A tú, splnením kvalifikačných limitov, košická plavkyňa Zuzana Mimovičová dostatočne preukázala. So svojím trénerom Jurajom Skálom sa v prvej polovici augusta zúčastnili na 26. letnej Univerziáde v čínskom Šenzene.

Ten index dostala Zuzka na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika, kde študuje, a teraz sa podržte, jadrovú fyziku... Pôvodne mala "astronomické" zámery. "Ale s tým som skončila, pretože by som mohla ísť maximálne do Tatier. S jadrovou fyzikou sa mi predsa len núkajú väčšie možnosti uplatnenia," vraví členka plaveckého oddielu ŠKP Košice. Štúdium pre ženu dosť nezvyčajného odboru ju baví, aj keď priznáva, že... "V tom indexe sa nájde všeličo..."

Tohto roku má za sebou už bakalárske štátnice. Skriptá, aspoň na čas, pretože v štúdiu pokračuje ďalej, zabuchla v skrini, a popri brigádovaní v známom košickom kníhkupectve sa chystala od začiatku leta na svoj športový vrchol roka. "Poviem úprimne, na majstrovstvá sveta do čínskeho Šanghaja som ani veľmi nechcela ísť. Skončiť niekde na päťdesiatom mieste v rozplavbách, z toho nič nemáš. Na Univerziáde som si predsa len trúfala aj na nejaké dobré umiestnenie," tvrdí špičková slovenská prsiarka.

Limity boli v suchu zavčasu. "Aj keď boli najtvrdšie za posledné roky. Na Univerziádu v Šenzene boli dokonca tvrdšie ako na majstrovstvá sveta..." Pre Zuzku však žiaden problém. Na stovke, na ORKA Cupe v Bratislave, ho prekonala o štyri desatiny. Parádny slovenský rekord, a nominačná komisia nemala v rukách žiaden protiargument, že by 22-ročná košická plavkyňa nemala na Univerziádu cestovať. I keď tých "limitárov" bolo napokon nadplán - až deväť. "Školstvo však malo miestenky iba pre dvoch, preto tam išli len plavci s najlepšími výkonmi. Spolu so mnou aj Bratislavčanka Katka Filová."

Plávanie je klasický vysokoškolský šport, preto aj na Univerziáde "hrozí" špičková konkurencia z celého sveta. Zuzka sa v nej nestratila, aj keď vyššie sa z rozplávb v žiadnej z troch svojich disciplín nedostala. "Nikto nevedel prečo, ale po prvýkrát sa v Šenzene neplávalo ani semifinále, ani B-finále. Ani čínski organizátori nevedeli vysvetliť prečo. Nepomohli ani ostré protesty jednotlivých výprav," doteraz má ťažké srdce na organizátorov Zuzkin tréner Juraj Skála. "Keby štartovala aj poobede, určite by plávala lepšie."

Ale ani jej dopoludňajšie výsledky nie sú na zahodenie - na päťdesiatke skončila celkovo štrnásta, na dupľovanej trati šestnásta a na dvojstovke jej patrila 21. priečka. Šprintérsky výkon 32:51 znamená dokonca nový slovenský rekord. "Zapamätať si všetky tie desatiny a stotiny určite nedokážem, ale s tým časom, ktorý som dosiahla na päťdesiatke nemám problém. Možno aj preto, že Češka to plávala za rovných päťdesiat. K tomu rekordu mi hneď gratuloval aj reprezentačný tréner Róbert Pastierik."

Mrzí ju však dvojstovka, kde sa nedostala do prvej dvadsiatky, a rozpačité spomienky zostanú aj na stovku, hoci by jej 16. miesto za "normálnych" okolností stačilo na semifinále. "Na dvojstovke mi to trochu ušlo. Ale bol to môj prvý štart po majstrovstvách Slovenska. A keď nepretekáte dva mesiace, tak sa to musí nejako prejaviť. I keď sme do Šenzenu pricestovali už týždeň pred začiatkom plaveckých súťaží a mali sme veľmi dobré podmienky na trénovanie. Na stovke, aj keď to nebol zlý čas, som sa však pripravila o lepší výsledok vlastnou chybou, lebo som zaspala na štarte. Trošku som sa mykla, čo zbadal aj môj tréner, a keď som skákala z bloku, tak som bola presvedčená, že ma za to diskvalifikujú, že keď vyjdem z vody, budú pri mojom mene na tabuli svietiť písmenká ´DQ´. Prekvapilo ma, že sa tak nestalo."

Aj trénera Skálu, ktorý mal oči počas každých pretekov upreté iba na ňu. "Zuzka sa postavila na štart veľmi skoro a trochu dlhšie čakala na štartovací signál, preto to cuknutie. Bola z toho trochu zmätená a neplávala už tak koncentrovane. Napriek tejto stovke som s jej vystúpením na Univerziáde veľmi spokojný, splnila moje očakávanie, ba, že to na päťdesiatke bude až také dobré, že prekoná svoj osobák o šesť desatín, to som nečakal."

Ako chuderky

Plavecké súťaže, tak ako na olympiáde, sú aj na svetových študentských hrách popri atletike najväčším magnetom. Aj pre samotných pretekárov. "Prirodzene, s olympiádou sa to nedá celkom porovnať, ale účasť špičkových svetových plavcov je na Univerziáde vždy zaručená. Aj v Šenzene bola úroveň plaveckých súťaží vysoká," hodnotí ju Juraj Skála.

Tradičné plavecké veľmoci boli vybavené tak, ako by štartovali na olympiáde. "My dve s Katkou sme sa popri Američanoch, Austrálčanoch či Číňanoch cítili ako také chuderky. Nemali sme ani maséra, ani stôl, kde by nás mohol tréner namasírovať. Oni mali štyroch masérov, ôsmich trénerov, kopec ľudí, ktorí sa o nich starali, ale aspoň sme mohli čosi od nich ´odkukať´, nejakú novú techniku vo vode počas tréningov a tak..." vraví Zuzka.

Číňania sa pri organizovaní takýchto mamutích športových podujatí v posledných rokoch chcú pred svetom ukázať. Inak nebolo ani v Šenzene. "Otvárací ceremoniál bol určite taký veľkolepý ako na olympiáde, ibaže ma mrzí, že sme z neho veľa nemali, aj keď sme ho po nástupe výprav sledovali priamo v hľadisku. Pred nami totiž sedeli Rusi, a tí, skôr než sme tam prišli, nám pobrali zo sedadiel všetky veci, ktoré tam organizátori pripravili, zástavky, malé lampičky, ktorými sme mali dotvárať atmosféru ceremoniálu. Navyše, keď sa pred nami postavili, na plochu, kde sa všetko dialo, sme vôbec nevideli. Iba na huslistku, ktorú organizátori vytiahli do výšky..."

Väčšina športovísk svietila novotou a niesla všetky znaky architektúry budúcnosti. "Všetky haly a štadióny boli naozaj na špičkovej úrovni, bolo zrejmé, že išlo o veľké investície. Vonku síce panovali obrovské horúčavy, tie boli veľmi nepríjemné, pred nimi sa nedalo ochrániť, ale vnútri bola klimatizácia samozrejmosťou," užíval si ju v plaveckom komplexe aj Juraj Skála. "Ja som tam bol prakticky po celý čas, pretože tréneri či vedúci výprav museli čakať až do večera, kým dostali program na nasledujúci deň, čo bolo dosť nezvyčajné. Tak som z mesta nevidel prakticky nič. Iba keď nás viezli celým Šenzenom na otvárací ceremoniál. Pred tridsiatimi rokmi to bola iba päťtisícová dedina, dnes je z nej desaťmiliónové veľkomesto, jedna z výkladných skríň krajiny."

Jeho zverenkyňa mala viac času trochu sa pohľadom na ňu pokochať. "Mnoho mrakodrapov, sú tam luxusné štvrte, ale aj špinavé, ako v každom veľkom meste. Nás vozili autobusom najčastejšie na miestne trhovisko, čosi také ako náš blšák. Keď sme sa vybrali do mesta samy, tak pri každom vchode do metra stál policajt, ktorý si opísal údaje na našej identifikačnej karte, aby nás mohli nájsť, keby sme sa náhodou stratili. Mali to dobre vymyslené. V uliciach bola veľmi hustá premávka, ale už sme nevideli toľko ľudí na motorkách ako v thajskom Bangkoku, kde som bola pred niekoľkými rokmi. Pre Číňanov sme boli exoti, na každom kroku nás zastavovali a chceli sa s nami vyfotiť."

S toľkou srdečnosťou sa na európskom kontinente nestretnete. "To je pravda. Milo som bol prekvapený, akí boli miestni ľudia úctiví, zdvorilí, čo my, žiaľ, do nášho života akosi nevieme vniesť," dopĺňa Zuzku jej tréner.

Čapované pivo

Čínsku pohostinnosť bolo cítiť aj vnútri univerziádnej dediny. "Bývali sme v sedemnásťposchodovom bloku, spolu s Čechmi, Poliakmi či Maďarmi. Všetko bolo v poriadku, až na tie malé izby. Boli sme v nej tri, aj s jednou šermiarkou. Ona tam už bola skôr, takže jedna dolná posteľ bola obsadená a jedna z nás musela ísť na poschodovú. ´Filka´ sa s tým zmierila, aj keď som jej navrhla, že sa budeme striedať. Izba bola malá, ale čo bolo najčudnejšie, sprcha bola na balkóne," brali to však dievčatá s humorom.

Hlavne, že v univerziádnej dedine sa dalo aj iným spôsobom zabaviť. "Bol tam akýsi kultúrny dom, kde predvádzali svoje umenie miestni remeselníci. Tradičné čínske výrobky, vejáre, klobúčiky z ryžovej trstiny... Aj ja som si jeden kúpila. Dajú sa aj nosiť, ale doma som si ho zavesila na stenu, na pamiatku. A predstavte si, v tom kultúrnom dome sa dalo kúpiť aj čapované pivo. S tým som sa ešte nikde nestretla. Nie som pivárka, ale jedno som si po pretekoch dala, lebo je dobré na trávenie."

A bolo čo tráviť, lebo v univerziádnej kuchyni sa vyváralo ostošesť. "Strava bola domáca, medzinárodná, ba aj moslimská. Tam sme chodili na raňajky, na vafle. Aj z talianskych cestovín sa dalo vyberať. No najviac ľudí, na športovcov prekvapujúco, sme vždy našli v McDonalde. Každý dostal poukážku na päťsto tých ich peňazí, čo bolo asi päťdesiat eur na celý pobyt..."

Baby, keď sa našiel časový priestor, zašli podporiť aj ďalších slovenských spolubojovníkov o univerziádne medaily. "Boli sme na šerme, vodnom póle i ženskom basketbale. Ale vystúpenie basketbalistiek nebola žiadna sláva, to tam radšej mohli poslať našich pólistov..." mala by Zuzka v Šenzene aj nejakých košických kamarátov. S Číňanmi sa veľmi pokecať nedalo. "Naučila som sa akurát, že ´ni hau´ je dobrý deň a ´še-še´ ďakujem. Ale napísať, či skôr nakresliť by som to nedokázala."

Skôr by sa dohovorila po anglicky, na londýnskej olympiáde... Ale bude to veľká "makačka", aby sa tam dostala. "FINA má miestenky pre zhruba deväťsto plavcov, čo je tristo áčkových limitárov, stopäťdesiat až dvesto pretekárov bude z rozvojových krajín a zvyšok bude patriť tým, čo splnili B-limity. A tých bude veľmi veľa, takže bude veľmi ťažké medzi nich sa zmestiť. Ale keby mi vyšla olympiáda, bola by som veľmi rada. Samozrejme, aj keby sa mi podarilo dokončiť školu," vraví slovenská plavecká reprezentantka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári