ane Fantomasom.

Ján Harničár sa narodil, kde inde než v Košiciach, v roku 1952. Pamätal by si dátum svojho narodenia, aj keby ho nemal zapísaný v občianskom preukaze. Ten ukazuje na verejnosti s patričnou hrdosťou. "Je fungel nový, taký, čo sa s ním chodí aj do Európy," pochválil sa nám. Na druhej strane, nerád ho ukazuje na vyzvanie - policajtom. Ján si v detstve Košice veľmi neužil. Keďže psychológovia zistili, že na "skutočnú" základnú školu sa kvôli nedostatkom v myslení nehodí, odporučili rodičom osobitnú školu. Poslali ho do Spišských Vlách. "Sám si to dodnes neviem vysvetliť, prečo mi vybrali školu tak ďaleko. Ale nedalo sa nič robiť, musel som," kýve plecami.

Po absolvovaní osobitnej ho rodičia dali na prekvapenie študovať na strednú školu. Chceli mať z chlapca záhradníka. Učňovku však nedokončil. "Škola bola v Spišskom Štiavniku, no nepustili ma ani k maturite. Najčastejšie som nosil vodu do skleníkov, aby rastlinky nepomrzli." Vrátil sa do Košíc. Písal sa rok 1970, mal na krku akurát osemnástku. Najprv mu mama vybavila modrú knižku, aby nemusel narukovať. Ján nebol len slabý v myslení, ale mal aj postihnuté nohy. Dodnes s nimi po uliciach ledva prepletá. Možno v detstve prekonal obrnu, no to sú len dohady, pretože o svojom zdravotnom stave nerád rozpráva. "Keď už bola modrá knižka, mame napadlo, že by mi mohla vybaviť aj invalidný dôchodok." A skutočne, jej zámer sa vydaril. Od 18 rokov je Fantomas invalidným dôchodcom.

Žiadny odbor nemal vyštudovaný, takže ho ani nikde nechceli zobrať. Ale ako bolo za socializmu zvykom, flákať sa nemohol. Práve na prelome 60. a 70. rokov sa rozbiehal denník Košický večer. Slovo dalo slovo a náš hrdina sa stal kamelotom. "Nepamätám si presne, ako som sa k predávaniu dostal. Jednoducho som sa v jedno ráno ocitol na ulici s novinami v rukách a na okoloidúcich kričal 'Košíííícky véééééčer'." Podľa výpovedí pamätníkov bol jeden z prvých, ktorí na ulici predávali večerník. Samotný Fantomas si spomína, že v tých časoch boli v Košiciach traja kameloti. "Môj brat Jožo, Fero Pokuta a ja. Boli sme taká partia. Prvýkrát v živote som šiel predávať asi v roku 1970. Vtedy bol večerník ešte modrej farby, až potom ho zmenili na červený. Denne som predal 4 000 - 5 000 kusov."

No, povedali by sme, že to trochu prestrelil. Snažíme sa ho presvedčiť, že to bolo určite menej. "Dobre, ale 3-tisíc určite. Stál iba 50 halierov. Vtedy boli noviny tenké, predával som od rána do večera. Teda od pol šiestej do pol štvrtej, celý deň som bol na nohách. Prvýkrát som predával na železničnej stanici, vtedy to bola ešte stará pekná budova. Potom som šiel predávať k Domu potravín (dnes Aida), aj na Námestí osloboditeľov pred lekárňou som bol často. Niekedy bola zaužívaná taká prax, že som skoro ráno stál pred Bielym domom (magistrátom), lebo okolo išlo veľa ľudí. Potom som sa presunul k Prioru (Tesco)." Fatomas tvrdí, že bol poctivý predavač. "Vždy som tam stál do štvrtej. Ráno som musel ísť nočákom do tlačiarní a potom hneď na ulicu."

Bežný človek ho nedokáže pochopiť a vcítiť sa do jeho kože vtedy, keď musel na ulici stáť v zime. Bez pohybu, uzimený, osamelý. Jedinými spoločníkmi mu boli zákazníci - čitatelia. "Ľudia stáli v dlhých radoch, nestačil som predávať. Išlo to rýchlo. A ak nebol nikto, nudil som sa." Spomína, kde všade mal Večer sídlo redakcie. Poznal sa aj so šéfredaktormi, najviac si pamätal Štefana Németha. "Teraz robí na Ústavnom súde, pokiaľ viem."

Dvaja bratia, dve sestry

O Jána sa starali najmä rodičia. Mama údajne pracovala na autobusovej stanici, o otcovi sa podarilo zistiť dosť mätúce informácie. "Keď prišli v roku 1968 do Košíc tanky, pri Slovane sa strhol incident. Nejakí ľudia začali na tanky hádzať kamene, medzi nimi bol aj môj otec. Vojaci ho zastrelili spolu s ďalšími," tvrdil Fantomas. Keď sme sa rozprávali druhýkrát (a bol triezvy), jeho výpoveď už pôsobila vierohodnejšie. "Otec zomrel pred 15 rokmi." Prikláňame sa k druhej verzii...

Ján má mnoho súrodencov, takže aj veľa synovcov a neterí. Sestra Andrea býva na Ludvíkovom dvore v Šaci. "Je to dosť blízko, ale ako je rok dlhý, nepríde ma pozrieť." Druhá sestra Eva je vydatá v Sečovciach, ani tá Fantomasa nenavštívi. "Možno sa spoliehajú na to, že ich prídem pozrieť ja. Ale čo s takými nohami? Aj keď, minule som bol vo Vrútkach, za rodinou." Najstarší brat Jožo začal košický večerník predávať prvý. Teraz býva v Prešove, prezývajú ho Rupino a stále predáva... Večerník, ale prešovský. Druhý z bratov za socializmu robil v BAZ, pokúšal sa dostať do Rakúska, no skončil pod kolesami vlaku. "Ja som sa za hranice nikdy nechcel dostať, najďalej som bol v Prahe na futbale, keď hrali VSS so Spartou."

Ďalší brat Imrich s ním ešte pred mesiacom býval v Šaci. Vlastne, rozhovor robíme v jeho byte. Fantomas mi ukazuje inkaso, byt je napísaný na Imra. Dokopy stovka, Ján tvrdí, že so splácaním nemá problém. V byte je celkom poriadok, až na kuchyňu, kde dáva nový spolubývajúci Laco pozor na polievku a mäso. "Nikdy som nebol bezdomovec. Keď som sa vrátil zo strednej, bývali sme ešte na Požiarnickej ulici. Potom sme dlhý čas bývali na Jazere, ako je Ural. V Šaci u Imra bývam asi dva roky." Kde je teda Imro? "Sedí v base, zavreli ho za úplnú somarinu. Vraj cestoval vo vlaku načierno. Ako ho za to mohli zavrieť?" Na toto už nevieme odpovedať ani my.

S predávaním má Fantomas pekné aj negatívne skúsenosti. "Tuším to bolo 1. mája, keď začalo snežiť. Mestom išiel sprievod a ja som na to celé pozeral s večerníkmi v ruke. A vraj, chceli rozkazovať vetru a dažďu..." Zaujímavý bol aj incident, keď mu niekto údajne ukradol celý štós novín. "Prepadli ma, vzali štós a schovali v neďalekej krčme. V redakcii si mysleli, že som ich predal a peniaze prepil. Po istom čase sa našli, ale už sa nedali predať." Jeho slávne vykrikovanie nebolo po chuti ani esbéeskárom v Tescu. "Stále mali nejaké pripomienky, ale dalo sa to zvládnuť. Napokon, išlo len o srandu a možno mi aj fandili."

Za verné služby ho večerník vzorne vyznamenal. "Raz som sa zúčastnil plavby po Mlynskom náhode počas osláv Dňa mesta Košice. Rok si už nepamätám, ale postavili ma na loďku, mal som v rukách noviny a akože som ich predával. Bolo to také symbolické vyznamenanie za dlhoročnú službu." V novinách si vždy najradšej prečítal o športe, vlastne každý ho pozná ako zanieteného športového fanúšika. Okrem futbalu, keď nevynechá jediní zápas v Čermeli, má veľmi rád hokej. "Plánujem chodiť na ligu do Steel Arény. Vždy ma pustia, mám to vybavené tak ako teraz s futbalom. Predtým som sa na hokej dostal tak, že som šiel predávať večerníky do starého štadióna na Lokomotíve."

Bohužiaľ, Fantomas si nepamätá, kedy s predávaním skončil. No podľa tvrdení pamätníkov to bolo vtedy, keď sa Večer stal súčasťou Petit Press a Korzára, teda v roku 2004. "Rád by som si aj teraz vo večerníku niečo prečítal, ale zadarmo mi noviny nedajú. Sem-tam zájdem pozrieť pred Tesco, ako sa darí tamojšiemu kamelotovi (volá sa Marián - pozn. autora). Ale sám vidím, že noviny už nejdú ako kedysi. Nielen večerník, ale všetky..."

Žije z 269 eur mesačne

Ako vyzerá Fantomasov bežný "pracovný" deň? "Vstávam o ôsmej, sedím doma, pozerám televízor, sem-tam sa poprechádzam vonku. Ale najradšej sa prechádzam, keď je chladno. Nemám rád letné horúčavy, vtedy trpia hlavne nohy." Keď bol doma Imro, tak sa o neho postaral. Navaril, nakúpil, poupratoval. Ale keď si vypil, nebola to príjemná spoločnosť. "Vyvádzal, vykrikoval, sem-tam ma aj udrel." Aj Ján si často vypije, ale vždy pôsobí takým bezstarostným a pohodovým dojmom. Skôr ho alkohol utlmuje. "Niekedy vypijem viac, niekedy menej. Najčastejšie tak tri alebo štyri." V krčme pri futbalovom štadióne mu barmanka Zuzka vždy po zápase naleje rum. Podľa vlastných slov Fantomas pije iba po zápase. No, už pred ním sa dosť ťažko vyjadroval, čosi na povzbudenie skonzumoval. A kto by sa mu čudoval, keď jeho obľúbená krčma v Šaci má taký poetický názov - Venuša.

Spomínaný Laco sa o Jána vie dobre postarať. "Pohádal som sa so ženou, tak som prišiel sem," vysvetľuje nám. "Jána poznám už dlho, pretože som zo Šace. Navarím mu, musím sa o neho starať, lebo on nie je schopný robiť nič." Laco tvrdí, že večerníky Janovi chýbajú, tento však popiera. Išiel by teda dnes predávať na ulicu? Odpovedal vyhýbavo, ale v kútiku duše mu asi jeho celoživotné remeslo chýba. Nič iné však v živote nerobil. Ani teraz si ničím neprivyrába, nepotrebuje to. "Stačí mi tých 269 eur invalidného dôchodku mesačne," tvrdí.

Upratovačka, sediaca v krčme oproti nám, sa nestačí čudovať. "Tak ja robím od 18 rokov a teraz mi nedajú ani 200 eur a vy ste len predávali večerník a máte taký vysoký dôchodok?"

Aby som "priliali oleja do ohňa", upresňujeme, že ide o invalidný dôchodok. "Hééj, tak od osemnástky je invalid?" reaguje ona. "A na čo, prosím vás? Celý život makám a on iba za večerníky dostane toľko?"

Žartom poznamenávame, že Fantomas je tunajšia celebrita a musel za tento status dostať k dôchodku nejaký príplatok...

Keď bol Ján mladší, predávanie novín mu spríjemňoval pohľad na dievčatá. Nikdy sa však neoženil. "Chcel som, aj frajeriek som mal zopár, ale nevyšlo to..."

Takmer sme sa zabudli opýtať na zásadnú vec. Ako prišiel k prezývke Fantomas? "Nazval ma tak človek, ktorý je už dávno na druhom svete. Volal sa Laco Beluša, poznali sme sa odmalička," vysvetľuje Ján. "Jedného dňa mi len tak povedal, že som Fantomas. A to mi aj zostalo." Len škoda, že príčinu toho pomenovania nám už zrejme nikto neobjasní. Ján sa na to Laciho nikdy nespýtal.

"Prajem dnešným kamelotom, aby sa im lepšie darilo a predávali čo najviac novín. Tak ako to šlo kedysi mne," zažela im Ján Harničar na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári