si s chuťou zaspomínal na všetky etapy svojho života.

R. Skamene oslávil 2. októbra 57. narodeniny. Vyrastal na dedine, neskôr sa rodina odsťahovala do mesta. Príležitosť stať sa hercom sa priam ponúkala. „V 60. rokoch na dedine taká možnosť neexistovala. Dnes už, samozrejme, je to o niečom inom. Také niečo vo vtedajšej dobe nebolo možné. Môj otec bol hájnik a jeho názory sa ostatným veľmi nepáčili, takže ho stále prekladali z miesta na miesto a každú chvíľu sme bývali niekde inde. Až keď som sa dostal do Prahy, tam tá možnosť už bola omnoho väčšia než kdekoľvek inde. Kto sa vtedy nenachádzal v blízkosti Prahy, nemal šancu."

Deti od rodičov dedia mnohé názory. Otec a mama R. Skamaneho mu však nikdy tie svoje netlačili do hlavy nasilu. Báli sa, že o tom raz bude vykladať na verejnosti. Keďže ten odpor k režimu z nich bolo cítiť, človek by si myslel, že mal kvôli tomu problémy. No nemal. „Zase až taký radikálny som nebol," tvrdí o sebe. "Ako mnohí kolegovia, aj ja som podpísal vyhlásenie ´Několik vět´ a dá sa povedať, že to malo určitý podiel aj na nežnej revolúcii. Hovoril som si - no, urobil som niečo riskantné, ale na druhej strane, mohol som sa deťom pozrieť do očí. Väčšina hercov, ktorí dodnes hrajú, to nepodpísala. Našťastie nás bolo toľko, že to nakoniec dopadlo tak, ako to dopadlo. Ale nikdy som nebol protikomunisticky aktívny. Mal som svoje názory, ale vždy som ich hovoril skôr súkromne, nikdy nie verejne, pretože 'išlo o život' a mal som deti, ženu a musel som si dávať pozor. Ak neboli okolnosti radikálne dôležité, nemalo význam sa za každú cenu zničiť. Statočný bojovník som teda nebol."

Nerozmýšľal radšej nad emigráciou? "S mojou ženou, to sme ešte neboli svoji, som raz nejakým spôsobom získal víza do Rakúska a Nemecka na tri týždne. Mal to byť náš posledný výlet, po ktorom sme sa mali rozísť. Moja žena Renáta v tom čase študovala na vysokej škole vtedy dosť málo známy odbor - počítače. Navštívili sme tam zopár známych, ktorí emigrovali a tí nám hovorili, že s počítačmi sa v zahraničí okamžite chytí. Lenže moja znalosť nemčiny bola veľmi chabá a okrem herectva som nič iné neovládal. To by mi museli pomáhať všetci známi herci z Viedne a Nemecka, napriek tomu som tam mal chuť zostať. No moja žena trvala na návrate, aj kvôli rodičom, ktorých by potom nevidela desiatky rokov."

Namiesto toho sa stal hercom v Československu. Ľudia ho dnes poznajú ako komika, ale aký je jeho vzťah k vážnym úlohám? „Tie som vlastne vždy chcel stvárňovať, ale zhodou okolností sa väčšinou dostanem do tých komických. Pritom som vôbec netúžil byť komik. Skôr som inklinoval k tým vážnejším. Napríklad na Morave sme točili vojnovú drámu Javorová fujarka, to bola dosť ťažká psychologická úloha. Ku komikom som sa dostal z ničoho nič."

Ktorá z týchto dvoch polôh je pre neho ťažšia na stvárnenie? „Myslím, že tá komická. Keď robíte drámu, tak tá sa natočí za mesiac-dva, pritom si môžete robiť, čo chcete. Ale ak ste komik, už vás majú ľudia zaškatuľkovaného a keď niekam prídete, povedia vám: ´Si tu, Skamene, tak nás zabávaj!´ To nejde. Takže byť komikom je ťažké, pretože si stále musíte vymýšľať a pripravovať fóry, a napríklad také vtipy vôbec nemám rád, kde je 'chechtanie' na povel. Neznášam mraky tých televíznych seriálov, kde ma nútia byť veselý a vtedy si hovorím: Načo ma nútia byť veselý, keď práve vtedy veselý byť nechcem?"

Aké bolo vlastne jeho účinkovanie v televízii? V 90. rokoch existovala v TV reláciu s Luďkom Sobotom, ktorá sa volala Senzibilšou. Teraz zas dáva dokopy druhý diel Bony a klid. Pripravujú to naostro, pochopiteľne je iná doba než vtedy. Za komunizmu sa napísal scenár, vyčlenili sa peniaze, schválili sa herci, určil sa termín a začalo sa nakrúcať. Dnes treba najprv zháňať peniaze, potom s tým hercom to nejde, s tamtým áno, hľadá sa miesto, je okolo toho väčší "humbug", ale každú chvíľu už by sa malo začať natáčanie.

Druhý diel veksláckeho trhálu bude voľne nadväzovať na prvý a bude to ´Bony a klid po 25 rokoch´, ako tí 'veksláci' dopadli. "Samozrejme všetci dopadli dobre, finančne dobre. Z jednej strany predbehli na druhú, to poznáme vlastne všetci aj u súdruhov, ktorí sa dnes tiež majú dobre. Viac podrobností nemôžem prezradiť," smeje sa. Ako je vlastne možné, že o takej tabuizovanej téme bolo možné v roku 1987 natočiť film? „Dodnes tomu nikto nerozumie. Ani Radek John, ani Vít Olmer, ani ja. Mám pochybnosti, že tá banda súdruhov na Barrandove si to vôbec prečítala. Im len niekto naznačil, že to má byť film proti 'vekslákom' a zrejme im to stačilo. Pritom vo filme sú znázornení ako frajeri a ľudia boli nadšení z tých postáv. Osobne som bol scenárom šialene nadšený, film sme robili s láskou, považovali sme ho za prvú lastovičku niečoho. Bolo nepredstaviteľné, že veksláci s policajtmi vo filme kšeftovali, podplácali ich a pod. V distribúcii ho ponechali iba pol roka.

Lenže, neskoro sa spamätali a film si každý nahrával na VHS-ku a videli ho od "Ašu po Košice". I tá najhoršia kópia sa predávala asi za päť stoviek, čo predstavovalo tretinu vtedajšieho platu. Keď si Barrandov uvedomil, že prichádza o obrovské peniaze, komunisti pár scén vystrihli a pustili to znovu. Ako R. Skamene film a svoj výkon hodnotí spätne? „Musím sa priznať, že ja sa na svoje filmy zásadne nepozerám. Takže Bony a klid som nikdy v živote nevidel celý, iba útržky (smiech). Jasné, viem, o čo vo filme ide, ale asi ho už ani nikdy neuvidím celý, a je mi to v podstate jedno. Hlavné je, že z toho majú ľudia radosť. A pridám aj jednu pikošku, kapela Frankie goes to Hollywood predala skladbu Relax za symbolický dolár a nikto z komunistov nevedel, čo s tým dolárom má robiť, pretože to bola valuta. Radek John ho chcel preplatiť, ale oni tvrdili, že sa to muselo zaúčtovať a dokonca kvôli tomu zvolali schôdzu, aby sa dohodli, čo si s tým dolárom majú počať."

Problém bol, že si ho ľudia podľa tejto úlohy takmer zaškatuľkovali. „Asi áno. Je pravda, že som hral väčšinou zábavné úlohy. A práve táto úloha bola tak strašne milučká, odpichnutá a pohodová, že si ma ľudia zaškatuľkovali ako pohodára. A ja si život naozaj užívam, nestarám sa, či mám peniaze alebo nie, či ma bulvár vyfotí, že som opitý, mne to je jedno. Mnoho hercov a spevákov si také fotky zaplatí, ale ja už mám na krku toľko prešľapov, že si to už ani nemusím zaplatiť," smeje sa.

Stále platí, že išlo o jeho najobľúbenejšiu úlohu. „Tá rola bola nádherná, pri čítaní scenára som jasal, vymýšľal si počas nakrúcania rôzne kúsky, pretože Vít Olmer je tiež pohodár a 'kľuďas', ktorý na pľaci len načrtne základy a potom sa scenár obaľoval, napr. trabant sme si menili s mercedesom, behom polhodinky sa filmárom moje nápady zapáčili a je tam veľa ďalších replík, ktoré neboli súčasťou scenára." Najhoršia postava v jeho kariére bol major Borovička v Tankovom prápore. „Šialene nerád sa učím texty a tam som sa ich musel naučiť ako básničku. Pán Škvorecký na to veľmi dbal a všetky scény som musel prerozprávať do posledného písmenka. V prevažnej väčšine iných filmov som si vymýšľal."

Niekto by si mohol pomyslieť, že R. Skamene si tie nápady zapisuje. Opak je pravdou. Radšej improvizuje na mieste. Na každú scénku a akciu reaguje inak. "Niekedy sa mi v televízii stalo, že som si fóry dopredu premyslel, husto o nich uvažoval a nakoniec sa to celé pokašľalo. Odvtedy si radšej zistím len kostru a zvyšok prenechám svojmu 'daru na rozprávanie'. Keď chodím po kluboch v Čechách, ponúkajú mi pripravené otázky, ale tie zásadne odmietam. Poviem im, nech diváci napíšu otázky na papieriky. Niekedy sú to tak krásne blbé otázky, že sa na ne musím stopercentne sústrediť, a pri tých pripravených už to nemá takú šťavu. Je to živý kontakt s ľuďmi a keď mám niečo pripravené, potom si vyčítam, že som to nepovedal takto, lepšie je to live."

Pri live prenosoch má však trému. Vždy je pred vystúpením nervózny, ale keď vidí, že to funguje a ľudia sa smejú, opadne to z neho. Veľa záleží aj na ľuďoch. "Teraz mám novú reláciu s koníkmi, vystupujú tam aj rytieri, ktorí bojujú, robím tam sprievodcu a pod. A mnohokrát som naštvaný, že mi čosi nevyjde a ľudia sú naopak nadšení. Tak sa ich pýtam, čo na tom bolo úžasné, pretože mám pocit, že to nebolo úplne ono. Tam improvizujem bez prestávky."

S divadlom R. Skamene pred časom skončil a má slobodné povolanie. Dôvod je ten, že nevydrží na jednom mieste stále s tými istými ľuďmi. Hral v niekoľkých divadlách, ale vždy ako hosť. "Prax je totiž taká, že jedno predstavenie sa hrá 2 až 3 roky, päťkrát až šesťkrát do mesiaca, a potom prichádza derniéra. Takže s tým som skončil. Ani za socializmu, ani teraz nie som zamestnaný ako herec. Aj preto som si hovoril, že boľševik na mňa nemôže. Mohol, ale keďže nemal informácie o každom mojom kroku, tak vlastne nemohol."

Až tak veľa práce nemá, prijal by jej viac. „Myslel som si, že ak za komunizmu existovali rôzne 'mafie' a spolky, z ktorých si súdruhovia vyberali ľudí do filmov a dabingu, tak to v demokracii prestane. Ale dnes je to stokrát horšie. Existujú partie, ktoré si držia to svoje a zase ja nie som ten 'partiový' typ, takže až tak veľa práce nemám. Som z toho zúfalý. Našťastie teraz tu budem nakrúcať jednu rozprávku, dostal som krásnu rolu od slovenského producenta a režiséra Mira Irša. Už v septembri sa malo začať s nakrúcaním, ale nedávno mi volal, že nie sú peniaze a presunulo sa to až na ďalší rok. Za komunistov sa niečo také nemohlo stať. Množstvo Slovákov je v Čechách a my sa zase budeme tlačiť k vám," tipol si na záver R. Skamane.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári