Spolužiaci mu posielajú listy aj obrázky, lebo im veľmi chýba

Malý Danko šiel minulý rok o tomto čase po prvý raz do školy. Z prváčika mala radosť celá rodina. Školský rok sa rozbehol a Danko sa učil čítať, písať ako každé iné dieťa. Po Novom roku však jeho život zmenila vážna choroba. Tá, ktorá si nevyberá, či vezm

e za ruku ženu, muža, starca alebo dieťa. Rakovina...

Oddelenie detskej onkológie Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach má steny pomaľované obrázkami, aby sa tam deti lepšie cítili. V jednej z izieb má postieľku aj Danko. Okrem plyšového macka PU, ktorého má pri sebe v posteli, je s ním po celý čas i jeho mama. Keď začína toto ťažké rozprávanie, v očiach má bolesť, aká sa nedá opísať žiadnymi slovami. "Volám sa Andrea a s rodinou bývam v Krompachoch. Máme iba sedemročného syna Daniela. Na detskej onkológii sme preto, lebo má akútnu lymfoblastickú leukémiu."

Danko bol ešte minulý rok dieťa ako každé iné. Zdravý. "Behal, bicykloval sa, hral futbal. Bol usmievavé dieťa,," spomína mama. "Po prázdninách začal chodiť do školy. Veľmi sa mu tam páčilo. Rád sa učil a išlo mu to veľmi dobre." Vo februári tento rok sa to začalo meniť. "V noci, okolo druhej, tretej, sa začal budiť na bolesti nôh. Hovoril nám, že má kŕče v stehnách. Neskôr sa pridali aj bolesti hlavy, ktoré mával tiež v noci. Šli sme s ním k lekárke. Poslala nás k ortopédovi a Dankovi robili aj krvné vyšetrenia a iné kontroly. Nezistili mu nič a ani tie krvné testy nemal zlé. Dokonca ani u ortopéda nič nezistili." Rodičia si zo začiatku mysleli, že chlapec len rastie. Mal predsa sedem rokov a v tomto veku by to bolo aj prirodzené.

Nanešťastie, prišli ďalšie problémy. "Dostal angínu, čo bolo u neho veľmi nezvyčajné, lebo on nebýval často chorý. Bral antibiotiká. Po angíne dostal aj laryngitídu. Znova dostal antibiotiká, a keď ich dobral, vrátili sa mu vysoké teploty. Takže mu ani tie antibiotiká nepomáhali."

Rodičia boli zúfalí, no ako to celé prežíval ich syn? "Veľmi ťažko," vraví mama. "Prestal byť hravým. Keď prišiel zo školy, hovoril, že je unavený a nevládze. Bol ospalý a vôbec mu nechutilo jesť. V škole chodil do družiny, ale keď to začalo, svokra ho tam už nenechávala. Brávala ho domov, keďže je na dôchodku. Kým sme prišli z práce, bol u nej. Ako som už spomínala, Danko stratil chuť do jedla a svokra ho musela pomaly kŕmiť lyžičkou. Keď sme šli na prechádzku, veľmi skoro prestal vládať a museli sme ho domov odniesť na rukách." Lekári mu predpísali rôzne vitamíny a čakali, čo ukáže čas.

Prvá noc bola najhoršia

Pani Andrei raz do práce zavolala svokra, že bola s malým u lekárky. "Volala jej jeho triedna učiteľka, že má znovu horúčku. Nič viac mu nebolo, len mal zvýšenú teplotu. Lekári si s ním nevedeli rady, a tak ho poslali do Košíc do detskej nemocnice. Tu mu vzali krv, vyšetrili ho a na druhý deň nás poslali sem. Zrejme predpokladali... Vtedy mi však ešte nič nepovedali," spomína pani Andrea.

Prísť do priestorov detskej onkológie znamená, že hoci nikde nevidíte nápis, kde sa nachádzate, "obyvatelia" napovedia viac, než akékoľvek slová. Príjemné to rozhodne nie je, a keď sa človek díva na detské hlavy bez vláskov a samé smutné tváre. Podobne na tom bola aj pani Andrea. "Bol to pre mňa šok. Sanitárky nás doviezli pred ambulanciu, kde sme chvíľu čakali a potom nás odviedli na izbu. Šok sa prehĺbil, lebo tam už bolo jedno dievča bez vlasov. Povedali nám však, že to nemusí byť rakovina. Pre Danka to bolo stresujúce, hoci on vo svojom veku nechápe, čo sa deje, či je to vážne alebo nie. Ale už len samotné vyšetrenia, nemocnica... dosť plakal a bol nervózny. Keďže nebol do toho obdobia nikdy vážnejšie chorý, nebol ani zvyknutý na lekárov či nemocnicu. Ale nevníma, že to je taká iná nemocnica. Berie to tak, že je tu ako na bežnom liečení."

Prvá noc na tomto mieste bola pre pani Andreu hrozná. Jednak preto, na akom oddelení sa so synom nachádzala, a po druhé, že na druhý deň sa mali dozvedieť výsledky. "Malý zaspal hneď a bez problémov, ale so mnou to bolo horšie. Noc bola veľmi ťažká, takmer som nespala a dosť som plakala. Na druhý deň popoludní nám prišli oznámiť výsledky. Lekárka povedala, že Danko má leukémiu. Plakala som a plakal aj manžel... Boli sme nahnevaní, že prečo práve my. Človek už potom má všelijaké myšlienky. Nechcela som ani telefón dvíhať. Nevedela som, ako budem s rodinou hovoriť, ako im to poviem..." spomína pani Andrea a na očiach jej vidno, že myslí na ten okamih. Znovu v nich má slzy.

Od chvíle, keď im smutnú správu oznámili, stal Danko v nemocnici. "Hneď nám všetko povedali. Čo bude ďalej, aj že má 80 percentnú šancu na vyliečenie. Trvalo mi asi dva týždne, kým som si na tú myšlienku zvykla a naučila sa ňou žiť. Nejedla som, nespala a veľa som plakala. Danko to znášal lepšie, inak to vnímal. Rodine to oznámil manžel. Potom za nami prišli na návštevu a snažili sa ma podporovať, že to bude dobré, že sa vylieči..."

V nemocnici zostali do 1. júna. Potom šli na pár dní domov a znovu sa vrátili. Vždy v závislosti od toho, aká bola liečba. "Prvých 33 dní bral Danko tabletky, trikrát za deň plus niekedy aj chemoterapiu. Podľa protokolu liečby. Okrem toho mu občas robia lumbálku. Znáša to celkom dobre, akurát po lumbálke a liekoch mu býva nevoľno."

Spolužiakom chýba

Danko si, samozrejme, všimol, že mama viac plače ako je a spí. "Vždy som mu to nejako vysvetlila a našla si výhovorku, že tu musíme byť a nemáme tu ocka, preto... Skôr sa bál lekárov a sestričiek. Aj keď vošla len upratovačka, strhol sa. Bál sa injekcií, ale na všetko si postupom času zvykol. Našiel si tu aj kamarátov. I ja som si postupne zvykla, sú tu iní rodičia, s ktorými sa môžeme navzájom podržať. Touto cestou ďakujeme oddeleniu detskej onkológie a hematológie v Košiciach, najmä pani primárke, zástupkyni primárky, ošetrujúcej lekárke, sestrám a ostatnému personálu za odborný a ľudský prístup pri liečbe syna, vďaka ktorému lepšie zvláda nemocničné prostredie. Taktiež by som sa chcela poďakovať pani učiteľkám a predovšetkým pani psychologičke Ľudke, na ktorú sa Danko veľmi teší každý utorok a štvrtok pri pobyte v nemocnici."

Na chlapcovi vidieť, že nie je celkom zdravý. Jeho mama vraví, že od februára do mája schudol tri kilá a pokožka mu zbledla. Vlásky mu začali padať v júli, ale znovu mu rastú. "Danko tu chodí do školy, ale tá jeho mu chýba. Hlavne spolužiaci... No aj keď sme doma, nemôžu za nim chodiť, lebo je náchylnejší na choroby. Ale maľujú mu obrázky a píšu listy o tom, že ho v škole čakajú, že sa má vyliečiť a vrátiť sa..."

Je asi zbytočné na záver zdĺhavo hovoriť o tom, čo by si najviac želali Dankovi rodičia. Odviesť si ho zdravého domov. "A aby sme sa tu už nikdy nemuseli vrátiť..." dodáva jeho mama.

"Dankov typ leukémie má názov akútna lymfoblastová leukémia (ALL)," vysvetľuje lekárka Jaroslava Feketeová z oddelenia detskej onkológie a hematológie Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach. "Tvorí 80 % leukémií u detí, je o niečo častejšia u chlapcov, s vrcholom výskytu medzi 2. - 5. rokom veku. Jednoznačná príčina ALL v detskom veku sa nedá určiť, zvýšený výskyt je u detí s niektorými genetickými ochoreniami (chromozómové aberácie a instabilita) alebo závažnými vrodenými poruchami obranyschopnosti organizmu. Prejavuje sa na začiatku nešpecifickými príznakmi, ako je horúčka, infekcia, únava, bledosť, nechutenstvo. Aj pri bolestiach kostí a klbov v detskom veku je nutné vylúčiť toto ochorenie."

Typické pre ochorenie sú tri príznaky: zväčšenie pečene a sleziny, zväčšenie lymfatických uzlín a krvácavé prejavy na koži. ALL má dva podtypy ochorenia: z B-lymfocytov B-ALL, ktorá má ďalšie podtypy, a z T-lymfocytov T-ALL. "Na začiatku ochorenia sa pacienti rozdelia do skupiny s nízkym, stredným a vysokým rizikom. O zaradení rozhoduje typ ALL, vek, počet leukocytov pri diagnóze, odpoveď na úvodnú liečbu a genetické znaky nádorových buniek. Hodnotí sa prítomnosť leukemických buniek v nervovom systéme."

Samotná liečba ochorenia, jej zloženie a trvanie závisí od určeného rizika. "Pacienti zaradení do skupiny vysokého rizika po úvodnej chemoterapii podstupujú transplantáciu kostnej drene na detskej Transplantačnej jednotke v Bratislave. U ostatných pacientov je celkové trvanie liečby dva roky. Najlepšiu prognózu majú deti medzi prvým a šiestym rokom života. Tiež tie, ktoré nemajú pri diagnóze extrémne vysoký počet leukocytov a ktoré dobre odpovedajú na liečbu. Priaznivé prognostické faktory sú spojené s nádejou na vyliečenie u 80 - 90 % detí s ALL," dodáva J. Feketeová.