olgote, minulý piatok zas o Múre nárekov, Tabghe či rieke Jordán. Dnes spomienky na Svätú zem ukončíme.
Od brehov rieky Jordán sa skupinka slovenských turistov, medzi nimi dvaja Košičania, vydali do Betlehema, ktorého názov v hebrejčine znamená Dom chleba. Mesto sa preslávilo ako miesto narodenia Ježiša Krista. "V roku 330 bola na tomto mieste vybudovaná jedna z najstarších bazilík v Palestíne. Dala ju postaviť matka cisára Konštantína Veľkého, svätá Helena. Táto stavba však dlho nevydržala. V roku 529 ju s celým Betlehemom spustošili samaritáni, ktorí sa vzbúrili proti byzantskej nadvláde. Dodnes vidieť z tejto baziliky mozaikovú dlažbu v strede súčasnej baziliky Narodenia Pána," reprodukuje pani Eva všetko, čo sa o tomto mieste na vlastné oči aj uši dozvedela.
"Pri vstupe do baziliky sme sa museli poriadne zohnúť, lebo brána je nízka. Vraj preto, lebo mohamedáni pôvodne chodili dnu aj na koňoch. Aby im v tom zabránili, strop na bráne znížili." Najposvätnejšie v Betleheme je miesto pod hlavným oltárom dnešnej pravoslávnej baziliky - Jaskyňa narodenia Ježiša Krista. Vchádza sa do nej niekoľkými vchodmi vpravo od hlavného oltára.
"Jaskyňa má dĺžku 12, šírku 3 a výšku tiež 3 metre," opisuje pani Eva. "Je najznámejším a najnavštevovanejším miestom v kresťanskom svete. Samotné miesto narodenia Ježiša je označené 14-cípou striebornou hviezdou s nápisom: 'Tu sa Panne Márii narodil Ježiš Kristus'. Ako každý, kto tam príde, aj my sme sa toho miesta dotkli." Vpravo od miesta narodenia stáli jasličky, ktoré križiaci preniesli do Ríma a sú uschované v bazilike Santa Maria Maggiore.
Pomohla koza
Z Betlehema si to turisti namierili k Mŕtvemu moru. Na ceste k nemu sa zastavili v meste Jericho. Podľa archeológov sa považuje za najstaršie na svete a jeho vek sa odhaduje na 8-tisíc rokov. Jericho je zároveň aj najnižšie položeným mestom na svete, lebo leží o 260 metrov nižšie ako je hladina Stredozemného mora. Jericho je oáza v púšti, opradená biblickou históriou. Podľa nej si ho Mojžiš vysníval a hľadal ho, ale doň nedošiel. Skonal na neďalekej hore s názvom Nebo.
"Nad Jerichom sa vypína Stolová hora, kde údajne diabol pokúšal Ježiša po jeho 40-dňovom pôste na púšti," nadviazal na manželku pán František. "Dnešné Jericho je mesto sadov a záhrad s bohatou úrodou južného ovocia. Žije tu asi 15-tisíc obyvateľov, z toho len dve percentá sú kresťania."
Ďalšou zastávkou na ceste k Mŕtvemu moru bol Kumrán. Preslávila ho náboženská komunita Essénov, ktorá sa tu usadila z náboženského odporu voči oficiálnemu jeruzalemskému kultu. Esséni žili tvrdým životom, zachovávajúc Mojžišov zákon a tradície predkov. "Živili sa prepisovaním dôležitých dokumentov a písmností. Nadnesene možno povedať, že boli predchodcami dnešných 'kopírok'," vraví pán František s úsmevom. "Ich rukami napríklad prešiel aj Starý zákon, v ktorom proroci už 150 rokov pred Kristom predpovedali, že sa narodí."
Keď Titus a rímske vojsko dorazili do Jericha, Esséni ušli. Stačili však do okolitých jaskýň a skalných dutín poschovávať vzácne rukopisy, ktoré tvorili ich duchovné bohatstvo. Urobili tak v dobrej viere, že sa niekedy nájdu a poslúžia tým, ktorí budú vedieť oceniť ich význam. Púšť zachovala toto essenské dedičstvo vyše 2 000 rokov. Na vzácne zvitky, ktoré sú známe ako Zvitky od Mŕtveho mora alebo Kumránske rukopisy, upozornila v roku 1947 koza, ktorá spadla do jaskyne. Beduínsky chlapec, ktorý ju hľadal, našiel pri nej čudné nádoby a v nich akési kožené zvitky. Na druhý deň sa vrátil aj s bratrancom a niekoľko z nich vzali so sebou. Obuvník, ktorému kožu ponúkli na výrobu topánok, zistil, že nie je len taká obyčajná. Zvitky putovali do kláštora v Jeruzaleme a odtiaľ na ďalší výskum.
"Keď sa prišlo na to, že okrem iných ide o text proroka Izaiáša a najstarší text, aký kto kedy poznal, ich cena neskutočne vzrástla," pokračuje pán František. Dovtedy najstaršie rukopisy pochádzali z 11. storočia. "Vláda zriadila v oblasti Kumránu vojenský dozor, aby sa zabránilo nekontrolovanému hľadaniu ďalších zvitkov. Preskúmali sa stovky jaskýň, v jedenástich sa našli ďalšie vzácne rukopisy. Dodnes je v Kumráne rozsiahly výskum a turistami hojne navštevovaný archeologický areál." V roku 1967 bol Kumrán zaradený medzi Národné rezervácie Izraela.
Radšej volili smrť
Poslednou zastávkou pred Mŕtvym morom bola Masada. Je to vysoko položená náhorná plošina na jeho západnom pobreží s plochou asi 8 hektárov, ktorá už v 1. storočí pred Kristom zaujala aj Herodesa Veľkého. Keďže šlo o strategický bod Júdskej púšte, postavil tu veľkolepú pevnosť so zásobárňou vody, obilia i potravín. Keď neskôr v roku 70 Titus dobyl Jeruzalem a to znamenalo koniec protirímskeho povstania, Masada sa stala poslednou baštou odboja.
"Opevnilo sa tam asi tisíc ľudí, väčšinou Esseni a Zelóti," opisuje pani Eva najznámejšiu udalosť, ktorá sa s pevnosťou spája. "Rimania, bolo ich asi štyritisíc, obliehali Masadu tri roky. Keď prišli na to, že sa do pevnosti nedostanú a ľudí v nej vyhladovať nedokážu, začali na západnej strane navážať kamene s hlinou a stavať akýsi nájazdový val. Vtedy si obliehaní Židia uvedomili, že sa neubránia. Nechceli však padnúť do zajatia, preto sa rozhodli spáchať samovraždu. No nie vlastnou rukou, lebo podľa ich náboženstva bola samovražda smrteľným hriechom."
Spomedzi seba vyžrebovali 10 ľudí, ktorí zabili ostatných. Z tých desiatich potom vyžrebovali jedného, ktorý zabil zostávajúcich deviatich. A iba ten posledný spáchal samovraždu. Takto bol vlastne spáchaný iba jeden smrteľný hriech. "Keď Rimania val dokončili, baranidlom rozbili hradbu a vstúpili do pevnosti, našli tam iba mŕtvoly ľudí z pevnosti. No nie všetci z obyvateľov Masady sa rozhodli zomrieť. Niektoré zdroje uvádzajú, že dve ženy a dve deti sa ukryli do nádob s obilím a volili radšej zajatie, ako smrť. Títo potom rímskemu veliteľovi rozpovedali, čo sa v pevnosti odohralo."
Po Rimanoch, ktorí využívali pevnosť niekoľko desaťročí, sa v nej usadili kresťanskí mnísi, ktorých zas vyhnali Peržania. Masada upadla do zabudnutia a opäť ožila až v 19. storočí, keď ju pod rúškom vedeckého bádania drancovali jednotlivci aj celé výpravy. Seriózny archeologický výskum toho, čo zostalo, sa začal až v 50. rokoch minulého storočia. "V súčasnosti premáva na Masadu lanovka, ktorú sme využili aj my," uzatvára pani Eva túto časť spomienok. "Dalo sa ísť aj pešo, ale pri teplotách okolo 50 °C, ktoré sú pre túto oblasť bežné a veľmi prudkom stúpaní, by to bolo veľmi vyčerpávajúce. Z Masady je nádherný výhľad na celé okolie biblickej Sodomy a Gomory, na Kumránske pohorie i Mŕtve more, ktoré bolo záverečným cieľom nášho putovania po Izraeli."
Chodili po vode
Mŕtve more dostalo pomenovanie podľa toho, že v ňom niet žiadneho života. A to vďaka vysokej koncentrácii soli, ktorá je 300 gramov na liter, teda asi 30-percentná. Na porovnanie, v Stredozemnom mori je to 35 gramov, v Baltickom 2,5 gramu. Okrem tejto charakteristiky je more zaujímavé aj tým, že má najnižšie položenú hladinu na svete, je 400 metrov nižšie, ako je tzv. bod nula, ktorým je hladina Stredozemného mora.
"Samozrejme, že sme sa šli do Mŕtveho mora vykúpať," vraví pán František. "Vysoká koncentrácia soli spôsobila, že voda bola hustá ako sirup. Keďže všetko nadnášala a udržala na hladine, prakticky by sa v nej nedalo ani utopiť. Kvôli soli si bolo treba dávať veľký pozor na oči, lebo každá kvapka mala silu kyseliny, ktorá by ich mohla poškodiť."
Známe však sú prípady "hrdinov", ktorí na svoju odvahu doplatili. Napríklad istý Rus, ktorý skočil do Mŕtveho mora tzv. šípku a voda sa mu dostala do očí. Do nemocnice ho odviezla sanitka... "Z nás nikto okolo seba príliš nemával rukami, aby nešpliechal. Väčšinou sme ležali na chrbte, pri ktorom sa pohodlne dali čítať noviny. Samozrejme, po vykúpaní sme sa dôkladne osprchovali, aby sme z tela zmyli každé zrnko soli. Aj napriek tomu sme neskôr kde-tu cítili jemné pichanie, akoby od ihiel..."
Pani Eva manžela sa zmienila o tom, že manžel ju naučil "chodiť hoci aj v 5-metrovej vode". "Voda mala snahu každému akoby nadvihnúť nohy a dostať ho do polohy ležmo. Ferko však prišiel na to, ako rukami po bokoch udržať rovnováhu tak, aby človek zostal vo vzpriamenej polohe. Pritom pomaly šlapal nohami, ako pri bicyklovaní, a tak sa pohyboval dopredu, akoby chodil. Po chvíli sme sa to naučili viacerí a bola to zábava..."
Od Mŕtveho mora sa turisti presunuli do Egypta a z letiska v Káhire nabrali kurz do Viedne. "Boli sme plní spomienok a krásnych zážitkov, ktoré nám poskytol Izrael - krajina s jednou dimenziou navyše..." uzavrela pani Eva spomienky na túto časť sveta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
