S plazmi na prechádzku nemôže, na mojkanie má ešte dvoch psov

Nejakého koníčka, teda záľubu pre voľný čas, má takmer každý. No kým niekto sa venuje športu, záhradke či chovaniu psa alebo mačky, sú medzi nami aj takí, ktorým učarovalo riziko. Nie, tentoraz nemáme na mysli pretekanie na autách či parašutizmus.

Chceme vám predstaviť Košičana, ktorý vo svojom panelákovom byte na jednom zo sídlisk chová krokodíly, hady i jašterice. Týmto milovníkom plazov je 28-ročný Milan Oselský.

Celú izbu má „zapratanú" desiatkami terárií. „Mám dva krokodíly, okolo 50 hadov a 30 jašterov. Najradšej mám krokodíly, za nimi jedovaté hady a potom škrtiče," prezrádza mladík, ktorý pracuje v košickej zoo a o plazoch a obojživelníkoch prednáša na Univerzite veterinárskeho lekárstva. Plazom sa venuje asi 10 rokov. „Hady sú zaujímavé na prvý pohľad, jedni sa ich boja, druhí ich zbožňujú. U mňa je to diagnóza, odmalička ma fascinujú, neviem povedať prečo, je to úplne iný tvor." Niekomu naháňajú strach, má z nich paniku, Milanovi nie. „Vôbec. Jedine, čo voči jedovatým hadom mám, je zdravý rešpekt. Tie v byte nemám jedovaté, len škrtiče. Keď pohryzú, nič sa nestane."

Prezradil, že zvieratá, ktoré má doma, stáli spolu niekoľko tisíc eur. „Najrozšírenejšie medzi chovateľmi sú hady miešance. To je niečo ako kríženec u psov a stoja približne 20 eur za kus. Čisté druhy hadov stoja rádovo stovky až tisíce eur. Mám napríklad Boa constrictor amarali, to je vzácny had z Brazílie a Bolívie," ukazuje Milan, ktorý sa špecializuje na veľhady. "Keďže sa s hadom ani krokodílom nedá ísť von na prechádzku a nie sú to kontaktné zvieratá, na mojkanie mám doma ešte dvoch psov." Človek by v izbe bloku na sídlisku čosi také nečakal. „Niektorí susedia vedia, čo mám v byte, ale nerozširujem to," vraví s úsmevom.

Ak sa niekto bojí hada, ktorý nervózne syčí a vyplazuje jazyk, že ho jazykom uštipne, má to pomýlené. „Had neštípe jazykom, hryzie zubami. Jazyk hada funguje ako čuchový nástroj. Keď vystrkuje jazyk, nalepia sa naň molekuly pachov. Potom ho zasunie do papule, kde má na podnebí jamku s Jakobsonovým orgánom, ktorý slúži ako skener pachov. Jazyk hada je mäkkučký, ale papuľu má plnú zubov." Veľhad kráľovský má 60 až 80 zubov. Jedové zuby majú len jedovaté hady, sú len dva, výnimočne v procese výmeny zubov sa môžu objaviť tri max. štyri zuby.

Potkan vie hada zabiť

Hady potravu nežujú, prehĺtajú ju vcelku. „Zubami, ktoré majú ostré ako ihličky, sa zahryznú do koristi. Tá nemá ako ujsť. Obeť si had zubami prichytí, škrtič ju môže uškrtiť, jedovatý ju uhryzne a počká, kým jed prenikne do tela a zabije ju. Iné zvieratá si pchajú potravu do huby, ale had, naopak, žerie zvláštnym spôsobom. Na potravu sa navlieka, to akoby sa človek nasúval na rezeň. Had má dva rady zubov, vonkajší a vnútorný a spodná sánka nie je vpredu spojená. Keď žerie, posunie predný rad dopredu a zadný dotiahne, tými pohybmi dostane korisť do žalúdka. Tam má silné tráviace šťavy, potravu rozpustí."

Keď veľhad prehltne potkana, trávi ho aj týždeň a pol až dva. Napríklad užovka, ktorá sa živí obojživelníkmi, keď chytí žabu, neškrtí ju, nezabije, začne ju žrať zaživa. "Žaba sa ešte hýbe po prehltnutí 5 - 10 minút vnútri hada, tá však nemá pazúry ani zuby. No veľhad, ktorý prehĺta potkana, si to nemôže dovoliť, potkan bojujúci o život by ho dodriapal." Preto kŕmi hady mŕtvymi mrazenými potkanmi. „Statný potkan dokáže hada bez problémov aj zabiť. Skúste chytiť polkilového potkana a 'zmačknite' ho. Tak sa cíti, keď ho had škrtí, bráni sa, hryzie, škriabe, dospelý potkan má polcentimetrové hryzáky."

V izbe s hadmi „bývajú" dva krokodíly. „Sú to krokodíly čelnaté, najmenšie na svete. Dorastajú do metra a pol až dvoch. Teraz majú 82 až 85 cm, sú staré 3,5 roka. Krokodíly dospievajú dlhšie, prvý rok a pol rastú rýchlo, potom sa rast spomalí, ale rastú celý život."

Krokodílov Milan zohnal od chovateľa z Čiech, hady má z Čiech, Nemecka i Ameriky. „Niektoré prepravné spoločnosti prepravujú živé zvieratá. V rámci Európy sadnem do auta a idem sám." Najdrahších hadov má z Brazílie, majú do dvoch metrov, za párik „vysolil" vyše 2 000 eur. Krokodíly vraj nie sú drahé, kajmany stoja od 150 eur, čelnaté od 300 eur. Milan priznáva, že už mu krokodíl pri manipulácii ušiel a naháňal ho po byte. „Malý krokodíl nie je nebezpečný, vie len pohrýzť. Je menej nebezpečný ako stredne veľký pes. Žerie myši, rybky, kuriatka. Dávam mu mŕtve, ale krokodíly v prírode žerú i živé. Sú oportunisti, hľadajú cestu najmenšieho odporu, keď nájdu zdochlinu, tak zjedia aj tú."

V druhej izbe má M. Oselský ďalšie teráriá s asi 30 jaštermi. Patria priateľke, ktorá si robí na veterine doktorát. On je z Martina, ona z Rimavskej Soboty, žijú v Košiciach. „Dali sme sa dokopy v Anglicku, kde som študoval. Tam sme na chov nemali podmienky. V Španielsku, kam sme sa presťahovali, sme navštevovali akvaristiky, zooshopy a kúpili sme si dvoch leguánov. Keď sme sa vrátili a zohnali byt, povedali sme si, že bez zvierat nevieme žiť..."

V Afrike chytali krokodíly a hady

Milan bol začiatkom roka členom expedície Slovenskej akadémie vied, parazitologického ústavu, Univerzity veterinárskeho lekárstva a Univerzity P. J. Šafárika. Precestovali takmer celé Svazijsko. „Bola to trojtýždňová expedícia za zisťovaním parazitov u plazov. Na svete sú asi len dve miesta, kde sa dá absolvovať kurz a získať certifikát, ako manipulovať s jedovatými, nebezpečnými plazmi, ako mamby, kobry, či vretenice. To je Afrika a Austrália. Celé dni sme trávili v buši, pralesoch, okolo jazier, chytali sme krokodíly, jaštery, hady."

Vysvetľuje, že krokodíl sa chytá rôzne podľa veľkosti. „Do metra a pol sa chytá bez problémov. Ale keď je veľký, musí byť spolupráca viacerých ľudí. Krokodílovi sa musí zafixovať papuľa a hlava. Chytá sa do špeciálnych slučiek, prehadzujú sa mu cez papuľu. Akonáhle je papuľa a hlava zafixovaná v lase, jeden sa mu dostane za hlavu, spacifikuje ho a pritisne o zem. Papuľa sa zafixuje lepiacou páskou, alebo šnúrkou a zviaže sa dokopy. Je to ťažké, krokodíl chce ujsť."

Zoči-voči jednému stál v Afrike aj Milan, ale tvrdí, že nie je samovrah. „Pri jazde autom sme našli asi 4,5-metrového, ale to už bol zabijak, ten sa nebabre s nikým. Kým sme však stihli vystúpiť z auta, krokodíl skĺzol do jazera. Hadov sme však chytili veľa, to nie je zložité, keď viete, ako na to. Chytili sme i mamby. Mamba čierna je najväčší jedovatý africký had, jeden z najväčších jedovatých hadov na svete. Dokáže dorásť do troch metrov, väčšinou sú 2- až 2,5-metrové kúsky. Keď sa nahnevá, pozerá sa človeku do očí."

Jedovaté hady nemožno chytať rukami, bolo by to riziko, musíte vedieť, akého hada chytáte, treba mať predtým teoretickú prípravu. Nedá sa poznať všetkých, hadov je vyše 3-tisíc druhov. Len vo Svazijsku žije 278 druhov. Z toho sedem je smrteľne jedovatých. Pri ďalších 48 záleží, ako ich jed zvládne náš organizmus. A ďalších asi 100 druhov je niečo ako naša vretenica, keď pohryzie, máte problémy, ale nič vážne. Zvyšok nie sú jedovaté.

Sníva o jedovatých hadoch

Milan sníva, že raz bude chovať aj jedovaté hady, ale už nie v byte. O takých 10 rokov by chcel mať vlastnú chatku v prírode so súkromnou chovňou, ďalej od civilizácie, kde by bol relax. Už teraz je však úspešný chovateľ, predáva vlastné odchovy. „Kúpil som mláďatá, aby sa v dospelosti rozmnožili. Už som odchoval a predal tie lacnejšie. Teraz mi dorástli jedny z tých drahších. Tie nie je jednoduché rozmnožiť, na rozdiel napríklad od užovky červenej, ktorá sa rozmnožuje v akomkoľvek ročnom období. Stačí ju hodiť do terária, a ak samica nie je napárená, tak samec po nej skočí a je to," smeje sa.

Rozmnožovanie exotických hadov v byte na sídlisku nie je nič ľahké. „Každé zviera si vyžaduje špecifické podmienky, treba si to naštudovať. Ak chcem rozmnožovať zviera z Brazílie, musím zistiť, aká je tam počas roka teplota, vlhkosť, ako sa striedajú ročné obdobia a napodobniť tu tie podmienky. Hady sa rozmnožujú pohlavne. Samec sa pripustí k samici, dvorí sa jej a keď samica súhlasí, tak ju napári. Má párové orgány, dva hemipenisy, z každej strany jeden. Môže si vybrať, z ktorej strany sa k samičke dostane a spária sa..."

Zdôrazňuje, že nemožno skrížiť hocijakého hada s akýmkoľvek iným. „Nemôže sa rozmnožovať veľhad s pytónom, vždy len rovnaký druh. To je to isté, akoby ste chceli spáriť somára s kravou, alebo medveďa s prasaťom, nedá sa to. Možno v laboratóriu, ale normálne nie."

Doma zažil Milan desiatky hadích pôrodov. „Tento rok máme mladé vajcorodé užovky, od vajíčka až po vyliahnutie, i vajcoživorodé veľhady. Sú trochu podobné cicavcom, ktorým sa zárodok vyvíja v maternici. Vajcorodé po 30 - 40 dňoch od napárenia nakladú vajíčka a tie sa potom vyvíjajú, až kým sa nevyliahnu. Vajcoživorodé majú tiež vajíčka, ale nenakladú ich, držia ich v sebe, až kým sa vnútri nevyvinú celé a v momente kladenia maximálne do hodiny sa vyliahnu mláďatká. To je vyšší evolučný stupeň, nie sú tak vydané napospas teplotám a predátorom."

Milan Oselský druhý rok vedie chovateľský krúžok na ZŠ Požiarnicka. Má vyčlenenú triedu, kde sa deti starajú o hady, myši, škrečky, jašteričky i rybky. Sám začínal ako 7-ročný s rybami, vodnými korytnačkami, potom mal pavúky tarantuly, neskôr užovky i 4-metrové pytóny.