Aj bez pomoci mechanizmov položili v roku 1891 za 6 mesiacov 5 km koľajníc

Električka môže v Košiciach poslúžiť nielen na cestovanie po koľajniciach, ale aj v čase. Pozerajúc z jej okien posúvate sa v priebehu minút rokmi minulosti. Niekde len o zopár, inde aj o storočie či storočia.

Keď sa preveziete napríklad Námestím maratónu mieru (Františka Jozefa), uvidíte ho také, aké bolo pred vyše storočím, Sídlisko nad jazerom zo 70. rokov a Terasu zo 60. Ak ste sa zviezli konkou po Hlavnej, to ste sa vrátili aj viac než o pol tisícročia. Ale nielen okolie, no i koľajové trate pod vami sú historické. Veď patria najstaršiemu dopravnému podniku v celom našom štáte. Mohli byť ešte staršie, keby sa mesto a niektorí podnikatelia dohodli už na prvýkrát (1884) a nie až na štvrtýkrát. Napokon v roku 1890 magistrát podpísal zmluvu s podnikateľom zvaným Štefan Popper. 14. mája 1891 začala jeho firma klásť prvé koľajnice. Aj bez pomoci mechanizmov mali za 6 mesiacov hotových 5 km. Od železničnej stanice, cez Námestie osloboditeľov, Hlavnú a Komenského ulicu až po úroveň areálu terajšej Technickej univerzity. Presne o pol roka (14. novembra 1891) tadiaľ prešla prvá konka. Už na ďalší rok (1892) sa dalo cestovať až po hostinec Baránok v Čermeli. Potom sa trať predĺžila z Hlavnej opačným smerom, na Južnú triedu (Budapeštiansku ulicu). Najprv len po Frankovu továreň na kávoviny (teraz SOU potravinárske a aj bývalé Pekárne a cukrárne). Potom až po cintorín, pričom voľakedy zachádzala až k nemu. Od roku 1964 sa dá električkou odviezť až do Barce.

Južná časť Košíc bola vždy najpriemyselnejšia, čo sa prejavilo počtom tovární a každá poriadna mala do svojho areálu vybudované aj koľaje. Nákladná električka tak po nich mohla zo železničnej stanice pritiahnuť vagóny aj so surovinami a obratom odviezla produkciu. To vďaka myšlienke, ktorú nemalo každé mesto: položiť koľajnice s presne takým rozchodom, ako ho má železnica, čiže 1 435 mm. Medzi fabriky, ktoré boli koľajnicami napojené na železnicu, patrila okrem Frankovej továrne aj Poledniakova strojáreň na Štúrovej (dnes sa volá Montáže), pred ktorej vchodom či vo dvore stále vidno zvyšok koľajnice alebo Sladovňa (tiež na Štúrovej, naľavo od budov súdov), pred ktorou pomedzi asfalt ešte vykukujú dlažobné kocky. Neskôr k takým továrňam pribudli aj (už neexistujúce) Tehelne na Moldavskej ceste, Pivovar na Floriánskej ulici či Tabačka na Strojárenskej.... Električky s vlečkami prestali premávať nočnými Košicami 31. decembra 1964.

Medzitým sa mestská koľajová doprava modernizovala. Už do roka od jej spustenia (1892), objavila sa v Košiciach parná tramway a po nej aj motorové vagóny. Dopravný podnik stihol aj skrachovať (1909), a tak mesto zostalo bez mestskej dopravy 4 roky. Potom ešte raz, keď v novembri 1944 fašisti odvliekli do Nemecka 10 električiek a vyhodili do vzduchu meniareň i niektoré trate. Doprava po vojne sa obnovila na prvých dvoch úsekoch 29. augusta 1945. Trať, ktorá bola vybudovaná z Námestia osloboditeľov po tehelne na Moldavskej ulici, slúžila desaťročia len na nákladnú dopravu (od roku 1918). Keď tam konečne spustili aj prepravu osôb (1942, vtedajšia linka č. 6), ešte netušili, že onedlho sa z nej stane trať smrti. V tehelni totiž od 17. apríla 1944 začali sústreďovať všetkých Židov z Košíc a okolia (vyše 16-tisíc). Keď 16. mája ku barakom tehelne pristavili dobytčie vagóny, vyzeralo to, že tentokrát pôjde zas o nákladnú dopravu. Nahnali však do nich Židov a viezli ich na stanicu. Takéto nákladné, a predsa osobné transporty, ktoré zo stanice zamierili do koncentračných táborov, potrebovali fašisti na vyhubenie všetkých Židov v Košiciach štyri (16. mája až dva vlaky, 17. mája, 24. mája, 3. júna).

Celú trať 6-ky, ako ju poznáme teraz, vybudovali v roku 1961 - 1964, keď už železiarne dymili a sídlisko Terasa zaberalo bývalé lúky. Táto jediná linka v Československu bola aj ospievaná Erikom Bubnárom v piesni „Ráno čo ráno". Úplný text tohto košického šlágra nájdete v nedávno vydanej Košickej čítanke. Takisto aj zmienku o tom, že hudbu zložil Jozef Olajoš a že táto skladba vyhrala v roku 1981 rozhlasovú súťaž Košický zlatý poklad.

Električky ku Košiciam patria. Svojím vyzváňaním, ekologickou jazdou a tým, že spájajú sever s juhom. Je škoda, že sa mnoho trás zrušilo, i keď v iných mestách sa pristavujú nové. Veď električkou by ste sa za prvej československej republiky boli dostali aj na Aničku, do Ťahanoviec (dedina), k cintorínu a bol vybudovaný aj osvedčený vnútorný mestský okruh (stanica - Nám. osloboditeľov - Kuzmányho ul.- Nám. maratónu mieru - Masarykova - Bencúrova ulica - stanica).

Omnoho viac vám prezradíme na Potulke mestom Košice práve tento víkend. Pripravili sme ju k 120. výročiu Dopravného podniku mesta Košice. Stačí prísť pred Štátnu vedeckú knižnicu a už vás povozíme, pričom nevynecháme ani električkové depo. Vyberte si svojho sprievodcu a dokonce aj typ električky. Milan Kolcun pôjde na modernej električke typu KT. Zoltán Balassa a Betka Czimová vás pre zmenu povozia na type T2 zo 60. rokov.

Túto sobotu sa potulky s Milanom Kolcunom začínajú o 10.30, 12.00, 14.00, 15.30, 17.00 (17.00 slovensko-anglicky). So Zoltánom Balassom o 11.00 po slovensky a o 16.00 po maďarsky. V nedeľu sú potulky s Milanom Kolcunom o 14.00, 15.30 a 17.00. S Alžbetou Czimovou o 14.30 po slovensky a o 16.00 po maďarsky. Začiatok je zakaždým pred Štátnou vedeckou knižnicou (Hlavná č. 10).

Omnoho viac informácií nájdete na www.potulka.sk.