"Pre mňa bolo to ráno ako každé iné," spomína Silvia na deň, ktorý sa nezmazateľnými písmenami zapísal do novodobých amerických dejín. "Zobudila som sa pred siedmou hodinou. Raňajky som si už pripraviť nestihla, preto som si narýchlo urobila kávu a potom ešte s mokrou hlavou vybehla z môjho apartmánu. Ako už neraz pred tým, i vtedy som mala pocit, že budem v práci meškať. V ten deň ma čakalo fotenie katológu na svadobné šaty značky Jovany."

Niekedy vtedy nastupovali v Bostone cestujúci linky American Airlines číslo 11 do lietadla. V hlave mali plány na dovolenku či služobnú cestu. Podobne aj cestujúci ďalších troch letov z Bostonu, New Yorku či Washingtonu. Ani jeden z pasažierov týchto štyroch lietadiel netušil, čo ho v najbližších minútach čaká. Búrka, ktorá by im znepíjemnila let, nehrozila. "Pamätám sa, že bolo krásne septembrové ráno a obloha bola mimoriadne modrá," spomína Silvia. "Ani vo sne mi nenapadlo, že by tento deň mohlo niečo pokaziť..."

Nemyslela si to ani väčšina normálnych cestujúcich bostonskej linky American Airlines. Až do chvíle, kým teroristi nevnikli do kokpitu lietadla, zneškodnili posádku a sami začali riadiť stroj. Stalo sa to iba niekoľko minút po štarte. Prečo, to z cestujúcich nevedel nik a nikto z nich sa to už ani nedozvedel. Iba únoscovia vedeli, že za americkú politiku na Blízkom východe sa rozhodli pomstiť na nevinných. V mene islamského fundamentalizmu nasmerovali lietadlo do severnej veže WTC. Spolu s nimi o 8.45 zahynulo aj 87 cestujúcich i členov posádky.

"Vedela som, že mám len málo času, preto som sa rozhodla nechať auto na parkovisku a radšej cestovať do centra metrom. Je to stále rýchlejšie a navyše istejšie," pokračuje Silvia v spomienkach na osudný deň. "Cesta z môjho domu trvá asi 30 minút. Ako sme sa blížili do mesta, už v metre som zbadala ľudí, ktorí plakali a držali si tváre v dlaniach. Stále som nevedela, čo sa robí... Až potom niekto zakričal, že nejaké lietadlo narazilo do Dvojičiek..."

Chaos na ulici

Ohnivá guľa, ktorá po náraze stroja osvetlila okolie a dym, ktorý začal stúpať k oblohe, prilákali pozornosť desaťtisícov Newyorčanov i turistov. Ani jeden z nich zo začiatku neveril, že by mohlo ísť o niečo iné, ako tragickú nehodu. Hoci nikto z divákov na teroristický čin ani nepomyslel, na "najvyšších miestach" už začínali čosi tušiť. Štyri unesené lietadlá v rovnakom čase, to predsa nemôže byť zhoda náhod... Na miesto nešťastia okamžite vyrazili hasiči a záchranári. Skôr, než tam väčšina z nich prišla, narazilo o 9.03 hod. do južnej veže WTC druhé lietadlo. Stroj spoločnosti United Airlines číslo 175, na palube ktorého okrem únoscov zahynulo 59 cestujúcich a členov posádky. V tej chvíli už začalo byť všetkým v okolí Dvojičiek, v New Yorku, USA i na celom svete jasné, že nemôže ísť o tragické nehody.

"Keď som vystúpila z metra a vyšla na ulicu, zbadala som úplný chaos," pokračuje Silvia. "Ľudia utekali a plakali. Takmer každý držal v ruke mobilný telefón a niekam volal. Všade bolo počuť požiarnické autá, políciu a sanitky. Vo vzduchu bolo cítiť nepríjemný zápach ohňa a oblohu v smere vetra zahaľoval hustý dym. Ja i mnohí ďalší cestujúci z metra sme šli ku Dvojičkám. Obe už boli v plameňoch. Ihneď som vedela, čo sa deje..."

Napriek hroziacemu nebezpečenstvu sa Silvia neotočila a neutekala. Rozhodla sa predsa len ísť tam, kam mala pôvodne namierené. "Moje štúdio bolo na Broadway a Canal Street. Je to len niekoľko ulíc od World Trade Centra. Keď som tam prišla, bolo nás spolu osem. Tri modelky, fotograf, osvetľovač, make-up artist, kaderník a direktor fotenia." Všetci boli nalepení na okne štúdia na 17. poschodí výškovej budovy a sledovali divadlo, vzdialené od nich vzdušnou čiarou niekoľko sto metrov.

Samozrejme, priamy prenos z miesta nešťastia prinášali všetky domáce televízie a postupne sa k nim pridávali aj ďalšie zo zahraničia. Pred 10. hodinou pribudla i správa o náraze tretieho uneseného lietadla do budovy Pentagonu vo Washingtone a krátko na to i o páde štvrtého lietadla neďaleko Pittsburghu. Zábery najmä z Dvojičiek boli naozaj hrôzostrašné. Ľudia kývali z okien nad miestami oboch nárazov a kričali o pomoc. Mnohí v panike vyskakovali, akoby si pádom z obrovských výšok mohli zachrániť život. Ale komu horí za chrbtom a nemá kade uniknúť, ten verí aj tomu, že strmhlavý let prežije...

"Jedna z modeliek spanikárila a hneď utiekla domov," opisuje Silvia atmosféru v štúdiu. "Bola v šoku, stále opakovala, že to je vojna a blíži sa koniec sveta. Zostali sme teda len dve. Fotograf len krútil hlavou nad 'neprofesionálnou' modelkou. Nechápal, prečo utiekla. Povedal, že je to len oheň, ktorý treba uhasiť a že my tým ľuďom aj tak nepomôžeme. Život vraj ide ďalej... Bolo mi do plaču a hnevala som sa naňho za jeho necitlivosť. Chcela som odísť, ale nemala som kde. Preto som sa rozhodla počkať a raz za čas som vykukla z okna..."

Do Košíc sa nevedela dovolať

Obe veže Dvojičiek boli od polovice nahor stále v plameňoch. Záchranári odvážali zranených, hasiči hasili čo sa dalo a policajti sa snažili zvládnuť chaos, ktorý dole nastal. Samozrejme, pre všetkých záchranárov bola prioritou evakuácia ľudí, ktorých oheň alebo technické problémy uväznili v horných poschodiach. To všetko platilo až do chvíle, keď sa krátko po 10. hodine zrútila južná veža. Teda tá, do ktorej vletelo v poradí druhé lietadlo. Tých, čo z nej za hodinu od nárazu nestihli vybehnúť, ako aj desiatky záchranárov v nej i dole v tesnej blízkosti, pochovala vo svojich troskách. New York sa zahalil do hustej bielej tmy z prachu.

"Keď mi kaderník začal upravovať vlasy a môj mejkap bol už takmer dokončený, rozhodla som sa vykloniť z okna a pozrieť sa, čo sa deje," opisuje Silvia okamih, keď po prvý raz uvidela iba jednu vežu. "Na tento okamih nikdy nezabudnem. Namiesto dvoch mrakodrapov tam stál len jeden. Okamžite sme pochopili, že sa zrútil. Nikto z nás pritom nepocítil zachvenie zeme, alebo nezačul žiaden čudný zvuk. Absolútne nič. Bol to hrozný obraz. Všetci sme začali plakať a modliť sa za všetkých nevinných ľudí."

Keď o pol jedenástej spadol aj druhý mrakodrap WTC, rozhodla sa Silvia i jej kolegovia opustiť štúdio. "Konečne aj fotograf a direktor fotenia pochopili vážnosť situácie. Nemalo zmysel sedieť v budovách. Všetci ľudia, celé davy ľudí, opúšťali mesto. Pripadala som si úplne absurdne. Kráčala som po ulici a nevedela, kam ísť. Mala som super účes a mejkap, po ktorom mi stekali slzy. Všetci sme boli v panike. Videla som ľudí, ktorí mali skrvavené tričká a zaprášené obleky, ženy, ktoré kráčali bez topánok... Všetci sme boli rovnakí. V tom okamihu nebol žiaden rozdiel medzi bankárom a predavačom pouličných novín. Všetci sme túžili, aby sme boli čím ďalej od toho pekla a mysleli sme len na jedno - na rodinu a blízkych.

Silvia nasledovala ľudí, ktorí sa poberali smerom k newyorským mostom. Williamsburg Bridge, ktorý pred tým prešla autom možno stokrát, vyzeral 11. septembra úplne inak. Plný ľudí, bez jediného auta, lebo polícia ich do centra nevpúšťala. "Trvalo to asi tri hodiny, kým som konečne dorazila do svojho apartmánu. Samozrejme, snažila som sa čo najskôr zavolať mame do Košíc, že som v poriadku. Deň pred tým som jej totiž volala, takže vedela, že mám fotenie v centre."

Telefóny však prestali fungovať v momente, keď spadla druhá dvojička, lebo na nej bol umiestnený vysielač. Silvia sa nevedela dovolať domov takmer dva dni. "Ani neviem, ako sa mi v ten večer podarilo zaspať, ale pamätám si, že keď som na druhý deň ráno otvorila oči, dúfala som, že to bol len zlý sen. No nebol a bolo ťažké vyrovnať sa s tým, že je to skutočnosť, že sa niečo tak hrozné naozaj stalo."

Po rokoch

Dlhé roky bolo miesto, kde kedysi stáli Dvojičky, oplotené a nedalo sa tam vojsť. Iba cez plot bolo vidieť, že celá plocha je vyprataná. Newyorčania tam príliš nechodili, bola to iba smutná atrakcia pre turistov. "Keď som tam bola asi po troch rokoch s mojimi starými rodičmi, prišiel k nám jeden 'obchodník' a snažil sa nám predať fotky, ktoré v ten osudný deň akože sám nafotil. Boli to zábery, na ktoré bolo treba 'silný žalúdok'. Musela som sa na neho škaredo pozrieť, lebo som bola nahnevaná, že chce zarábať na ľudskom nešťastí."

Keďže Silvia žije ostatné roky viac menej na Floride vo West Palm Beach, do New Yorku chodí len raz za čas. "Vôbec teda neviem, čo sa tam teraz robí a nemám čas to ani sledovať," píše nám z USA. "Viem iba to, že každý rok, 11. septembra, sa koná spomienková slávnosť na počesť obetí útoku. Vtedy tým žijú celé USA."

Silvia na záver dodáva, že jej syn má už 5 rokov a ona sa venuje hlavne jeho výchove. "Modeling je už minulosťou, na ktorú však rada spomínam. Pozerám sa viac do budúcnosti. Chcela by som rozbehnúť niečo vlastné, ale to až na budúci rok. Samozrejme, dám vám vedieť..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári