nami. Bábätká Leu, Tamaru a Sáru, ktoré v utorok oslávili rovný rok života, sme znovu navštívili, aby sme zistili, ako sa im darí.

Zuzka veľmi túžila, ako takmer každá žena, po deťoch. Po piatich rokoch snaženia sa obaja manželia rozhodli pre umelé oplodnenie. Zažili nádej, šťastie, i sklamanie. Nevzdali sa však. Po dlhšom liečení sa občas stáva, že povestný bocian donesie viac ako jeden batôžtek. Budúci šťastní rodičia teda počítali aj s dvoma. Ako sa vtedy vyjadril hrdý otecko, takmer mu vypadol z ruky telefón, keď mu Zuzka zavolala, že nebudú dve, ale tri. Na udalosti spred roka si manželia spomínajú s úsmevom. Prekvapenie pominulo a rozbehol sa kolotoč. Ten je zrejmý už pri príchode do bytu. Tri slečny sa nedajú zahanbiť a hoci sú istý čas ticho, neskôr začínajú na seba upozorňovať. A či už po jednej, alebo všetky naraz, sprevádza to pekná zvuková kulisa.

„Bol to samozrejme šok," smeje sa Zuzka, keď si spomína na okamihy spred roka. „No tešili sme sa aj napriek tomu. Keď sa narodili, museli sme sa naučiť všetko. Kúpanie, prebaľovanie, obliekanie... Prvé dva týždne sme nespali, kým sme si našli systém. Snažili sme sa naučiť ich na ten systém, aby naraz spali i jedli. Potom to už išlo samo. Neskôr sme dostali z magistrátu opatrovateľku a bolo to lepšie."

Šok priznáva aj šťastný otec Ján. „Áno, zo začiatku som tiež bol v šoku, dúfal som, že aspoň jedno dieťa z troch bude chlapec. Nevyšlo to, ale napriek tomu som rád. Slečny sú zdravé. Som šťastný, že máme krásne, zdravé deti. Hoci sú starosti, keďže ja mám problémy aj sám so sebou," naráža na skutočnosť, že je pripútaný na invalidnom vozíku. „Keby sme nemali opatrovateľku, veľmi ťažko by sme to zvládali. Ani nie že ťažko, ale nezvládali by sme to. Opatrovateľka robí mnoho vecí za mňa. Ide napríklad kočíkovať. Keď je Zuzka s Katkou (opatrovateľka) s deťmi vonku, ja navarím. Bez jej pomoci by to bolo ťažké. Ona prakticky nahrádza mňa. To, čo nemôžem s deťmi robiť, robí ona." Strážiť tri slečny, ktoré sa štvornožky po vybratí z postieľok vyberú na prieskum, je naozaj náročné, lebo ako na potvoru sa každá vyberie iným smerom.

Ján by si ešte veľmi želal syna, ale po tejto skúsenosti sa trochu obáva. „Pri nich troch sme skoro nespali, ja som za jeden mesiac schudol sedem kíl. Každé dve hodiny sme kŕmili. Už som ani nechodil spať, len som sedel vo foteli a driemal, kým som nepočul plač. Šiel som robiť Nutrilon (mlieko), žena kŕmila. Ona dve, ja jedno. Prvé dva mesiace boli najhoršie. Mali sme slzy v očiach, nevedeli sme, ako to máme zariadiť, aby sme si trochu oddýchli. V decembri nám dali opatrovateľku a bolo to omnoho lepšie. Keď uspala deti, už sme si aspoň trošku pospali aj my. Všetko sme robili na striedačku. Keď si šla s deťmi pospať Zuzka, ja som šiel navariť. Keď som si pospal ja, Zuzka prala. Práčka nám ide denne aj trikrát. Ráno deti vstanú, dostanú raňajky a už ide oblečenie do špinavej bielizne. Idú von, prídu zamachlené, zase sú špinavé, keď sa naobedujú to isté... A v neposlednom rade je to aj finančne náročné."

Ocko hovorí, že nemá problém asistovať, keď treba kŕmiť, kúpať, či prebaliť. To posledné je však iba vtedy, ak plienka neobsahuje nič tuhé. „Keď sú pokakané, vtedy musí Zuzka," smeje sa. „Keď sú len pocikané, nemám problém. Pri kúpaní si pomáhame. Ja okúpem, manželka vyberie von z vane, keďže je dosť hlboká. Ja mám ešte tie dve vo vani. Od ich narodenia sme si vypestovali systém, ja robím jednu vec, Zuzka druhú. Museli sme sa naučiť dopĺňať sa. Keby sme nemali ten systém, boli by sme hotoví. Sledovali sme aj deti, ako sa správajú, keď niečo urobíme. Okrem toho sme ich museli naučiť spať všetky tri naraz, lebo keď nezaspia naraz, to je katastrofa, lebo jedna budí všetky. Však, drobec," pozrie do tváre jednej zo slečien a ona, akoby mu rozumela, sa zasmeje.

„Opatrovateľka je u nás veľká pomoc," pokračuje Ján. "A to si ešte nechcem predstaviť, čo to bude, keď začnú chodiť do škôlky. Ešte, kým nevedia dobre chodiť, len sa tak šuchtajú, je to v pohode, ale keď sa mi rozutekajú, nemám šancu ich chytiť. Opatrovateľku by sme teda chceli, ak by sa dalo, čo najdlhšie. Teraz ide navyše aj obdobie, keď deti začínajú chodiť. Ja s nimi nemôžem chodiť, držať ich za ruku, keďže som na vozíku. Okrem toho, všetko chcú vziať do rúk, ťahajú to z poličiek, musíme to odkladať z ich dosahu."

Katka ostane

Čo sa týka opatrovateľky, istý čas riešili manželia vážny problém. „Zo začiatku sme mali dve opatrovateľky na 16 hodín, potom sme sa uskromnili s jednou. Stačí nám na osem hodín a teraz by nám ju chceli dať len na štyri, čo je totálne nanič. A za smiešnych 180 eur. Kto by toto zobral? Iba cesta z KVP jej trvá hodinu a pri deťoch sú štyri hodiny prakticky nič."

Manželov nepobúril iba čas, ale hlavne to, že im magistrát chcel opatrovateľku Katku nahradiť inou. „Bojovali sme proti tomu a teraz nám nám sľúbili, že ju nechajú. Uvidíme, či dodržia sľub. Deti sú od narodenia zvyknuté na Katku, ak by nám pridelili nejakú, ktorá vôbec nevie, aké deti sú, ako sa správajú... Deti ju môžu, ale nemusia prijať. Tamarka je napríklad taká, že keď sa raz zatne a nechce, bude kričať a nepôjde k cudziemu. My so Zuzkou sme s Katkou spokojní a za ten rok ju už berieme ako člena rodiny. Ona pozná deti, a deti ju. Veríme jej. Keď musíme ísť s jednou k lekárke, ona ostane s dvomi doma. Dievčatá nerobia cirkus, všetko je v poriadku."

Súkromie je ozaj dôležité a aj človek na vozíčku musí mať súkromie. „Či už ide len o samotnú hygienu. Keby nám tu dali nejakú novú opatrovateľku, zase by sme museli všetko začínať odznovu..."

Problémom mladej rodiny je ešte niečo. To, čo trápi aj mnohé iné mladé rodiny. Bývanie. „Máme len jednoizbový byt, lepší by bol aspoň trojizbový, aby mali dievčatá vlastnú izbu. Teraz nemáme ani kde návštevu usadiť. Obývačku sme museli zrušiť, keďže tu máme postieľky. Zatiaľ sa dá, kým sú deti malé. No keď vyrastú, bude to ťažšie."

Navyše baby sú zatiaľ malé a ani oblečenia veľa nepotrebujú. „Chlapci sa uskromnia, ale dievčatá sú dievčatá. Keď sa tri začnú hádať: 'ja chcem toto, ja chcem také šaty, také šminky...', urobia nám z tejto izby skladisko," s úsmevom zľahčuje Ján. „So ženou som žil bez detí štyri roky a viem, čo to je. Jej sa toto páči, potrebuje 200 kabeliek, pritom len jednu nosí, a keď ešte tieto vyrastú a budem ich mať 'štyri na krku', neviem, čo budem robiť," smeje sa.

„No nechcem sa sťažovať a som rád, že máme strechu nad hlavou. Ale na druhej strane, väčší byt by sa nám ozaj hodil. Mrzí ma, keď vidím, že hlavne na Luniku IX si byty rozbijú a pridelia im nové a mne povedia, že 'veď byt máte'. Nie je to fér. Nech si to skúsia v jednoizbovom byte s tromi deťmi a ešte aj na vozíku. Toto ma zlostí..."

Z jednej zmeny do druhej

Tri deti sú poriadny zaberák, preto sa pýtame, ako je to u rodičov so spánkom. Zuzka sa iba zasmeje a odpovedá Ján. „So spánkom? Je to ako keď sa vrátite domov z dennej zmeny, zdriemnete si dve hodiny a idete na nočnú. Niekedy sú dievčatá zlaté, zaspia o ôsmej-deviatej večer a spia do polnoci. Dostanú čajík či mlieko a pospia do štvrtej. Inokedy je to horšie, keď je napríklad, ako pred pár dňami, horúco. Raz plače jedna, potom druhá a pridá sa tretia. Ráno máme namiesto kohúta deti. Zobudí sa jedna, začne spievať, potiahne za vlasy druhú a už potrebujú aj tretiu do partie. Kričia na ňu a už je tu 'spevokol'. Máme zrána hudobnú výchovu..."

Hoci sú trojičky, každá je iná osobnosť. „My sme si mysleli, že tie jednovaječné Lea a Sára budú rovnaké a že Tamarka bude iná. Tak to aj je. Tamarka je iná už od začiatku, veľmi rýchlo sa učí, veľa opakuje. Sárka je tichá, ale taká, že tichá voda brehy myje. Ona je ticho a keď vidí, že si ju nikto nevšíma, vtedy niečo urobí. Otvára skrinky, všetko ťahá a využíva to, že ju nikto nesleduje. Je taká vybitá. A Leuška si všetko vydobýja plačom. Je trošku nervózna, keď si ju nikto nevšíma."

Avšak na prvý pohľad sú úplne rovnaké. Ako ich rodičia rozoznávajú? „Podľa náušničiek. Tamarka je ale na pohľad trochu iná. Sárka a Lea sa od malička veľmi podobali, teraz sa už rysujú rozdiely. Keď sme sa na ne zapozerali, rozoznali sme ich, ale keď iba letmo, tak len podľa náušníc. Ale aj teraz, keď niekedy rýchlo pozriem, poviem Lea, a je to Sárka."

Iba dobrú noc...

Už len za tú hodinu, ktorú rozhovor trval, si človek pri pohľade na tri zvedavé slečny domyslí, že je s nimi veľa práce. Je teda namieste otázka, či majú ich rodičia "na seba čas..." Namiesto odpovede sa iba pozrú na seba, zasmejú sa, až potom prehovorí Ján. „Nie. Odkedy sú na svete, tak nič... Iba 'dobré ránko a dobrú noc...' To je naše..."

Tesne pred koncom rozhovoru na seba dve princezné upozornia znovu. Jedna z nich pri prieskume štvornožky neudrží hlavičku a keď sa jej čielko stretne s tvrdou podlahou, spustí koncert. Jedna zo sestričiek v postieľke ju v tom nenechá samu a začne kričať s ňou. „No vidíte," smeje sa Ján. „Toto máme na dennom poriadku..."

Napriek tomu, pri pohľade do troch usmiatych tváričiek ich rodičia razom zabudnú aj na to, že sa už veľmi dlho poriadne nevyspali. A to trom slečnám práve začínajú vychádzať zúbky...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári