Po tom, čo zanikol, poznajú jej tvorbu prevažne v zahraničí, kde sa teší z viacerých medzinárodných ocenení. S úniou karikaturistov vystavovala po celom svete - v Nemecku, Belgicku, Brazílii i Japonsku. Ilustrovala tiež desiatky kníh - jej debutom bola pritom ilustrácia k maminej knihe Jediná. Vraj kvôli nej prežila niekoľko bezsenných nocí. O mame, nostalgii za satirickými časopismi i o tom, čo má s mamou spoločné, sme sa s výtvarníčkou rozprávali nedávno, keď v knižnici pre deti otvárala výstavu o diele a živote Kláry Jarunkovej.
V Košiciach ste sprístupnili výstavu o diele vašej mamy. Aká bola vaša mamička?
- Tolerantný, chápajúci, radostný a veselý človek, ktorý aj konflikty riešil s humorom. Naše nedorozumenia sa vždy končili smiechom a uvedomením si, že sa máme rady, tak načo sa budeme dohadovať.
Vaša mama bola veľmi činorodá. Okrem písania kníh pracovala aj ako redaktorka časopisu Roháč. Nežiarlili ste na jej prácu? Rodičia z úst detí veľmi často počujú: „Už nepracuj.“
- Neviem, akým zázrakom to robila, no nikdy som nemala pocit, že by som za ňou v ktorejkoľvek chvíli nemohla ísť. Faktom je, že keď som sa v noci zobudila a popod dvere presvitalo svetlo, vedela som, že mama v druhej izbe pracuje. No nikdy sa mi nestalo, že by som za ňou šla s nejakým problémom a ona by ma odbila so slovami, že teraz na mňa nemá čas. Pre mamu boli ľudské problémy prvoradé. Ak bol niekto v tiesni, vždy bola pripravená pomôcť. Hierarchia jej hodnôt bola jasná. Okrem toho, považujem za veľký dar, že som mohla vidieť, ako sa táto práca profesionálne robí. Zvonka to totiž vyzerá ako veľká bohéma - že príde múza, človeka kopne do hlavy a tá potom niečo vyplodí. To je omyl. Spisovateľstvo je práca, ktorú si treba odsedieť.
O mame hovoríte ako o veselom človeku, z tej zábavnejšej stránky na život nazeráte i vy. Je u vás humor dedičná záležitosť?
- Možno aj áno, neviem to však naisto, pretože písanie nie je to, čím by som najpresnejšie vedela vyjadriť, čo cítim. Na slovo sú tu iní. Ja to radšej nakreslím. Aj keď, samozrejme, dúfam, že som niečo aj podedila. Veď, kto by nerád dedil pekné veci? A ja som bola vždy nesmierne pyšná, keď som videla, ako z tých zážitkov, ktoré som i ja poznala, uplietla mama krásnu poviedku.
Mama bola dozaista pyšná aj na vás. Ako vysokoškoláčka ste s ňou spolupracovali na knihe Jediná. Ona ju napísala, vy ste ju ilustrovali.
- S týmto nápadom prišlo vydavateľstvo. Bola to úplne prvá kniha, ktorú som ilustrovala a bola som z toho nesmierne strémovaná a vzrušená. Chcela som to urobiť najlepšie, ako viem. Keď sa však na to dnes s odstupom rokov dívam, vyzerajú tie kresby celkom spontánne, takže strach mi zrejme ruky celkom nezviazal. Aj keď bezsenných nocí som kvôli tomu mala nemálo. Nebola som totiž vôbec schopná nadhľadu, mama ma neustále musela ubezpečovať, že to nie je úplná katastrofa. Ale myslím, že s výsledkom bola spokojná.
Odvtedy ste ilustrovali veľké množstvo kníh. Ktorá vám bola citovo najbližšia?
- O dievčatku, ktoré šlo hľadať rozprávku. Robila som už s detičkami a mala som pocit, že by veľmi radi vymenili rozprávku v telke za tú vyrozprávanú rodičmi.
Verejnosť vás pozná nielen ako ilustrátorku, ale aj ako autorku kreslených vtipov. Pamätáte si na svoj prvý?
- Mala som 16 rokov a inšpirovala ma tuším prvá zrážka so škodoradosťou, pretože som žila značne rozmaznaná priaznivými vzťahmi a ten vtip bol trojobrázok o tom, ako sa jeden pán pošmykne na šupke od banánu, potom druhý, tretí, ale ani jeden z nich nevstane a čakajú, kedy príde ďalší, ktorý na ňom tiež spadne na zem. To bol prvý vtip, ktorý mi uverejnili v Roháči. Doma som ich mala viac, no nemala som odvahu poslať ich. Tento však hneď prevzali do časopisu do Poľska a to mi dodalo guráž, aby som kreslila ďalej. Dnes mi veľmi chýba, že nemáme satirický časopis, pretože tento uhol pohľadu a nadhľad by mnohé veci pre ľudí odľahčil. A to by rozhodne nebolo na škodu.
Na vašich kreslených vtipoch sa dnes zabávajú predovšetkým ľudia v zahraničí.
My, karikaturisti, samozrejme, naďalej kreslíme, posielame vtipy do súťaží, vyhrávame ceny, no je nám ľúto, že sa na tom bavia ľudia za hranicami Slovenska a u nás nie. Aj tu síce robievame výstavy, ale je to iné, ako keď si kúpite časopis a trošku sa pobavíte.
Radšej vtip nakreslíte, ako poviete?
- Áno. A najviac milujem vtipy bez slov. Teraz sme do toho vzhľadom na fakt, že sa konfrontujeme so zahraničím, aj vyhnaní. Ale je to pre nás niečo ako hudba. Nepotrebujeme tlmočenie.
Je nejaká múdrosť, ktorú vám vštepila vaša mama?
- Mama ma naučila naozaj veľmi veľa. Ale špeciálne si pamätám jednu vetu, ktorú mi povedala, keď som bola ako pubertiačka, pravdaže, veľmi zamilovaná a, pravdaže, ako to býva, keď človeka vychováva život, žiadna odozva. Vtedy si ma vypočula a povedala: „Počuj, keď sa ti kone šklbú z rúk, pusť ich, lebo ťa uvláčia.“ A bola to pravda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
