Do tamojšej katedrály sa schádzajú pútnici z celého sveta, aby na vlastné oči videli hrob objavený v 9. storočí i striebornú schránku s telesnými ostatkami svätého Jakuba, jedného z dvanástich apoštolov a učeníkov Ježiša Krista. Nedávno sa z tohto priam kultového miesta veriacich, ale aj neveriacich, vrátili dvaja Košičania. Peter Mlynarčík, učiteľ bilingválneho gymnázia Jana Amosa Komenského v Košiciach a jeho kamarát Miro Mitra, ktorý pracuje v U. S. Steele ako operátor.

Obaja sú zanietení a zdatní turisti, lezú po skalách a očividne sa nevyhýbajú rôznym dobrodružstvám. Z Košíc odchádzali v noci začiatkom júla, do metropoly východu sa vrátili 17. augusta. Pravou príčinou, prečo sa vybrali do Santiago de Compostela je to, že ju už absolvovali pred tromi rokmi. Vtedy sa ale vybrali po najznámejšej trase, takzvanej francúzskej ceste. Začína sa pod Pyrenejami, pútnici prechádzajú cez francúzske mestá, vrátane ich katedrál či kláštorov. Južná cesta je oveľa náročnejšia.

"Veľmi sa nám to však páčilo," spomína Peter. "Veľa mi to dalo, spoznali sme mnohých ľudí zo všetkých kútov sveta. Tohto roku sme si naplánovali cestu do ruského Vladivostoku, lepšie povedané, uspokojila by nás i kratšia cesta, k Bajkalskému jazeru. Avšak tamojšia byrokracia nám urobila škrt cez rozpočet, takže sme to nechali tak. Preto som Mirovi navrhol, aby sme sa vybrali do Santiaga de Compostela. Bolo treba pozbierať nejaké peniaze na letenky, inak nebolo potrebné nijako zvlášť sa pripravovať. Zobrali sme si ľahké letné spacáky, karimatky, obväzy, lieky, nejaké oblečenie a hotovo. Snažili sme sa, aby toho bolo čo najmenej, lebo na dlhej ceste zaváži každý kilogram. Nehovoriac o tom, že ani do lietadla nie je možné brať všetko čo človek chce. Mne trvala príprava asi päť, Mirovi dve hodiny."

Peťov kamarát mal vraj takmer všetko prichystané už od minuloročnej cesty. Tá meria z Košíc približne 4 000 km. Chlapi sa vybrali vlakom do Bratislavy, odtiaľ lietadlom do Malagy, autobusom do Sevilly a ostalo im už "iba" zvládnuť pešo okolo 1 000 km do Santiago de Compostela. Po vlastných, na pleciach len s batohmi a rôznymi myšlienkami v hlavách.

"Prvú noc sme spali v ubytovni, lebo nás zničilo teplo," smial sa Miro. "Čakali sme, že nebude zrovna chladno, ale taká horúčava, čo nás tam zastihla, to sa azda ani nedá opísať. Na juhu bolo okolo 37 až 38 °C, avšak to teplo bolo oveľa suchšie ako u nás. Slnko doslova z človeka vysávalo energiu. Bol to fakt extrém, ani sa už nečudujem, prečo tamojší ľudia musia mať okolo obeda siestu. Horúčava je vtedy priam vražedná, od druhej do šiestej bolo absolútne ticho, nebolo nikoho vidieť, dokonca ani zvieratá či vtákov. Ovečky či svine iba ležali pod stromami, možno tak ako pred nejakým koncom sveta."

Práve kvôli spomínanému extrémnemu teplu znalci neodporúčajú pútnikom absolvovať južnú cstu do Santiago de Compostela v letných, ale skôr jarných mesiacoch. Podľa Petra, problémom je i neuveriteľné sucho, ktoré vládne v tých končinách sveta. "Keď sme asi po dvoch týždňoch prvýkrát videli trávu, ktorú zavlažovali, len sme si vzdychli, že júúúúj, zeleň. V tejto súvislosti som si uvedomil, že aké je to fantastické, mať toľko úžasnej zelene, koľko jej máme na Slovensku. Aká je to veľká hodnota, čo si mnohí naši ľudia ani neuvedomujú. Tam je to skôr stepného, ba až polosavanovitého rázu."

Košičanom tých posledných asi tisíc kilometrov trvalo prejsť 32 a pol dňa. "Prvé tri dni sme sa v ubytovniach stretávali s jedným Belgičanom. Na štvrtej etape, tá bola dlhá a ťažká sme sa dohodli, že sa stretneme v cieľovom meste, v ubytovni. Pre pútnikov sú ceny lacnejšie, respektíve aj grátis či za dobrovoľný príspevok. Priemerne to vychádza na asi 5 eur. Moje kroky teda viedli do kostola, kde mala o deviatej večer začať omša s tým, že toho Belgičana nájdem. Nebol tam, ešte dva dni sme po ceste nechávali pre neho odkazy, aby poslal SMS alebo zavolal. Neozval sa, predpokladáme, že to vzdal kvôli teplu, mal okolo 60 rokov. Ľutujem, že sme si nevymenili kontakty. On bol teda taký prvý, koho sme stretli. Neskôr nás predbehovali cyklisti a vraveli, že za nami idú dve Češky. Nakoniec nastúpili na autobus, horúčava ich načisto vyradila. Podľa všetkého, podcenili pitný režim a nezvládli to."

Obaja Košičania svorne tvrdia, že dôvod na ich cestu bol u každého iný. Kým u Mira, ako veriaceho katolíka išlo o duchovnú záležitosť, má na svojom konte už asi všetky známe pútnické miesta doma i v zahraničí, Peter si potreboval, ako vraví, usporiadať myšlienky a obrazne povedané, nájsť sám seba. Obaja dávajú ale pred masovými záležitosťami prednosť pútiam, ktoré môžu zvládnuť individuálne. "Riešil som nejaké životné situácie, sám v sebe som riešil nejaké otázky, nuž a chcel som aj spoznať inú kultúru," zdôraznil Peter. "Veľa ľudí, ktorí prichádzajú do Santiago de Compostela, sú takzvaní hľadajúci sami seba, veková štruktúra pútnikov je od 18 rokov vyššie, až po dôchodcov."

Obaja košickí pútnici sa zhodujú v tom, že asi najkrajším zážitkom z cesty, respektíve čo im púť dala, bolo samotné doputovanie do cieľa. Považujú to dokonca za viac, ako vidieť spomínanú skrinku s relikviami sv. Jakuba. Mimochodom, pútnici, ktorí dorazia zdraví a celí do Santiago de Compostela, neuvidia žiadne ostatky svätca, iba tú skrinku. Za ssi najúchvatnejší zážitok v katedrále však považuje Peter obrovskú kovovú kadidelnicu, ktorá sa dymiac hojdá pod kupolou chrámu na lane, takmer nad hlavami pútnikov. Kadidelnica má asi meter, ide o repliku strieborného originálu.

"Majú tam sedem 'kývačov'. Neviem ale, či to nie sú kňazi alebo ich pomocníci. Táto tradícia kývania kadidelnice je známa už od stredoveku. Kadidelnica má aspoň 50 kg, pôvodnú zo striebra vystavujú v miestnom múzeu. Dajú tam uhlie, kadidlo, rozhojdajú na lane a potom sa to hojdá po takmer celej dĺžke katedrály. I keď sa zdá, že je to veľmi blízko k návštevníkom, je to urobené tak, aby kadidelnica nikomu neublížila. Treba to zažiť, veľa ľudí čaká len na to, kedy to 'kyvadlo' spustia. Robia to väčšinou počas pútnickej obedňajšej omše, ale kto chce, môže si to objednať a, samozrejme, zaplatiť. Mnohí ľudia, keď vidia spustenú kadidelnicu si to fotia, híkajú, ide jednoznačne o jednu z najväčších tamojších atrakcií. Neviem o tom, že by sa niečo podobné niekde vo svete robilo. Pokiaľ viem, v minulosti sa im to už odtrhlo."

Zaujímavý je i dôvod, ktorý sa traduje v úvislosti so zavedením spúšťania kadidelnice. V stredoveku, keď pútnici a vôbec asi všetci vtedajší obyvatelia planéty práve neholdovali hygiene, to vraj v katedrále poriadne smrdelo. Preto kňazi vymysleli fintu, že pri zaplnení kostola budú vykádzať priestory.

"Pre mňa najhorším zážitkom z celej cesty bolo to, keď som videl našich spolupútnikov, ktorí sa k nám pridali. Boli tak hrozne unavení, že som mal obavy, aby neskolabovali," spomína Miro. "Absolvovanie etapy bolo pre nich také náročné a vyčerpávajúce, že nás ani nevnímali. Mali doslova sklenený pohľad a boli na odpadnutie. A to bola len jedna z etáp, mala 'iba' asi 36 km. Fakt som mal o nich obavy. Krásny zážitok ale bol, keď nám dal barman v bare zdarma vodu, alebo keď sme ležali vonku pod hviezdami a neskôr sledovali nádherný východ slnka, popíjanie vínka, pojedanie olív. Ale aj keď nám dali bagety s cibuľou či prespanie v kláštore cisterciánov z 12. storočia. Alebo keď sme si ráno dali jedinečný eukalyptový likér, ktorý robia len tam. Len pre ilustráciu, došla nám voda, obchádzali sme dedinky a narazili na haciendu. Poprosili sme o vodu, ľudia, veľmi ochotní a pohostinní nás pozvali k stolu, pohostili, povypytovali sa odkiaľ sme. Keď sa dozvedeli že zo Slovenska, bola to pre nich exotika."

Medzi najkrajšie a neopakovateľné zážitky zaradili Peter s Mirom chvíle, keď sa v ďalekom Španielsku stretli s ďalšími obyvateľmi východoslovenskej perly na Hornáde. Doteraz spomínajú na priateľov - Košičanov, ktorí sa k putujúcej dvojici pridali v Salamanke. Miro a Peter ich doteraz považujú za veľmi významnú súčasť ich cesty. "Neboli veľmi fyzicky pripravení, napriek tomu dokázali prejsť zhruba 500 km. Chcem teda aj touto formou poďakovať Tiborovi Révayovi, učiteľovi z Gymnázia na Dneperskej ulici a jeho manželke, kybernetickej analytičke, Martine," dodal Peter.

Všetkým, ktorí by si chceli vyskúšať na vlastnej koži púť do Santiago de Compostela Peťo s Mirom odkazujú, že je to ozaj dobrá vec. Môže sa dotknúť každej ľudskej duše, pomôcť a dať veľmi veľa. Aj keď u každého jedinca to môže fungovať a asi aj funguje iným spôsobom. Prvým krokom je samotné rozhodnutie, vybrať sa na cestu a ísť do Španielska za sv. Jakubom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári