10 miliónov korún. Súd mu za to vymeral 7 rokov v II. NVS.

"V roku 2006 som sa pokúsil získať nelegálnym spôsobom 10-miliónov korún od vtedajšieho poslanca Národnej rady SR Pavla Ruska," spomína R. Mikula. "Samozrejme, nebolo to z mojej strany správne, čo dnes už po vyše päťročnom pobyte za mrežami plne chápem a uvedomujem si svoju chybu. Veľmi ma mrzí, pretože som stratil dosť veľa. V marci 2006 ma zatkla protikorupčná jednotka z Bratislavy a previezli ma do ústavu na výkon väzby v hlavnom meste. Tam som strávil osem mesiacov, mal som samoväzbu. Bol som v jednej malej cele, na nultom oddelení. Bola to pre mňa strašná zmena a ťažký úder, pretože som bol zvyknutý na určitý životný štandard."

Zároveň dodáva, že podmienky neboli bohvieaké. Vraví, že ak človeka dajú do malej miestnosti, kde je namiesto toalety len diera v zemi, je to strašné. "Predstavte si, že tam musíte spraviť veľkú i malú potrebu. Je to obrovský tlak na psychiku, ako aj na ľudskú dôstojnosť. Vetrať sa tam nedalo, pretože tam bolo malé okno, kde bola sieťka. Človek bol celé dni v smrade."

Strážili ho osobitne

V samoväzbe strávil osem mesiacov, prvé týždne boli pre neho veľmi ťažké. Nevedel sa zmieriť so skutočnosťou, že sa dostal za mreže. Ťažko prijímal nielen to, že bol za mrežami, ale bol aj ako majster bojových umení veľmi prísne strážený. "Boli tam prísne opatrenia, na vychádzke som mal stále medveďa a putá, v koridore som bol stále sám. Najhoršie bolo to, že emócie som nemal kde vypustiť. Dusil som to v sebe a miestami mi bolo tak zle, že som sa až chvel. Niekoľkokrát som sa povracal, ten tlak bol obrovský."

Ako išiel čas, po niekoľkých mesiacoch si uvedomil, že je to situácia, s ktorou sa musí vysporiadať. Vedel, že nejaký čas za mrežami strávi, a tak si vštepil do pamäti, že bude musieť bojovať a vyhrať. "Tak ako som kedysi vyhrával profesionálne zápasy a vytváral pokusy o zápis do Guinnessovej knihy rekordov, tak musím vyhrať aj boj s väzením."

Okresným súdom Bratislava 4 bol odsúdený. Uzavrel dohodu o vine a treste s prokurátorom na 7 rokov. Trestná sadzba bola 10 až 15 rokov, takže uvítal, že sa dohodli na nižšom treste. Aj keď si uvedomoval, že aj 7 rokov je takmer nekonečný čas. Vtedy totiž sedel vo väzbe 8 mesiacov a do podmienečného prepustenia mu zostávali viac ako 4 roky. "Tá doba sa mi zdala neskutočne dlhá. Potom ma previezli na výkonu trestu do Šace. Tam som pookrial, pretože vo väzbe som pribral, mal som 127 kíl. Bol som neskutočne tučný, bolo to veľmi nepríjemné. To už nebol majster bojových umení, ale vyzeral som ako guľôčka, do ktorej keby kopli, tak sa rozpľasne. Mal som obrovské problémy s tlakom a žalúdkom, každé ráno som zvracal kyselinu s krvou. Bral som veľa liekov, bol som po ťažkých depresiách, s ktorými som sa musel vysporiadať."

Začal teda naplno trénovať, makať na sebe, uvedomil si, že sa musí dostať opäť do kondície, keďže celý život sa venoval bojovým umeniam. Bol profesionál, mal niekoľko titulov. Chcel všetko dať na správnu mieru. Za necelé dva roky dokázal schudnúť na 88 kíl a dostal sa do špičkovej formy. Každý deň cvičil hodinu na dvore, atletiku, gymnastiku, basketbal, hral futbal. Niekoľko hodín v šatni, kde mali posilňovňu, makal. Nasadil si prísnu diétu, nejedol dva dni v kuse, aby naštartoval metabolizmus. "Bolo to také ťažké, že som miestami až odpadával. Ale vydržal som. Metabolizmus sa mi naštartoval tak, že som skutočne dokázal schudnúť počas týždňa päť-šesť kíl."

Ilava? Iný svet

Zo Šace bol premiestnený do Ústavu na výkon trestu v Ilave, kde taktiež na sebe počas roku pobytu tvrdo pracoval. "Musím povedať, že Ilava ako väznica je o niečom inom ako tie ostatné. Je určite najprísnejšia na Slovensku. Je tam prísny režim a disciplína a väzni sú tam úplne iní ako v Šaci, kde boli prípady, že bol niekto odsúdený za lúpeže či vraždu. Ale v Ilave som sa stretol s ľuďmi, ktorí boli z podsvetia, ale aj z politiky. Tam to bolo iné. Bola to taká skutočná väznica. Ja som s disciplínou ani s príslušníkmi problém nemal. Ani s väzňami v podstate. Samozrejme, stretnete aj ľudí, ktorí sú zákerní, vytvárajú zlo okolo seba len preto, aby bolo vytvorené," vraví R. Mikula a na otázku, či si voči nemu niektorí z väzňov nedovoľovali odvetil: "Nie! Mal som všade, kde som sa zjavil, prirodzený rešpekt. Vedeli, že som majster bojových umení, aj to, za čo som tam. Čiže nejaké priame provokácie som nezažil. Nepriame áno..."

Vnímal úškľabky, prípadne pripomienky za chrbtom. Tvrdí, že nikdy nebol v situácii, že by sa musel s niečím podobným vlastnoručne vysporiadať. Niektorí väzni sa na neho chodili sťažovať. "Tvrdili, že majú zo mňa strach, lebo vraj nevedeli, ako budem na niektoré situácie reagovať. Ja som upokojil pedagóga aj odsúdených, že moje meno ma predchádza, môj vzhľad budí dojem, že môže mať niekto obavu. Za celý čas vo výkone trestu som však vychádzal s každým. Vedel som sa porozprávať s človekom, ktorý sedel za to, že ukradol pár zemiakov, ale aj s chlapom, ktorý bol obvinený z niekoľkých vrážd v podsvetí. Všetky situácie, ktoré nastali vo väzení, som riešil stále s pokojom a rozvahou. Každý väzeň si však musí prežiť svoje peklo, pokiaľ sa s tým vysporiada, tak zvíťazí."

Na slobodu sa dostal pred niekoľkými týždňami. 6. júna požiadal o podmienečné prepustenie v nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Bola to jeho prvá žiadosť. Termín pojednávania vytýčili na 26. augusta a prepustila ho sudkyňa OS Trenčín 1, keďže bol v plnom rozsahu celým útvarom na výkon trestu odporučený. Vraví, že väzenský personál považoval jeho správanie za mrežami za dobré, príslušníkov počúval. Sekal dobrotu, v base si niektorých ľudí držal od tela. "Keď som videl, že chce niekto nejakým spôsobom urobiť nejakú intrigu alebo vytvoriť problém, tak som s ním nekomunikoval a dal som mu to pocítiť. Nechcel som sa dostať do problémov, lebo za mrežami stretnete všelijakých ľudí."

A čo cítil, keď si vypočul verdikt, že pôjde na slobodu? "Bol to fantastický pocit. Taký moment v mojom živote, že som cítil, akoby zo mňa spadol stokilový balvan. Bolo to veľmi rýchle, trvalo to niekoľko minút. Sudkyňa jednou vetou povedala, že ma prepúšťa na slobodu, mal som sa podpísať a bolo po všetkom. Bola to pre mňa obrovská dávka šťastia, entuziazmu, opadol zo mňa stres. Príslušníci mi podávali ruky a povedali 'Gratulujeme, Mikula'. Pedagóg, ktorý ma mal na starosti, mi povedal, že mi veria a vedia, že som slušný človek."

Vybavil si teda papierovačky a väznicu opustil s jednou igelitkou. Zbalil si len nevyhnutné veci, väčšinu tam nechal. Vraví, že človek na chvíle, ktoré tam prežil, nezabudne. Ale teraz, keď je doma, sa na to díva s úsmevom, napriek tomu, že mnohí sa mu snažili podraziť nohy. Väzenie so sebou prináša určitú dávku zla.
"Je to niečo, čo musí byť vo väzení. Ak je niekto odsúdený, tak s ním zaobchádzajú ako s odsúdeným. Má práva, ale aj povinnosti. Musí počúvať, previnil sa voči spoločnosti, poškodenému, musí si to odpykať."

Prvoradá je rodina

Zaujímalo nás, či sa R. Mikula cíti byť po pobyte za mrežami lepším človekom. Vraví, že do istej miery aj áno. Veľa vecí si uvedomil a väzenie ho zmenilo. Vysporiadal sa sám so sebou, čo sa týka pohľadu na peniaze.
"Človek sa zbytočne ponáhľa za veľkými peniazmi, no tie nie sú to najdôležitejšie v živote."

Po tom, čo v nemocnici v Trenčíne strávil štyri mesiace v malej cele, pribral. Nechal sa tam hospitalizovať, aby žiadosť o podmienečné prepustenie podal práve z tohto mesta. "Mal som tam málo pohybu, stále som bol v pyžame. Obalil som sa tukom. Kondícia momentálne nie je taká, že by som si mohol na 100 percent veriť. Nevydržal by som 15 minút profesionálneho zápasu, ale moje údery a kopy sú strašne silné. Bez najmenších problémov by som vedel knokautovať kohokoľvek. Teraz sa dostávam do kondičky..."

Po príchode z väzenia sa zvítal s rodinou, deti i manželka boli šťastné. "Boli to nezabudnuteľné momenty, niečo ako ako znovuzrodenie. Po príchode sa niektorí dívali na mňa začudovane, nestretol som sa však s poznámkami. Človek sa cíti ako dravé zviera v klietke, ktorému otvoria bránu a má voľný výbeh. Za pár dní čo som doma trénujem, dal som dole šesť kíl, dostávam sa do formy. Na špičkovú potrebujem tri mesiace."

Trénuje trojfázovo. Ráno činky, popoludní dynamický tréning, večer opäť činky. Konečne má možnosť cvičiť, nie v každom útvare mal posilňovňu. Plánuje budúcnosť. "Najprv musím trénovať. Chcem otvoriť školu kung-fu a školu kickboxu. Taktiež sa chcem pokúsiť o rekordy, ale nie u nás, skôr v zahraničí. Plánujem sa zapojiť do profesionálnych zápasov, ale v dueloch, ktoré sú honorované. Bojové umenia sú spôsob mojej obživy."

Časom príde vytriezvenie z toho, že sa človek dostal na slobodu, pripúšťa zmenu hodnôt? "Pripravoval som sa na slobodu a som šťastný. Nie je to o vytriezvení. Som opatrnejší, budem sa venovať len bojovým umeniam. Ponuky na prácu bodyguarda odmietnem. Už mi volali nejakí ľudia, ktorí majú peniaze a potrebovali poradiť. Chceli, aby som ich chránil. S touto prácou som ale skončil."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári