je už viac ako 15 rokov ´navždy preč´. On takisto svoju životnú dráhu zasvätil armáde, do dôchodku odchádzal ako podplukovník a náčelník mestskej vojenskej správy v Košiciach."
Rodina žila v Košiciach až do osudných dní, keď na základne Mníchovskej dohody pripadli Košice pod Maďarsko. "Otec ako príslušník armády tu nemohol ostať, a tak sme v roku 1938 mesto opustili. Otca prevelili do Kežmarku, neskôr do Prešova. Vojnové roky sme teda prežili v pohybe. Navštevoval som stavebnú priemyslovku, no dokončil som ju, až keď sa vojna skončila. Keď sa totiž front blížil k Prešovu, škola bola zatvorená."
Počas dní, ke%d sa začalo SNP, otec L. Horáka slúžil ako vojak z povolania v Prešove, v tzv. delostreleckých kasárňach. "V jedno ráno 30. augusta 1944 odišiel do práce a už sa nám nevrátil," spomína jeho syn. "Nemci ho zajali a odviedli do zajateckého tábora, na území terajšieho Rakúska, kde bol asi sedem mesiacov. Prežil to len vďaka tomu, že vedel po nemecky."
Po vojne ho prevelili do Košíc a tu už doslúžil. "Ešte predtým ho nasadili na Dargov na odmínovávanie. Dargovský vrch bol posiaty stovkami mín. Môj otec s čatou vojakov tam strávil takmer rok a totálne sa tam psychicky zničil. Kvôli týfusu, ktorý dostal, tiež psychickému vypätiu, ktoré prežil na Dargove a predtým v zajateckom tábore, zomrel pomerne mladý. Mal iba 55 rokov. Mamka sa dožila 80 rokov a bola by žila aj dlhšie, ale šmykla sa v decembri na chodníku. Zlomila si pravú nohu a do troch dní zomrela na zápal pľúc."
Práve otec a udalosti, ktoré sa stali, boli kľúčové pre odchod mladého Ladislava k partizánom. "Zásadné bolo, že náš otec, hoci bol príslušník armády, bol veľký slovanofil a rusofil. Viedol nás k úcte k týmto ľuďom a vštepoval nám s bratom do mysle to, aby sme sa nikdy nezapredali fašizmu. Vtedy, keď ho v Prešove zajali a odvliekli do tábora, ja, ako prvorodený syn, som si pokladal za morálnu povinnosť pomstiť sa tým, čo nám takto ublížili. Mal som vtedy 19 rokov."
Ladislav sa vybral do Banskej Bystrice. "Tam som sa stretol s nebohým známym spisovateľom Antonom Prídavkom, ktorého som poznal ešte zo školských čias v Košiciach. Bol som totiž členom Rozhlasovej dramatickej skupiny, ktorú on viedol. Prišiel som za ním a prosil ho o pomoc. Pomohol mi tak, že cez neho a určité ´spojky´ som sa koncom roku 1944 dostal k partizánskej skupine s názvom Smrť fašizmu."
Na príchod k partizánom si pán Ladislav spomína veľmi dobre. "Začalo sa to tým, že do bytu pána Prídavku prišla staršia žena a dala mi do rúk doklad, vystavený na moje meno. Potvrdzoval, že som vysokoškolák z Bratislavy a v Banskej Bystrici som na dovolenke. To bola tzv. Priepustka. Dostať sa von z mesta cez nemecké hliadky sa totiž dalo len cez kontrolu. Tá žena ma odviedla, to si presne pamätám, do jedného obchodu - železiarstva. Tam ma predstavili ďalšiemu mužovi, volal sa Kotoulek. Po vojne som sa dozvedel, že to bol významný ilegálny pracovník, ktorý mal na starosti osvetu v partizánskych skupinách. Ten mi dal základné inštrukcie, kam pôjdem a čo ma tam čaká."
Žena, ktorá Ladislava priviedla, s ním šla ďalej. "To si tiež pamätám, akoby to bolo včera. Bola hrozná fujavica a snežilo, keď ma previedla cez nemecké hliadky do obce Podkonice pri Banskej Bystrici. Tam som jednu noc spal a na druhý deň ráno si pre mňa prišla partizánska spojka, ktorá ma odprevadila do dediny Baláže. V jednom z gazdovských domov ma privítal veliteľ skupiny ´Smrť fašizmu´ podplukovník Korpulev, s krycím menom major Petrov. Spoznal som sa aj s jeho zástupcom a náčelníkom štábu Slovákov Samom Falťanom, ktorý sa neskôr v roku 1968 stal podpredsedom federálnej vlády."
Prvý týždeň nechali mladého Košičana v dome, kde zhodou okolností býval ďalší významný činiteľ neskorších rokov, Ondrej Klokoč, ktorý bol po vojne predsedom Slovenskej národnej rady. "Moja úloha bola do partizánskych novín písať o tom, čo sa dialo v Prešove, kým som tam bol ako študent. Ako sa tam správali nemecké vojská, ako prebiehali vojenské udalosti. Po týždni ma vyzbrojili a pridelili k skupine. To, čo ma čakalo, bolo veľmi ťažké na psychiku i fyzickú zdatnosť a v hygienickom zmysle aj dosť odporné. Lebo čo nás veľmi ťažilo, to boli vši. Lebo v horách, v bunkroch, sa ťažko udržiava hygiena..."
Život u partizánov mal určitý predpísaný režim. "Ráno bol budíček, nejaké raňajky a potom veliteľ skupiny rozdelil úlohy. Boli rôzne. Napríklad sa chodilo z hôr do nižších obcí okolo Banskej Bystrice na vopred dohodnuté miesta po lieky pre zranených partizánov. Alebo sa robili prepadové akcie na kolóny ustupujúcich nemeckých a vtedy už aj maďarských vojsk. Obyčajne po takýchto akciách, kde sa bojovalo naostro, velitelia sa snažili dať nám jeden-dva dni oddych. Ten pozostával z toho, že sme čistili zbrane alebo sa snažili o nejakú osobnú hygienu, počúvali sme vysielačky, debatovali... Boli sme mladí ľudia, ja som mal 19 rokov. Hovorili sme o športe, o dievčatách. Takto sme žili bežne, ibaže sme stále boli vystavení psychickému tlaku a strachu, ako to celé dopadne. Veď 19-ročný mládenec má chodiť na rande a nie mať pušku v ruke. No taký osud ma postihol."
Partizáni konali podľa dopredu stanovených zámerov, ktoré určovali velitelia - kvalifikovaní dôstojníci. "Keďže išlo o partizánsky boj, všetky bojové akcie sa konali vo večerných a nočných hodinách. Cez deň to bolo nemožné. Samozrejme, museli sme na Nemcov strieľať. Aj na mňa strieľali. A 25. februára 1945 vo večerných hodinách mi jedna nemecká guľka švihla tak tesne pri krku, že mi roztrhla golier. Stačil centimeter a bol by som ostal tam..."
Keď si človek predstaví situáciu, v ktorej sa pán Ladislav nachádzal - tma, streľba, krytie, je namieste, že netuší, či sám niekoho zabil. "Vieme iba toľko, že po skončení bojov, keď sme išli na miesto, našli sme tam nejakých ranených i mŕtvych, našich aj Nemcov."
Z toho obdobia má pán Ladislav mnoho osobných hrozných zážitkov. Čo považuje za najhoršie? "Hlad. A to, že sme sa nemohli umývať," vraví jednoznačne. "Keď je človek hladný a všetko ho svrbí... je také porekadlo - Keď je Slovák lačný, tak je nebezpečný... Nebolo to nič príjemné. Keď si spomeniem, ako sme vtedy vyzerali... vychudnutí... ale to patrí k vojne. Podobný zážitok s nemeckou guľkou som však už našťastie nemal."
V skupine bolo mnoho chlapcov, ale v tej, v ktorej bezprostredne pôsobil mladý Košičan, ich bolo 11. Pán Ladislav ukazuje pre neho vzácnu fotografiu, urobenú vo februári 1945 v dedinke Baláže. On ako 19-ročný mladík a jeho kamaráti - spolubojovníci. "Tento som ja, usmievavý mládenec s granátom a puškou," ukazuje. "Najstarší v našej skupine mal asi 35 rokov. Táto snímka je vzácna, lebo nás zachytáva počas trojdňového oddychu. Tam bol totiž taký systém, že asi mesiac sme boli nasadení v prvej línii a potom nás stiahli do obce Baláže, kde bolo sídlo partizánskeho štátu. Tam nám poskytli základnú hygienickú očistu. Umyli nás, odvšivavili, trochu nakŕmili a zase sme odišli do hôr. S touto partizánskou skupinou som prežil všetky udalosti až do konca marca 1945, keď sme absolvovali dnes už legendárny partizánsky pochod. Šli sme peši až do Popradu."
Tam, keďže nemal kam ísť, prihlásil sa do Československej armády. "V Poprade, v Škole dôstojníkov v zálohe pechoty, som slúžil niekoľko mesiacov. Po skončení vojny ma prepustili z armády do civilu a ja som sa zapojil do normálneho života."
Vojna sa teda skončila a život išiel ďalej. L. Horák doštudoval strednú školu, potom vysokú, tiež so stavebným zameraním. Dlhé roky zastával vedúce pozície v stavebníctve a projekcii. "V roku 1950 som sa šťastne oženil s touto krásavicou," ukazuje čiernobiele fotografie. "Mal som 21 a ona 20. Žiaľ, už som štvrtý rok vdovec. Poznali sme sa 61 rokov a manželmi sme boli 57. Moja pani pochádzala z Veľkého Folkmara. V budove mojej školy v Prešove bola aj obchodná škola. Raz sme sa náhodou stretli na schodisku. Bola to láska na prvý pohľad. Spoznali sme sa 16. februára 1946, sobášili sme sa v júli 1950. Potom sa nám narodili dve deti. Syn a dcéra. Mám štyri vnučky a jedného vnuka. Dokonca aj piatich pravnukov a jednu pravnučku, ďalší prírastok bude v októbri."
Udalosti z vojny sa zabudnúť nedajú. Pán Ladislav má na uniforme pripnutých 29 odznakov, opatruje aj mnoho vyznamenaní a diplomov. Na čo myslí, keď spomína na minulosť? "Pre Slovákov to bola veľmi významná etapa života národa. Pretože nebyť týchto udalostí a najmä SNP, my Slováci by sme po vojne boli klasifikovaní ako príslušníci fašistického štátu. Slovenský štát ním v tom čase aj bol. Z toho hľadiska pokladám aj osobne tieto udalosti za veľmi prínosné pre náš národ. Pre seba osobne to pokladám za epizódu, na ktorú nerád človek spomína, ale som na to hrdý, že som mal možnosť byť pri tom. Je to pre mňa česť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
