nezúčastnený, ale priamo v dejisku zverstiev. Ľudovít Feld sa totiž stal nedobrovoľným „Mengeleho maliarom" v koncentračnom tábore Osvienčim. Jeho príbeh nám priblížil sa Košičan Csaba Kende, ktorý maliara poznal osobne.
Ľudovít sa narodil 19. marca 1904 v Košiciach v chudobnej židovskej rodine. „Už v detstve ťažko ochorel a prestal rásť, v dospelosti mal len 110 cm," rozpráva Cs. Kende, pamätník „malého, veľkého" človeka a maliara, na ktorého si spomína ako na dobrého priateľa. „Rodičia ho vo vzdelaní formovať veľmi nemohli. Otec sa naučil čítať až v dospelosti, mama nikdy. Našťastie mohol navštevovať košické reálne gymnázium, kde prvýkrát prejavil svoj výtvarný talent pod vedením maliara Sama Oravca. V roku 1921 sa stal žiakom školy Eugéna Króna. Už vtedy ho v maliarskej tvorbe ako takej zaujal sociálny rozmer. O štyri roky odchádza Ľudovít na akadémiu do Budapešti, kde prežije krásnych osem rokov."
Poberá štipendium, má vlastný ateliér, modely... Žiaľ, v roku 1938 sa v Maďarsku mení politická situácia. Ľ. Feld je cudzincom a navyše je žid. Podľa I. židovského zákona v Maďarsku prichádza o štipendium a je vyhostený a nútený vrátiť sa do Košíc. Po návrate sa živí tým, že maľuje svoje rodné mesto. Dvory, ulice, bežný život. Ešte v tom istom roku si v Košiciach otvára súkromnú výtvarnú školu a nebyť toho, čo sa neodvratne blížilo, talentovaný maliar sa mohol omnoho výraznejšie zapísať nielen do dejín rodného mesta, ale aj do tých maliarskych.
Vybral si ho doktor Mengele
Židia mali zrazu oklieštené občianske práva aj v Košiciach, postupne v ďalších rokoch si musia zvykať na čoraz viac nezmyselných pravidiel a zákazov. V roku 1944 sú označení žltou Dávidovou hviezdou, ktorú musia všetci nosiť. V tom istom roku sú košickí židia násilne sústredení a vyvlečení do lágru do Tehelne. Málokto však vie, že Ľ. Feld sa mohol pred deportáciou zachrániť. Súpis košických židov pripravovala totiž jeho žiačka, a keď došla k jeho menu, zarazila sa. Spomenula si, že to je jej milý a trpezlivý učiteľ kreslenia a práve preto ho zo zoznamu vynechala. Kto zo židov však mohol tušiť, čo sa chystá? Ľ. Feld po odvlečení celej svojej rodiny zostal v byte sám a urobil iba to, čo každý na jeho mieste. Hneď ráno si zbalil zopár svojich vecí a odišiel za rodinou do Tehelne. Život tu prebiehal ako vonku, no s omnoho horšími podmienkami pre život, s vysokým múrom, večne hliadkujúcou strážou, strachom. Toto všetko zaznamenával Ľ. Feld na papier. Kreslil okrem iného aj výjavy zo „života" v lágri a jeho kresby údajne zaujali aj nemeckého veliteľa Tehelne.
V máji a júni 1944 odišli z Košíc štyri transporty do Osvienčimu, v ktorom odišiel Ľ. Feld, nie je známe. „Keď vlak odchádzal z Košíc, poprosil jedného zo svojich súputníkov, aby ho zodvihol k zadrôtovanému okienku, aby sa ešte poslednýkrát pozrel na svoje mesto. Nemohol tušiť, či sa ešte niekedy vráti. Tri dni vliekol vlak mnoho ľudí natlačených v dobytčích vagónoch, až dorazil do cieľa. Všetkých poháňali rýchlo von na nástupište, do dlhého radu na selekciu. V tom čase už nepotrebovali veľa ľudí na prácu, a tak 90 percent tých, čo prišli, šlo rovno do plynu. Ľ. Feld tiež prišiel na rad a postavil sa pred muža v bielom plášti. Opýtal sa ho na povolanie a on odpovedal: maliar." Muž v bielom plášti, pravdepodobne doktor Mengele, ho rozkázal odviesť s malou skupinkou vyselektovaných. Je asi zbytočné polemizovať o tom, či ho zaujalo Feldovo povolanie, alebo nízky vzrast, pre ktorý v ňom videl dobrého pokusného králika. Ubytovali ho v detskom baraku.
Je známe, že Mengele si rád vyberal z davu postihnutých, dvojičky alebo „trpaslíkov", lebo boli pre neho dobrým pokusným materiálom. A Feldovi navyše pripadla neľahká úloha. „Okrem toho, že bol pokusným králikom, pre svoj trpasličí vzrast dostal od Mengeleho príkaz kresliť a kresby odovzdať. Pre doktora teda zaznamenával typológiu židov, Rómov, postihnutých... V nacistickom Nemecku sa totiž snažili dokázať menejcennosť židovskej rasy. Mengele a jeho lekársky tím prevádzal obludné a neľudské výskumy na väzňoch, ktorí boli okrem toho rôznymi spôsobmi usmrcovaní. Mengele tak využil Feldovo kresliarske a maliarske umenie. Anatomickými kresbami spracovával patologický materiál z experimentov. Bola to teda snaha zdokumentovaním anatomických kresieb a výskumom preukázať práve tú menejcennosť židovskej rasy."
S ceruzkou a skicárom
V detskom baraku, v ktorom bol Ľ. Feld ubytovaný, sa stala zvláštna epizóda. „Opísaná je v knihe izraelských spisovateľov Jehuda Koren a Eilat Negev - V duši sme boli obrami, ktorá rozpráva príbeh rodinnej liliputánskej skupiny cirkusových akrobatov, a v ktorej som našiel zmienky aj o Feldovi. Tí boli v tábore tiež. V knihe v jednej pasáži je vyrozprávaný príbeh 13-ročného Kalmána, ktorý bezradne postával pred detským barakom. Vtedy k nemu prišiel malý muž - Feld. Videl, aký je chlapec vystrašený, a preto ho vzal so sebou dnu. Mali spoločnú pričňu, zhovárali sa, a tak sa ani jeden z nich necítil sám. Ľ. Feld sa stal navyše Kalmánovi aj utešiteľom a radcom a Kalmán akoby bol jemu synom, keďže ten deti mať nemohol."
Pri praktických veciach, napríklad pri rozdeľovaní stravy, mal Feld strach, že ho ostatní môžu ušliapať, a tak ho Kalmán chránil a bránil. Takto prežili deväť ťažkých mesiacov, o ktorých Feld neskôr hovoril ako o najdlhších v jeho živote. Nielenže videl mnoho hrôz, ktoré musel kresliť, ale aj sám prežívať.
Keď konečne nadišiel deň oslobodenia tábora, Kalmán s Feldom, ruka v ruke bežali hlbokým snehom do mesta Osvienčim. Išli hľadať jedlo a napriek tomu, že bol tábor oslobodený, stále zápasili so strachom, že sa vojská Wermachtu a SS vrátia. Feld bol v tom čase veľmi slabý, a tak istý čas ostal v meste, zatiaľ čo Kalmán sa snažil dostať späť do Palestíny. Feld sa po čase vrátil domov, do Košíc. Sám, iba s jednou sestrou, celá jeho rodina totiž zahynula v tábore.
Prvé dni, mesiace a roky museli byť pre neho veľmi ťažké, ale napokon sa vrátil do bežného života. Postupom času sa Ľ. Feld stal uznávaným akademickým maliarom. Čoskoro po vojne odišiel z mesta na vidiek. Mesto mu príliš pripomínalo útrapy, ktoré prežil. V roku 1946 odišiel načas k sestre do Bratislavy a o tri roky neskôr sa definitívne vrátil do Košíc. Vyrovnaný s tým, čo bolo, začal maľovať všetky hrôzy, ktoré prežil v lágri Tehelňa i v koncentračnom tábore.
Cs. Kende si zo svojich detských čias pamätá na významného umelca a priateľa svojej rodiny. „Feld k nám chodil veľmi často. Či už na obed, alebo len tak posedieť, porozprávať sa. Spomínam si na jeho usmiatu tvár. Mali sme mnoho jeho obrazov, žiaľ, keď rodičom vyhorel byt, nezachránil sa ani jeden..."
Duševnú pomoc hľadal Ľ. Feld v náboženstve, vo viere, v rôznych cirkvách, ale napokon sa vrátil k svojej rodnej židovskej viere. Maliar postupne strácal silu, ale do vysokého veku ho Košičania mohli vídavať v uliciach mesta s neodmysliteľnou ceruzkou a skicárom.
Má iba hrob...
O štyri desaťročia, presne v roku 1989, čakala Ľ. Felda krásna návšteva. „Navštívil ho Kalmán, ktorý ho hľadal 40 rokov," vraví Cs. Kende. "Navštívil ho so svojim priateľom Petrom Grunfeldom. Feld mal v tom čase 85 rokov a žil sám, keďže sa neoženil. Stretnutie dojalo Felda a jeho kamaráta a spoluväzňa k slzám. Košický maliar bol v tej dobe už slabší, čiastočne oslepol a bol čiastočne pripútaný k posteli. Vedľa nej mal album so svojimi kresbami, ktorý mal názov 'Aj deti boli poslané na smrť'. So svojou návštevou hovoril so slabosťou v hlase. Hovoril: 'Už som ťa čakal. Dlhé roky. Teraz už síce slabo vidím, ale vo svojej pamäti mám hlboko vryté všetky tváre dvojčiat i detí, ktoré som v Birkenau nakreslil. Zvlášť dobre si pamätám na malého a pekného Pepíčka, ktorý nebol schopný pokojne sedieť, keď som ho maľoval...' P. Grunfeld potom pristúpil bližšie k posteli, aby sa mohol dotknúť slzami zmáčanej tváre Ľ. Felda a pohladkať ju."
Ľ. Feld zomrel 18. mája 1991. V Košiciach ho pripomína iba jeho mramorový hrob na židovskom cintoríne. Ostali po ňom tisíce výtvarných diel, jedno dokonca viselo istý čas aj v slávnom múzeu v Louvri. Mnoho jeho diel je vystavených v zahraničí – v USA, Izraeli, západnej Európe, ale aj u nás. Visia v galériách na Slovensku, v mnohých súkromných zbierkach, rodinné portréty sú aj v mnohých košických domácnostiach. „Je jedna vec, ktorá ma mrzí. Mnohí známi Košičania majú v meste pamätné tabule alebo sochy, ale Ľudovíta Felda pripomína naozaj len jeho hrob," poznamenal na záver Cs. Kende.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
