sko, aby dokumentovala rýchle premeny krajiny. Metropola východu ju oslovila viac ako Bratislava, tvrdí, že Košičania majú dzivosť v srdci. Nafotila o tom knihu a časť svojej tvorby predstavila v Make up galérii.


V septembri to je práve šesť rokov, čo Illah vymenila rodnú krajinu za Slovensko. "Strašne som chcela odísť z Holandska, lebo ako fotograf som mala pocit, že už bolo všetko urobené, nafotené," spomína. "Boli sme šesťdesiati v jednej triede a bolo nás tak veľa, až som vedela, že chcem fotiť niečo iné ako všetci okolo mňa. Keď som mala možnosť prísť na Slovensko, vtedy bolo práve čerstvý člen EÚ. Pretok som hneď prišla a začala tu študovať fotografiu."

Tvrdí, že kultúrny šok z príchodu z liberálneho Holandska do konzervatívneho Slovenska až tak nevnímala. "Už od začiatku som však videla, že je veľký rozdiel medzi mestom a vidiekom. U nás, aj kvôli tomu, že sme malá krajina, je málo medzipriestoru a krajina je otvorenejšia. Tam taký rozdiel, hlavne finančný, ako je napríklad medzi Bratislavou a Záhorím, nevidno. V Holandsku má aj dedina tie isté supermarkety a veci v obchode ako hlavné mesto."

Napriek tomu, že Illah je na Slovensku len pár rokov a slovenčinu sa klasicky neučila, komunikuje po slovensky výborne. "Od začiatku som mala veľmi dobrého učiteľa a to mi veľmi pomohlo. Nikdy som nečítala gramatické knihy ani žiadne učebnice, ale vždy som sa učila len hovorovo, metódou jedna k jednej."

Už pol roka po príchode začala pracovať na projekte o Bratislave, začala fotiť jej premeny, ktoré neskôr vyústili do vydania knihy. "Raz prišiel jeden kurátor z Holandska na mesiac fotografie a videl moje fotky zo Slovenska. Povedal mi: 'Illah, ty máš zlato v rukách, lebo si správny človek na správnom mieste v správnom čase. Ty máš to oko a musíš sa do toho pustiť, choď okolo miesta, kde bývaš, a odfoť, čo sa zmení.' Presne to mi povedal a na druhý deň som už začala. Predtým som fotila všade, v dedine, na výletoch, no vtedy som začala fotiť miesta okolo mňa, cestu do školy. Vtedy sa menila Bratislava veľmi rýchlo a veľmi výrazne. Ovládol ju stavebný boom a nebolo ťažké nájsť zaujímavé veci." Prvá kniha "Bratislava - mesto na mieru" vyšla v roku 2007.

To, čo predchádzalo kariére a štúdiu fotky v Holandsku i v Bratislave, by sa dalo nazvať znamením osudu. Keď mala Illah 15 rokov, išla do Ameriky, lebo tam mala otca, starého otca a babku. "Vtedy som sa dozvedela, že môj starý otec fotí. To som predtým vôbec nevedela, aj keď sme boli v kontakte. Jedného dňa ku mne prišiel a spýtal sa ma: 'Aký darček ti môžem dať, Illah? Čo môžem pre teba urobiť?' A ja som mu povedala: 'Prosím ťa, nauč ma fotiť.' Tak sme išli fotiť. Keď vyvolal moje fotky a videl ich, pozrel na mňa veľkými očami a hneď išiel vedľa. Vzal veľkú tašku, foťák, objektívy, statív a neviem čo všetko, položil to predo mňa a povedal: 'Ty presne vieš, čo s tým máš robiť'," spomína Holanďanka, ako sa dostala k foteniu.

Keď sa vrátila do Holandska, hneď začala fotiť. "Moje prvé fotky boli portréty mladšieho brata. Nafotila som jeden film, 24 obrázkov, a dala ho vyvolať. Ten človek z fotolabu povedal, že sú to prekrásne fotky a aj zadarmo urobil veľké formáty. Môj brat sa odvtedy stal profesionálny modelom. Býva teraz v New Yorku a robí modela všade po svete, pre veľké kampane ako Reebok, Nike, Dior. A ja som fotografka na Slovensku," smeje sa Illah.

Do Košíc prišla prvýkrát mesiac po presťahovaní z Holandska. Fotila tu svadbu. "Bol to môj prvý zážitok so svadbou na Slovensku. Bolo to úplne úžasné a mám na to veľmi dobré spomienky, lebo vy máte širšiu tradíciu. Naše svadby nie sú až také zaujímavé." Keď skončila mapovanie v Bratislave, cítila, že potrebuje ísť inam, nájsť nové inšpirujúce miesta. "Chcela som fotiť veľké mesto na východe. Košice boli pre mňa zaujímavé aj tým, že je to druhé najväčšie mesto a taktiež vzťahmi s Bratislavou. Boli to presne dva dni, čo ste vyhrali titul Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013, keď som tu prišla a začala fotiť Košice."

Od septembra 2008 do marca 2011 Illah dokumentovala verejné priestory Košíc. Strávila tu dva a pol roka, boli to dlhšie i kratšie pobyty. "Občas som prišla len na pár dní, týždeň, koľko som si mohla vziať dovolenku. Vtedy som pracovala na Holandskej ambasáde, teraz popri fotení pracujem ako dizajnérka a organizujem trh v Bratislave." Inšpiráciu pre túto akciu našla na východe. "Bude to rodinný trh, lebo keď som šla po meste a videla som trh na Dominikánskom námestí. V Bratislave to veľmi chýba, nie je tam trh v centre, rozhodla som sa teda, že to idem organizovať. Podporu som našla v Starom Meste, nápad sa im veľmi páči."

Počas práce si Holanďanka všimla množstvo rozdielov medzi Bratislavou a Košicami. "Vždy keď idem do Košíc, stačí z vlaku volať kamarátom a všetci majú čas. Samozrejme, som na návšteve, je to iné, ako keby som tu bývala. Ale mám pocit, že Košice sú veľmi príjemný priestor na bývanie. Ľudia tu majú viac času pre seba, sú pohodovejší ako v Bratislave. Mesto žije, vonku sú kaviarne a terasy, máte perfektný park Anička pri Hornáde, ktorý je veľmi blízko centra. To je krásne spojenie prírody, rieky a plavárne."

Kniha, ktorú Illah vydala o Košiciach, sa volá Dzivosť v srdci. Názov vznikol z jej pocitu z ľudí, ktorých tu stretla. Tvrdí, že východniari sú živelní, otvorení a dobrodružní. Prvýkrát sa tu tiež stretla so slovom lokálpatriot. "Stretla som viac ľudí, ktorí povedali: 'Ja som lokálpatriot...' Mne sa to veľmi páči, že sú hrdí na svoje mesto."

Snímky z jej portfólia skúmajú, komentujú a dokumentujú verejné priestory Košíc. Kniha je druhým pokračovaním fotografkinho projektu Human Landscapes, v ktorom skúma kvalitu, minulosť a modernizáciu verejných priestorov na Slovensku. Illah svojimi zábermi predstavuje mesto plné života: života v centre mesta, života na sídliskách vybudovaných na kopcoch, života v okolí Hornádu a života v uliciach Lunika IX, najznámejšieho "geta" krajiny.

V Košiciach si Illah okrem iného značne rozšírila slovník. Napríklad o slovo "dzivé", ktorým začala chápať divoké srdcia hrdých lokálpatriotov. Pod živosťou mesta však narazila aj na niekoľko krutých právd. Napríklad, že Košice zápasia s odlivom ľudí, ktorí opúšťajú mesto s vidinou lepšieho zamestnania, kariéry a platu. V posledných rokoch sa však mnoho mladých ľudí vracia späť do svojho mesta.

Keďže tridsiatnička Illah má s priateľom, ktorý je tiež fotograf, 12-mesačné bábätko Medu, ešte chce pár rokov ostať na Slovensku. "Musíme mať niekde korene. Kým je Medu malá a nemusí ísť do školy, chcela by som ešte cestovať, ísť niekam na umeleckú rezidenciu. Ešte niečo zo sveta vidieť, napríklad Južnú Ameriku. Zatiaľ je však Slovensko pre nás dobrý priestor na život. Otázka, kde sa rozhodneš žiť, nie je úplne ľahká, keď máš medzinárodný vzťah a hlavne dieťa. Ale ja si viem predstaviť žiť aj v Košiciach."

Pracovne sa najbližšie chystá do Žiliny. "Môj projekt nie je len o tom, že urobím knihu o Bratislave a Košiciach. Cieľ je mapovať Slovensko, zachytávať akúsi kroniku zmien. Zdokumentovať, v akom stave je krajina, a ukázať to na mestách, aké sú v nich zákutia, príbehy, problémy. Dúfam, že o 5 - 6 rokov budem mať veľa materiálu, aby som urobila veľkú výstavu a publikáciu o Slovensku." Pred pár dňami mala Illah vernisáž svojich košických snímok. Dopadla nad jej očakávania. "Prišlo asi 150 ľudí, bolo tu veľa ľudí, ktorých som stretla počas práce, aj veľa nových, som veľmi spokojná."

Illah je jednou z menšiny fotografov, ktorá ostala verná poctivému - analógovému foteniu. Digitál ju neláka a má preto jasné dôvody. "Mám starý foťák z roku 1969, fotím na 6 x 9 a v jednom filme mám 8 fotiek. To znamená, že musím veľmi rozmýšľať, čo fotím, prečo a či to naozaj chcem. Mám tiež iba jeden objektív, to znamená, že všetko je veľmi jednoduché. Fotky, ktoré sú v knihe a na výstave, sú jediné fotky, ktoré som robila, každú situáciu som totiž urobila najviac trikrát. No až 80 percent je jedna situácia na jednu fotku."

Musí sa totiž sústrediť na to, kedy je dobrá situácia. "Pozerám, odkiaľ chcem fotiť, pozerám do objektívu, rozmýšľam, čakám, a keď príde ten správny moment, cvaknem. Často fotím ľudí. Keby som tam stála s digitálnym foťákom a všetko by som vyskúšala odtiaľ a ešte odtiaľ, ľudia na to reagujú. Uvedomia si, že ich niekto fotí alebo sú aj nahnevaní, cítia sa nekomfortne." Rušila by tú situáciu, keby fotila digitálom. "Keď fotím, nie je to veľmi vidno, fotím ticho a jednoducho, a tým nezmením situáciu, a ostane presne taká, ako je. Práve to je pre mňa dôležité. Neinštalujem ľudí, nepoviem, čo majú robiť, sú to teda autentické momenty."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári