iou.
„A to akože ako si predstavujete, prísť sa ubytovať o dve hodiny skôr?“ gániac a hlasom pripomínajúcim Marfu z Mrázika nás hneď na úvod čakalo „milé“ privítanie. A lavína srdečnosti sa tým spustila. Pred čakaním na vstup do Demänovskej jaskyne sme si chceli dať čosi dobré pod zub. Ostalo však pri chcení. Akosi nás totiž za takmer dvadsať minút nik neobslúžil, a to sme boli v interiéri reštaurácie, ktorá je v danej lokalite jedinou, sami ako prst. Uzatvárali sme stávky, kedy si nás všimnú, no nevšimli. Našťastie bol náš hlad po spoznávaní krás Slovenska väčší, ako ten naozajstný, tak sme dali stravovaciemu zariadeniu i čašníčke v teplákoch navždy zbohom a postačil aj rožok z ruksaku.
Rovnako superochotný prístup nás čakal v jednom z miestnych štvorhviezdičkových hotelov, kde sme sa prišli bezradne pýtať na cestu. Milá slečna ani nezdvihla zrak od počítača a cez zuby precedila čosi, čomu rozumela zrejme len ona sama. V tej chvíli som mala chuť preskočiť pult recepcie a zatriasť ňou, nech sa spamätá.
My Slováci toho totiž vydržíme veľa. Prekusneme neprekusnuteľné, pretrpíme bezprávie, ututleme krízové situácie. Nechcem si však predstaviť, ako odporučí náš kraj priateľom zahraničný turista, ktorý natrafí na spomínaných exotov. Jedine ak ich tiež zahrnie do kategórie slovenská dovolenková exotika.
P. S.: Česť výnimkám. Supermilý ujo zo skanzenu v Pribyline nás dnu pustil aj po záverečnej. Z neho by si mali brať ostatní príklad.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
