Skvelé nápady občas dostáva v tých najnevhodnejších chvíľach

Počas júla sa v štyroch slovenských, českých a poľských mestách predstavilo niekoľko desiatok súčasných autorov svojim čitateľom počas podujatia s názvom Mesiac autorského čítania. V rámci neho si cestu do Košíc našla aj spisovateľka Veronika Šikulová.

V rozhovore prezradila, prečo najradšej píše skoro ráno, ale i to, či sa občas hanbila za svojho otca, spisovateľa Vincenta Šikulu.

V Košiciach čítala hlavne zo svojej najnovšej knihy Miesta v sieti. Na konte však už má knihy próz Odtiene, Z obloka, Mesačná dúha a Domček jedným ťahom a knihu pre deti To mlieko má horúčku. „Pravdupovediac, nemám veľmi rada autorské čítania. Ja si myslím, že čítať by sa malo potichu, pre seba, a preto nerada čítam pred publikom a o to viac, ak ide o moje vlastné texty. Vtedy mám pocit, ako keby som sa mala pred tými ľuďmi vyzliecť," prezradila. Občas však prijme ponuku na podobné podujatie. „Vtedy nesledujem ľudí očami, lebo sa sústredím na text. Samozrejme, nepoznám svoje veci naspamäť a nechcem sa pomýliť, takže zrak na ľudí nedvíham. Ale cítim, či ma vnímajú, a či sme nadviazali kontakt."

Vlastné texty číta nerada, ale ich písanie jej robí radosť. „Ja nepotrebujem žiadne špeciálne podmienky na to, aby som začala písať. Kdekoľvek, kde si dám dole čiapku, tam sa cítim doma. Len čo mám k dispozícii trochu ticha, dokážem písať, nepotrebujem žiadnu špeciálnu inšpiráciu. Samozrejme, že občas sa stáva, že dostanem skvelý nápad. Ale to sa mi stáva často v tých najnevhodnejších chvíľach. Napríklad si vypočujem v autobuse rozhovor a pripadá mi vhodný na to, aby som ho spracovala. Lenže ja som neporiadna, nikdy nemám pri sebe papier a pero... Ak sa však pustím do písania, tak mi stačí trochu ticha. Venujem sa tomu vtedy, keď mi to povinnosti a hlavne deti dovolia. Často teda píšem skoro ráno, už o pol piatej si sadnem k počítaču..."

Tak ako sa teraz v rodine V. Šikulovej vie, že píše, lebo je doma ticho, tak sa vedelo, keď písal jej otec Vincent Šikula, pretože bol doma hluk. „Otec mal starý písací stroj, ktorý na konci riadka cinkal, takže sme vedeli, ako mu to ide. Občas bolo počuť, ako šuští papier, keď bol nespokojný a krčil rukopis. Potom to znovu zakladal a písal ďalej. Často vyťahoval zo stroja papier, keď sa mu niečo nepozdávalo a chcel to meniť alebo keď spravil veľa chýb a my sme tie papiere dostávali na kreslenie. Skôr ako som sa pustila do kreslenia, som si prečítala, čo na ňom bolo napísané a aj takýmto spôsobom som sa dostávala k literatúre."

A hoci je jej otec dnes maturitnou otázkou zo slovenčiny, pre ňu to bol len obyčajný otec s chybami, aké mávajú všetci otcovia na svete. „Občas varil, nechával veci porozhadzované po byte, brával nás na huby, občas nás aj zbil... Zdal sa mi však oveľa hlučnejší ako ostatní otcovia. Hanbila som sa, lebo sa vždy ku každému prihováral, často som chodila pár metrov za ním, keď sme boli na prechádzke a tvárila som sa, že k nemu nepatrím... Nepripadal mi však výnimočný, práveže som nechápala, ako to je možné, že u iných ľudí nie je doma toľko kníh a nechodia k ním na návštevu spisovatelia. U nás totiž boli pravidelne Rudo Sloboda, Ján Johanides..."

A tak sa vzťah k literatúre na V. Šikulovú zrejme chtiac-nechtiac nalepil. „Som rada, že sa na mňa vôbec niečo nalepilo. Ako dieťa som sa totiž zle učila a nevedela som si prestaviť, ako sa uplatním. Lákala ma biológia, lenže strašila ma chémia... Tak som si povedala, že keď ma najviac baví čítanie a aj písanie, tak to skúsim. Dlho som to však nebrala vážne. Až keď som s manželom strávila dva roky v zahraničí a smútok za domovom som v sebe riešila textami, po návrate domov som zistila, že je ich pekná kôpka, tak z toho vznikla kniha. No v podstate až teraz pri poslednej knihe začínam mať pocit, že som sa asi začala písaniu venovať vážne a že by to mohlo byť moje povolanie. Písanie je totiž to, čo chcem naozaj robiť," dodala na záver.