Na druhý deň skoro ráno, pri náraze do betónového piliera mosta na diaľnici k Jadranskému moru, zahynulo na mieste 14 Košičanov a dve ženy neskôr na následky zranení. Jednou z účastníčok zájazdu bola 62-ročná dôchodkyňa Helena Rigelská.
Viac ako štyri desiatky členov Klubu aerobiku, Univerzity tretieho veku (UVT) a rodinných príslušníkov cestovalo k Jadranu s cieľom upevniť si zdravie. Pobyt organizačne zabezpečila a sprevádzala ním cvičiteľka a triedna profesorka UVT Věra Medveďová. Zraz mali v sobotu podvečer na parkovisku na Festivalovom námestí.
"Ja som poznala iba tú časť posádky autobusu, ktorá so mnou študovala UTV," vracia sa pani Helena v spomienkach na osudný zájazd. "Sedela som v druhom rade na strane vodiča. Ja pri okne a moja kamarátka Anka Lechanová pri uličke." Autobus zastavoval takmer každé dve-tri hodiny. Posledná zastávka bola v nedeľu o 5.40 hod. na čerpacej stanici. "Väčšina z nás vystúpila. Pamätám si, že som dievčatám, čo sedeli na opačnej strane uličky, otvárala pivo. Už sme sa nevedeli dočkať, do cieľa ostávala asi hodina cesty."
Všetci nasadali a autobus vyrazil. Niektorí cestujúci opäť zaspali, iní podriemkávali, či sledovali chorvátsku krajinu. Pred sebou mali asi 150 km. "Ja som hneď nezaspala, lebo ma oslepovali svetlá protiidúcich vozidiel. Pamätám si, že som počúvala GPS navigáciu, ktorú mali vodiči zapnutú. Potom som zrejme predsa zadriemala," blíži sa pani Helena k osudným okamihom. "Náraz si vôbec nepamätám. Keď som vonku na tráve precitla, žiadnu bolesť som nepociťovala a ani som nekrvácala. Akurát som v prvom okamihu nevedela, kto som, kde som a kam som vlastne šla..."
Ako sa pani Helena dostala z autobusu, doteraz nevie. "Až po chvíli som si uvedomila, že mi niekto, asi záchranár, zisťuje na krku tep. Zrejme, či žijem. To precitnutie trvalo chvíľu. Stihla som len zaregistrovať, že neďaleko sedí lekár, ktorý v autobuse sedel v prvom rade pred nami. Neskôr som sa dozvedela, že von vyšiel po vlastných, no potom zomrel. Keď som z autobusu počula, ako nejaká žena volá o pomoc, chcela som vstať a pomáhať. No len čo som pohla rukami, opäť som stratila vedomie..." Po druhý raz pani Helena precitla vo chvíli, keď ju nakladali do jednej zo sanitiek. A spolu s ňou i ďalších cestujúcich z autobusu, ktorí potrebovali ošetrenie.
Bandáž na krku
Až 14 ľudí z autobusu také šťastie nemalo. O život pri náraze do podpery mosta alebo krátko po ňom prišli obaja vodiči i tucet rekreantov, vrátane vedúcej. Väčšina sedela na sedadlách vpredu vpravo, ktoré ich "zlisovali", prípadne vypadli z okien pod kĺzajúcu sa karosériu. Policajti, hasiči i záchranári z vraku vyslobodili, ošetrili a naložili do sanitiek či helikoptéry každého, kto sa von nedostal sám, i ostatných zranených. Cieľom bola hlavne nemocnica v Gospiči, kde mnohých operovali, prípadne ich previezli do iných nemocníc. Rekreantov, ktorí mali menšie zranenia, nevyžadujúce hospitalizáciu, sústredili na stanici diaľničnej polície. Spolu s niekoľkými, ošetrenými v Gospiči, potom nastúpilo 26 Slovákov v Zadare na vládny špeciál, ktorý ich doviezol do Košíc.
Naše letisko bolo v tom čase v obliehaní príbuzných, ktorí sa z médií alebo telefonicky dozvedeli, čo sa stalo. Mnohí do poslednej chvíle nevedeli, či ich mama, otec, brat či sestra žijú alebo nie. Televízne i rádiové stanice síce informovali o nehode takmer nepretržite, okrem počtu obetí však menoslov k dispozícii nemali. Po prílete boli vážnejšie zranení rekreanti odvezení do FN LP na Rastislavovej ulici, odkiaľ bola väčšina po vyšetrení prepustená do domáceho ošetrenia. Menej zranení sa zvítali s najbližšími už na letisku. Sklamanie zažili tí, ktorí sa svojich nedočkali. Tá neistota bola hrozná. Žijú, ale ostali v chorvátskej nemocnici. Alebo...?
V nemocnici v Gospiči sa pani Helena dostala do izby s Annou Lechanovou a Martou Bartkovou. Prvá mala reznú ranu na krku a nebyť toho, že jej záchranári preseknutú tepnu ešte na mieste havárie ošetrili, možno by vykrvácala. Pani Bartková bola na tom horšie. Mala zlomených 11 rebier i pravú kľúčnu kosť a prepichnuté pľúca. "Keď vyšetrili mňa, povedali mi, že mám niečo s krkom, preto mi dali bandáž," spomína pani Helena. "Musela som iba ležať, chodiť mi zakázali. Mala som veľké bolesti, hlavne som nemohla dvíhať ruky."
So zdravotnou starostlivosťou v nemocnici v Gospiči bola pani Helena spokojná. Okrem niekoľkých chorvátskych politikov ich tam prišiel pozrieť aj minister zdravotníctva Richard Raši. Negatívom bol až príliš veľký záujem médií. Niektorí novinári v snahe dostať sa čo najbližšie "k zdroju" vraj boli, mierne povedané, dotieraví. "V mojom prípade dokonca v správach uviedli, že som stratila protézu. Pritom som im povedala, že ju mám zlomenú, preto sa mi zle rozpráva."
Ako sú na tom ostatní účastníci zájazdu, pani Helena nevedela. Možno aj preto, že personál nemocnice im radšej takú negatívnu správu povedať nechcel. "Moja kabelka ostala v autobuse, takže volať som nemala ako," vysvetľuje, prečo nevolala na Slovensko. "Ale obe moje dcéry vedeli, že som 'v poriadku' a žijem. Zistili si to cez moju zdravotnú poisťovňu."
Podvedome brzdí
Po dvoch dňoch naložili pani Helenu do sanitky a spolu s A. Lechanovou ju previezli na Slovensko. Vo FNLP na Rastislavovej ulici jej urobili dôkladné vyšetrenie. "Pri röntgene zistili, že okrem štyroch rebier, ktoré sa zrejme zlomili pri náraze o sedadlá pred nami, mám niečo so stavcami. Nejako sa pri tom náraze porušili a tlačili na nervy. Preto som nemohla dvíhať ruky. Priznám sa, tú lekársku správu som ani poriadne nečítala." Na nemocničnom lôžku strávila šesť týždňov. Tak dlho sa čakalo, či sa stavce vrátia do pôvodnej polohy samy, alebo bude potrebná operácia. Dvakrát absolvovala magnetickú rezonanciu, či nie je porušená aj miecha. Našťastie, časom sa zdravotný stav zlepšil a žiadna vážna operácia sa nekonala.
Až v Košiciach sa pani Helena dozvedela podrobnosti o nehode. Čo sa vlastne stalo, koľko ľudí zahynulo a že boli medzi nimi aj štyria z tých, ktorých z UTV osobne poznala. Až ju zamrazilo pri zistení, že medzi mŕtvymi sú aj tie ženy, ktorým počas poslednej zastávky otvárala pivo. Bavili sa spolu, že za pár minút budú v cieli, mali plno plánov, ako stráviť pobyt pri mori čo najpríjemnejšie...
"Po prepustení z nemocnice som ešte dva mesiace ležala doma. Potom som sa začala viac pohybovať. Chodila som do posilňovne a na túry po okolí, aby sa to ochabnuté svalstvo trochu spevnilo a rozhýbalo. Aj tak sa mi ešte i teraz občas stane, že mi na chvíľu stŕpne ruka." Liečiť okrem tela však bolo treba aj dušu... "Celý jeden rok po nebode som chodila na psychiatriu. Nemohla som spávať, strhávala som sa zo spánku, mala som nočné mory. Lieky nepomáhali, musela som vyhľadať aj odbornú pomoc..."
Následky prežitého stresu však pociťovala aj neskôr. Najmä v podobe akejsi fóbie z cestovania verejnými dopravnými prostriedkami. "Do diaľkového autobusu som sa po prvý raz od nehody dokázala posadiť až tento rok, keď som cestovala do Dudiniec. Aj to som cestu zvládla hlavne preto, že so mnou šla moja sestra. Navyše, ešte aj teraz pri každom brzdení autobusu či električky MHD brzdím podvedome aj ja. Je to taký reflex, ktorý sa snažím prekonať, no neviem sa ho zbaviť. A pochybujem že sa vôbec niekedy stratí..."
Hoci sa považuje za silnú osobnosť, nedávno ňou "zamával" pohľad na ženu, ktorá na Južnej triede spadla práve pod tú električku, v ktorej sa viezla pani Helena. "Keď sme zastali a vystúpili, šla som peši k najbližšej zastávke. Neviem oprečo, no otočila som sa a pozrela za seba. Medzi množstvom ľudí som krátko zazrela aj hlavu tej ženy. Nič vážne sa jej nestalo, iba sa udrela, ale mnou to tak zamávalo, že som dostala silnú triašku. Ani poriadne neviem, ako som došla domov..."
Vôľa Božia?
Keď sa neskôr pani Helena s kamarátkou Annou rozprávala, dozvedela sa zaujímavú vec. "Vraj ma po tej nehode videla 'zvrchu'. Akoby opustila svoje telo a na všetko sa dívala z výšky. Potom sa do toho tela vrátila. Možno vtedy, keď jej nejaký záchranár priložil prst na preseknutú tepnu, a tým jej vlastne zachránil tživot..."
Ak je niekto účastníkom dopravnej nehody a zvlášť takej tragickej, aká sa stala košickým dovolenkárom, môže si klásť otázku, prečo on prežil a iní také šťastie nemali. "Asi to bola vôľa Božia a ja tu ešte mám nejaké poslanie," vraví pani Helena, mysliac zrejme na svoje dve dcéry a vnúčatá, s ktorými im pomáha. "Známi mi vraveli, že som bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Možno áno, ale to skutočne nesprávne by bolo o meter vpravo, keby som sedela v rade pri dverách. Mnohí, ktorí tam sedeli, náraz neprežili..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
