Mnohí si však myslia, že je to vlastne platená dovolenka. Košičan Andrej Malejčík však o tom vie svoje a o to všetko sa s nami v tomto rozhovore aj podelil.

Andrej Malejčík má 38 rokov, miluje cestovanie a doteraz precestoval vyše 50 krajín sveta piatich kontinentov. „Táto moja záľuba ma priviedla aj k práci sprievodcu a delegáta. Okrem toho sa rád venujem turistike a fotografovaniu," hovorí o sebe. "Mojou prvou krajinou, kde som pôsobil ako delegát, bolo Turecko. Nasledovalo Grécko, Egypt a postupne prichádzali ponuky aj na exotické krajiny. Pracoval som na Kube, v Dominikánskej republike, v Thajsku, Vietname, na Srí Lanke, či v Juhoafrickej republike. No a samozrejme ako sprievodca v mnohých európskych krajinách."

Profesionálne sa práci delegáta venuje vyše 10 rokov. Cestoval však aj dávno predtým. „Cestovanie ma priťahovalo od detstva. V minulom režime sa cestovať do zahraničia veľmi nedalo. Poznávali sme tak s rodičmi krásy vlasti, za čo som im dodnes veľmi vďačný. Zvlášť som si zamiloval Tatry a platí to dodnes. More som prvýkrát okúsil ako 17-ročný. V New Yorku. Cestovateľským záujmom som podriadil aj štúdium. Vyštudoval som Technickú univerzitu v Košiciach, odbor Geoturizmus na fakulte BERG. Ešte predtým som absolvoval aj hotelovú nadstavbu na SHŠ v Kežmarku. Angličtinu som študoval v austrálskom Perthe. Mám urobených viacero kurzov viac či menej súvisiacich s cestovným ruchom - kuchár/čašník, someliérstvo a gastronómia. Som potápač a vodca riečneho a námorného plavidla."

Delegát je podľa A. Malejčíka tak trochu dievča pre všetko. „V pravom slova zmysle je to pracovník, ktorý zastupuje cestovnú kanceláriu v mieste určenia zájazdu. Klientom poskytuje informačný servis a je im nápomocný pri riešení rôznych situácií, ktoré so sebou prináša pobyt v zahraničí. Mal by to byť človek psychicky aj fyzicky odolný, odborne fundovaný, pripravený pracovať 24 hodín denne, 7 dní v týždni, často musí v destinácii zotrvať celú sezónu bez možnosti návratu domov."

Ako pokračuje, práca delegáta je "neviditeľná", verejnosť ju vníma ako platenú dovolenku. „Často som si taký názor vypočul od klientov aj na vlastné uši. Nezazlieval som im to, ono to na prvý pohľad niekedy tak naozaj môže vyzerať. V slovenských podmienkach má však práca delegáta svoje špecifiká. Náš delegát je často zároveň 'transfermanom', sprievodcom a niekedy aj animátorom v jednej osobe. Víta klientov na letisku, zabezpečuje ich transfer do miesta pobytu, organizuje a vedie uvítaciu schôdzku, následne klientov navštevuje počas tzv. návštevných hodín. Popritom sprevádza vybrané fakultatívne výlety, rieši mimoriadne situácie (hospitalizácia klienta, meškajúce lietadlo atď.). Poznal som prípady, keď sa delegát ešte po večeroch zapájal do animačných programov ako účinkujúci. Ak si zoberiete, že mám napr. tri až päť príletov za týždeň a na starosti niekedy aj 15 - 20 hotelov, je sa čo obracať. Z pohľadu dovolenkára, ktorého navštívim dva, trikrát za týždeň, to však môže vyzerať samozrejme ináč. Možno aj tak, že som na dovolenke."

Čo je na tejto práci najhoršie? „Najhoršie je, ak urobím svoju prácu perfektne a vinou niekoho iného to aj tak nedopadne podľa mojich predstáv. Stáva sa to často. Napríklad pri leteckej preprave. Mešká lietadlo, povedzme aj niekoľko hodín, a delegát si to zlízne. Je jasné, že taká situácia nie je príjemná pre nikoho. Ľudia si však často neuvedomujú, že cestovná kancelária lietadlo nevlastní, ona si len objedná určitý výkon u leteckého prepravcu. Nestanovuje ani časy príletov a odletov, nemá dosah, alebo minimálny, na stanovovanie letového plánu. Delegát je vlastne taký hromozvod, ktorý je bitý (väčšinou) za cudzie chyby. Mešká autobus? Klienta nezaujíma, že šofér zaspal. Rieši si to s delegátom. Recepcia nezabezpečila raňajkový balíček? Delegátova vina... Dobrý delegát si však musí byť vedomý, že on je pre klienta prostredníkom s cestovnou kanceláriou, často jediným človekom, s ktorým sa ten z dôvodu rečovej bariéry vie v mieste pobytu dohovoriť."

Keďže Andrej pracoval dlhé roky ako delegát, má množstvo zážitkov z mnohých krajín. Nie všetky sú však vždy vtipné a dobré. „V pamäti mám prípad z roku 2004. Prežili sme tsunami v juhovýchodnej Ázii. Mali sme s kolegyňou asi 50 klientov, ktorí trávili dovolenku v niekoľkých letoviskách. Onoho 26. decembra keď to prišlo, sme doslova z minúty na minútu stratili kontakt s civilizáciou. Prestali fungovať telefóny, dokonca aj tie satelitné, prerušili sa cestné spojenia. Trvalo až do nasledujúceho rána, kým sme našich klientov s pomocou lokálneho partnera dostali do bezpečia. Stále nám však dve ženy chýbali. Hľadali sme ich dokonca aj v márnici. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Klientky sa nám ozvali prostredníctvom konzula z Talianska. Dostali sa tam pomocou talianskych záchranárov, ktorí v rámci záchrannej operácie evakuovali občanov Európskej únie."

Stalo sa mu aj niečo, pri čom zachovať si chladnú hlavu by bolo ťažké aj v našich slovenských pomeroch. „Raz v tureckom Marmarise mi zazvonil telefón. Volali mi z hotela, aby som rýchlo prišiel. Pod hotelovým balkónom sa našla manikúra a v nej lístoček s nápisom ‚Bitte polizei' (nemecky "Prosím polícia" pozn. red.) a číslo izby. Tú obývali moji klienti. Recepčný vraj už volal políciu. Počkali sme teda na jej príchod, išli sme na inkriminovanú izbu, kde sme po dlhšom búchaní na dvere uvideli pred sebou manžela a vzadu za ním, v kúpeľni schúlenú manželku, pisateľku onoho lístočka." Mala na sebe zjavné stopy násilia. Okrem iného aj po škrtení. Bola zabalená len v uteráku a celá sa triasla. „Ako neskôr vysvitlo na polícii, manžel ju obvinil z nevery. Vraj laškovala so zamestnancom hotela, načo ju zamkol, niekoľko dní nepúšťal von a dopúšťal sa na nej fyzického násilia. Pokúšal sa ju aj vyhodiť z balkóna. Celé to napokon skončilo rozvodom."

Keď má človek na starosti väčšiu skupinku ľudí, pri návšteve múzeí, či iných pamiatok, treba dávať pozor, aby sa ničoho nedotýkali. „Mne sa to nestalo, dával som si na to vždy pozor a klientov som na miestach, ktoré si to vyžadovali, nabádal k opatrnosti. Viem však o udalosti, ktorá sa odohrala pred niekoľkými rokmi v skalných chrámoch v Dambulle, na Srí Lanke. Nemecká turistka sa vtedy v rámci fotenia usadila v náručí sochy Buddhu. To, čo ona považovala za dobrý nápad, spôsobilo obrovský škandál. Jaskyňa bola okamžite uzatvorená a miestny sprievodca, ktorý turistku sprevádzal, prišiel o prácu. Socha bola očistená, premaľovaná, na mieste sa nejaký čas nesmelo fotografovať."

Vtipné historky sa spájajú aj so zdravotnými problémami. Keď totiž niekoho počas prechádzok medzi pyramídami chytí hnačka, určite mu nie je do smiechu. „Hnačku dostávali klienti v Egypte bežne. Pracoval som vtedy ako sprievodca na Níle. Nosil som pri sebe Antinal, ktorý takéto situácie úspešne riešil. Zaujímavé, mňa to nepochytilo ani raz." V Turecku jeden z klientov nezvládol záverečnú fázu pristávania s padákom a Andreajovi už len volali z nemocnice. "Mal vážne poranenia, hrozilo, že ochrnie. Musel som mu zabezpečiť letecký špeciál na prevoz domov. Muž nebol na podobné situácie poistený. V inom prípade sa dieťa počas večere napilo oleja z lampy, ktorá slúžila na dekoráciu. Našťastie to dobre dopadlo..."

Mnoho turistov hoci cestuje do cudzej zeme, jazyk neovláda. Čo však nie je nič hrozné, ak je poruke niekto, kto je ochotný tlmočiť. Osobitným prípadom sú však ľudia, čo si myslia, že sa našou ľubozvučnou slovenčinou dohovoria i so Šeherezádou a Onurom. „Stalo sa mi viackrát, že som na recepcii alebo v iných hotelových priestoroch stretol mojich klientov ako čosi vysvetľujú recepčnému alebo inému hotelovému zamestnancovi, pričom ten sa na nich nechápavo díval. Pointa je v tom, že našinci s týmito ľuďmi komunikovali po slovensky. Na moju poznámku, že ten Turek im nerozumie ani slovo, ale, že im rád pomôžem, sa mi spravidla dostalo len akéhosi pohŕdavého výrazu. Dotyčný sa potom naklonil k stále vyjavenému recepčnému ešte bližšie a celé mu to opakoval hlasnejšie, pomaly, pričom zreteľne artikuloval. Žiaľ, nepochopil, že dotyčný nie je debil, ale Turek, ktorý síce nehovorí slovensky, ale zato ďalšími tromi svetovými jazykmi."

Zážitkov má teda Andrej dosť. Napriek tomu sa na čas usadil a momentálne nepracuje ako delegát, ale v Košiciach vedie pobočku cestovnej kancelárie Orex Travel. „Práca, či už delegáta alebo sprievodcu, je však ako droga. Jednoducho sa s tým nedá skončiť. Viackrát som si povedal, že sa usadím, že budem tráviť viac času doma. Akosi to nejde, no aspoň sa o to aspoň pokúšam. Kto raz podľahol volaniu diaľav, vie o čom hovorím. Momentálne z titulu svojej funkcie stále cestujem, aj keď sú to cesty kratšie. Úplne cestovať však neprestanem asi nikdy. Nedá sa to..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári