cesta do Londýna na XXX. letnú olympiádu.

Limity sú tvrdé, ale obaja členovia košickej TJ Obal servis, Katarína Berešová a Imrich Pástor, majú tak natrénované, aby myšlienka pokoriť ich nebola len kacírskou. Londýn je veľkým ťahákom. Pre 23-ročnú rodáčku z Trebišova je to prvá šanca prebojovať sa na olympijské hry, pre 37-ročného zamestnanca U. S. Steelu Košice zrejme posledná...

Katarína Berešová sa do toho vrhla strmhlav, bez akýchkoľvek maratónskych skúseností, 88. ročník Medzinárodného maratónu mieru bude pre ňu debutom na klasickej olympijskej trati, takú dávku adrenalínu si "pichne do žíl" prvý raz v živote. "Mám veľkú trému, nervozita je obrovská, veľmi sa bojím, aby to nedopadlo zle," vyznala sa zo svojich pocitov niekoľko hodín pred "dňom s veľkým M". Maratón, ten nebežala ešte ani tréningovo, doteraz absolvovala v kuse "iba" 33 kilometrov, zato polmaratón už deväťkrát, súťažne. Ale má smolu, lebo jej "špecialita" nemá miesto v olympijskom atletickom programe. A desiatka na dráhe, tá je pre ňu trochu prirýchla. Vie, že s ňou by dieru do sveta neurobila.

Keď jej to v Košiciach nevyjde, svet sa pre ňu nezrúti. Veď ešte len klope na dvere s nápisom "zrelý maratónec". "Ten vek prichádza až dva roky po tridsiatke, takže ja mám ešte desať rokov čas," usmieva sa maratónsky bažant. "S trénerom Valiskom vieme, čo chceme, ale ak by boli na trati košického maratónu nejaké problémy, radšej skončím a sústredím sa na ďalší maratón, určite sa tej šance zabehnúť olympijský limit len tak ľahko nevzdám."

"Tvrdý" limit

S trénerom stavili na pulzovú frekvenciu, tá bude jej "chronometrom". "Budem bežať svoje tempo, nemá význam držať sa za každú cenu svojich súperiek. Už aj preto, že budem mať skúseného pomocníka, na trati ma potiahne Marcel Matanin. Má to v nohách, tak sa naňho spolieham. Pôvodne bol tréner dohodnutý aj s Vladom Lipovským, ale ten vraj nemá na maratón natrénované, tak mi pomôže aspoň v prvej polovici, pobeží pri mne aspoň polmaratón. A to ma ešte budú na bicykli sprevádzať tréner s mojím priateľom." Katka si trúfa na 2:40 h, čo je oproti olympijskému B-limitu (2:42:99) celkom slušná rezerva. "Chcela by som bežať na 2:40, ale ak by to bolo aj tesne pod hranicou limitu, bolo by to super," vraví tréningová partnerka štvornásobného majstra Slovenska Imricha Pástora.

Ten má maratónskych skúseností na rozdávanie. Ale aj on sa mal od koho remeslu priúčať. "Mojím vzorom vždy bol, a stále je, Paľo Madár (ktorý ho donedávna aj trénoval - pozn. red.). A konečne pobežíme maratón spolu. Vlastne, keby jeho nebolo, asi by som si už netrúfol zabehnúť maratón pod dve hodiny dvadsať minút. On to dokázal ešte aj po štyridsiatke, a hneď trikrát."

Musí to byť poriadne pod 2:20, lebo limit (béčkový je 2:18 a áčkový dokonca 2:15) nie je ako guma v trenírkach, naťahovať sa nedá... "Je síce dosť tvrdý, ale inde ho majú maratónci ešte tvrdší, napríklad v Česku treba zabehnúť maratón za 2:15, keď chcete ísť na olympiádu. Podobné limity, aké sú dnes, boli aj na aténsku olympiádu, kde sa prebojoval Marcel Matanin, ale vtedy, keď sa nepodarilo splniť áčkový limit, bolo treba zabehnúť dvakrát B-limit."

Bude to fuška, lebo jeho osobák má hodnotu 2:21:59 a v nedeľu oslávi už svoje štvrté narodeniny, ale Imro si trúfa poriadne sa s ním popasovať. "Začnem trošku opatrnejšie, a keďže bežím na tepy, dá sa to tempo kontrolovať. Už od štartu budem na trati asi sám, lebo teraz nebudem mať takého partnera, akým bol vlani Miro Vanko. Sprevádzať ma však bude tréner na bicykli a on ma bude brzdiť alebo poháňať. Naplánované tempo budem dodržiavať do 25. kilometra, potom mám dovolené bežať, čo to dá," mali s trénerom Valiskom dosť času popracovať na taktike aj detailnejšie. "Pretože pre mňa je to vrchol sezóny, jediný maratón v tomto roku. Všetko som podriadil tomu, aby som sa dostal na olympiádu."

Črtá sa súboj Keňa - Etiópia

Olympijský maratón, je veľa takých pretekov pod piatimi farebnými kruhmi, o ktorých sa dajú básniť legendy. Ako trebárs o tých rímskych v roku 1960, keď šokoval svet neznámy etiópsky bežec Abebe Bikila. Nielen tým, že víťazstvo dosiahol ako náhradník za zranenú etiópsku jednotku Wami Biratua, ale najmä preto, že každý kilometer rímskeho maratónu zanechal značku na jeho bosých chodidlách. Heroický výkon, aký nemá v olympijských dejinách obdobu. O rok neskôr čakali od neho niečo podobné aj v Košiciach...

Vyhral, a aj keď už bežal obutý, pre Košičanov je vďaka nemu 8. október 1961 nezabudnuteľný. Aj po päťdesiatich rokoch sú spomienky tých, čo ho videli, stále živé. "Už vtedy, keď som ho videl bežať v Ríme počas olympiády, bol som rozhodnutý, že ho naportrétujem," vraví akademický sochár Arpád Račko. "Keď prišiel do Košíc, jeho portrét bol už rozpracovaný. Prenasledoval som ho však na každom kroku a robil som si náčrtky, aby bol ten portrét dokonalý. Dokonca sa mi podarilo presvedčiť jeho trénera Niskanena, aby s ním prišiel posedieť do môjho ateliéru. Keď Bikila tú rozpracovanú bustu zbadal, hneď sa v nej poznal. Bol celý udivený z toho, ako som to dokázal, keď ho vidím prvý raz v živote. Ukázal som mu fotky a film, podľa ktorých som začal pracovať."

Tak vznikli dva bronzové odliatky Bikilovej podobizne. Fenomenálny bežec však hotové dielo nikdy nevidel. "Až po jeho smrti sa ozvali z Etiópie, že jednu bustu by chceli umiestniť na jeho hrob, a druhá by mala zdobiť štadión, ktorý bude niesť jeho meno. No napokon po politických zmenách v krajine z toho zišlo a Bikilove busty našli svoje miesto vo Východoslovenskom múzeu a Východoslovenskej galérii."

Vtedy, keď v Košiciach vyhral Bikila, boli bežci tmavej pleti na trati Medzinárodného maratónu mieru zriedkavosťou, dnes by to bez Afričanov mohli organizátori rovno zabaliť. Lov na známejšie mená, ktoré sa môžu pohrať s traťovým rekordom, si vyžaduje mimoriadnu zručnosť, agenti si totiž môžu medzi lukratívnymi ponukami vyberať. Košičania však už majú svoje kontakty, a zdá sa, že 88. ročník MMM môže mať po tejto stránke špičkové parametre. Atletická rivalita medzi Keňou a Etiópiou je všeobecne známa a tunajší organizátori z nej môžu vyťažiť. Pod vlajkou Kene sa postaví na štart poltucet vytrvalcov, konkurovať im bude pätica Bikilových krajanov. Na miesto činu sa po štyroch rokoch vracia Wiliam Biama, v roku 2007 tu prepísal históriu, keď ako prvý pokoril hranicu 2:10 h. Ešte lepší osobák (2:09:41) má však iný Keňan, William Kwambai Kipchumba (ročník 1978), ale vodu môžu zamútiť aj mladšie ročníky. "Bežci z tímu Federica Rossu prichádzajú vždy výborne pripravení, takže sme plní očakávania, čo tohto roku dokážu," vraví riaditeľ pretekov Branislav Koniar. "Súboj Keňa - Etiópia môže byť veľmi zaujímavý."

Úspešný debut?

Je v tom aj symbolika, že na "Bikilovom ročníku" sa predstaví toľko Etiópčanov. A nie s hocijakými výkonmi. Napríklad Gashaw Melise Asfaw sa pýši časom 2:08:03, ktorý dosiahol v Paríži v roku 2006, a okrem tohto triumfu má na konte ďalšie štyri veľké maratónske víťazstvá. Kvalitu s osobákom 2:09:52 predstavuje aj Abebe Nekewo Degefa, a tento etiópsky rýchlik má výhodu (oproti 33-ročnému Asfawovi) v tom, že sa na métu najlepších maratónskych rokov ešte len blíži, má 27. Medzi Etiópčanmi je aj debutant, 23-ročný Dadi Tesfaye Beyene. "A debuty tu bývajú zväčša úspešné," privítal etiópsku posilu na štartovej listine Branislav Koniar.

Nič v zlom, Keňania, ale v ročníku, ktorý je zasvätený Bikilovi, by ste mohli "prenechať" víťazstvo niektorému z jeho krajanov, nech je tá symbolika dokonalá. Ako bronzová soška maratónca, ktorú po rokoch opäť stvoril majster Račko pre víťaza. "Kedysi to bola tradícia, že víťaz košického maratónu si odnášal domov aj zmenšenú kópiu sochy maratónca. Sľúbil som organizátorom, že k takému významnému ročníku, ktorý je spätý s Abebem Bikilom, im takúto cenu venujem. Aby si odtiaľto víťaz neodnášal iba nejaký bezcenný krištáľ, ale aby to bola symbolika maratónu," prekvapil organizátorov MMM Arpád Račko.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári