Človeka najviac naučí život, ale ten mu žiaden diplom ani titul nedá. A na tom „ryžujú" školy. Niektoré sú aj na úrovni. V Košiciach to nemohlo byť v tomto ohľade najhoršie, keď sa sem zatáral bývalý vychovávateľ anglického kráľa Henricha VIII. Leonard Coxe a nebol tu iba na skok, ale stal sa mestským školmajstrom (1521).
Začalo sa to tým, že v r. 1654 sa na základe panovníkovho nariadenia presťahoval gróf František Wesselényi z kráľovského domu (ktorý stál na mieste súčasného Kostola Najsv. Trojice) do kapitánskeho paláca (dnešné Slovenské technické múzeum). To preto, aby kráľovský dom mohli odovzdať Spoločnosti Ježišovej. Keďže však bol primalý, bol zbúraný a v r. 1681 na jeho mieste radšej dokončili spomínaný kostol. Spoločnosť Ježišova, alias jezuiti, dostala od mesta aj okolité domy. Napr. ten hneď naľavo do kostola.
Vznik univerzity bol podmienený zložením 40 000 toliarov, čo sa podarilo jágerskému biskupovi Benediktovi Kisdymu. Ten vzápätí 26. februára 1657 vydal v Jasove zakladaciu listinu univerzity. Zakladateľ univerzity zomrel v júni 1660, a len tesne, o dva mesiace, nestihol zavŕšenie svojho úsilia. Vtedy cisár Leopold I. vydal zlatú bulu, ktorou potvrdil založenie univerzity v Košiciach a hneď ju aj zrovnoprávnil s ostatnými už existujúcimi v Európe (napr. v Kolíne, vo Viedni, v Prahe či v Trnave). Košice sa tak stali sídlom najvýchodnejšej univerzity v Európe až do 18. storočia. (Univerzita, hoci sídlila na rohu Alžbetinej a Hlavnej, kde je teraz banka, má svoju pamätnú tabuľu na tejto bývalej jezuitskej budove.)
Štúdium, ktoré bolo, samozrejme, v medzinárodnom jazyku – v latinčine, prebiehalo na dvoch fakultách: 3-ročnej filozofickej a 4-ročnej teologickej. Neskôr pribudla aj právnická a lekárska. Keďže v 17. stor. bolo menej bezbožníkov ako teraz, najdôležitejšia bola teológia. Univerzita mala vlastnú knižnicu a neskôr i tlačiareň. Záujem o štúdium bol veľký, čo vtedy znamenalo 400 - 500 poslucháčov. Profesori „pendlovali" medzi Trnavou a Košicami. Jezuiti šéfovali univerzite, až kým ich nerozpustili (1773). Univerzita však pretrvala a prešla pod štát ako biskupská. Neskôr sa zmenila na kráľovskú akadémiu, a to už vlastne bola iba filiálkou budínskej univerzity. Spomedzi jej poslucháčov sa najviac preslávil Michal Baluďanský, ktorému univerzitný život zaimponoval tak, že sa stal potom prvým rektorom Petrohradskej univerzity v r. 1819 -1821. Právnická fakulta potom ako jediná reprezentovala vysoké školstvo v Košiciach v r. 1847 - 1921.
Do kabínok výťahu treba naskakovať
Ak si dievča pred nástupom na „výšku", páčia sa ti chlapci až tak, že ich potrebuješ veľa okolo seba a denne, potom najlepšie ti bude na Technickej univerzite. Spomedzi viac ako 17-tisíc študentov vyše 10 000 počúva na chlapčenské mená. Hlavne vďaka „technike" sa stali Košice ešte za socializmu štvrtým najväčším vysokoškolským mestom v Československu. Veď Technická univerzita má spolu so zamestnancami takmer 20-tisíc duší, pričom takmer tisícku tvoria profesori, docenti a odborní asistenti. A všetci sa zmestia do jedného areálu (16 hektárov rozľahlého) za Letnou ulicou.
Ten začali stavať ešte za 1. československej republiky v r. 1938, lebo Košice sa vtedy pripravovali na reprezentatívnu výstavu Východ ČSR. Patronát nad ňou prevzal sám prezident Dr. Edvard Beneš. Za 3 mesiace stihli predstavebnú byrokraciu, výstavbu i úpravu okolia. Vyrástli 4 pavilóny s názvami: Československý štát, Slovenská krajina, Poľnohospodárstvo, Technika a priemysel. V lete toho istého roka prebehla výstava a po nej elegantné funkcionalistické pavilóny neostali nevyužité. Už pri ich projektovaní sa dômyselne rátalo s tým, že po roku rekonštrukcie z nich bude Štátna vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika. Kvôli tomu, že Košice sa dostali počas vojny zrazu do Maďarska, „technika" sa narýchlo odsťahovala do Prešova, jej prvý školský rok sa začal v Martine, ďalší v „Blave", a tam si ju už nechali.
Bola to poriadna smola, ale Košice sa nevzdávali. Onedlho po vojne dostali Vysokú školu technickú (1952). Mala tri fakulty. Banícku sem premiestnili z bratislavskej techniky a z tamojšej strojárčiny vyčlenili fakultu ťažkého strojárstva. Keďže sa od r. 1951 budovali železiarne (terajší U. S. Steel Košice), zriadili aj hutnícku fakultu. Neskôr sa postupne pridávali: elektrotechnická (1969), stavebná (1976), ekonomická (1992), fakulta výrobných technológií (1996), a fakulta úžitkových umení (1998). V tomto tisícročí pribudla deviata fakulta - letecká (2005) ako nástupnícka organizácia Vojenskej leteckej akadémie generála Milana Rastislava Štefánika v Košiciach, ktorú poznali stovky pilotov, ba aj prvý (zároveň aj posledný) československý kozmonaut Vladimír Remek.
V jej objeme s pôdorysom 25-tisíc m2 a výškou 32 m sú na 6 poschodiach posluchárne siedmich fakúlt. Poschodia sú spojené kurióznym výťahom, zvaným Pater noster, ktorý pozostáva len z kabínok, nikdy ho netreba privolávať (ani pokrikom) a vy do neho musíte naskakovať, lebo sa nikdy nechce zastaviť. Na poschodiach nájdete nielen posluchárne, ale aj aulu pre 500 ľudí, knižnicu, laboratóriá, katedry, dekanáty, rektorát i kupolu astronomického observatória. Takto to naplánoval architekt Bičan a vcelku sa to aj dodržalo až na termín odovzdania. Budova už mohla byť staršia, takto jej vek treba začať počítať až od r. 1972.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
