celú škálu emócií. Ale kto by za knihou čakal mladú dievčinu, bol by na omyle. Autorkou je zrelá žena, ktorá presne vie, čo od života chce, iba jej osud napísal taký príbeh, aký by nezvládol každý. Napriek tomu z nej doslova srší sila, energia i radosť. Alebo možno práve preto.

„Moje meno je Števa Opremčáková. Mám 54 rokov, ale nevyzerám na to," smeje sa. „Pochádzam z Dobšinej, ale Košice sú mojím domovom už viac ako polovicu môjho života. Tú lepšiu polovicu, ale napriek tomu, že v Košiciach som mala viac šťastia, Dobšiná je doteraz mestom, kam sa rada vraciam. A z čím väčšej diaľky sa vraciam, tým je návrat radostnejší, hoci ma tam nikto nečaká, iba niekoľko hrobov."

Kniha, ktorú napísala a vydala, je autobiografiou. Dramatické udalosti, ktorých bola svedkom, ale časom aj ich súčasťou, ju zasiahli veľmi hlboko. "Prvé kapitoly sú o dôvodoch môjho odchodu do Írska, o šťastných náhodách, vďaka ktorým som po štyroch dňoch dostala prácu. Veľmi ťažkú prácu na zámku, ale v tom čase to vyzeralo ako splnený sen. Ďalej je kniha o tom, ako som sa dostala do Portugalska, kde som pracovala jedno leto, potom som sa vrátila do Írska a vymenila niekoľko ďalších zamestnávateľov."

Keď si spočítala zarobené peniaze a mozole, rozhodla sa odísť domov, na Slovensko. "Írsko som opustila navždy, netušiac, že sa tam čo nevidieť vrátim ako neplatná minca. Vtedy sa začal odvíjať príbeh, ktorý stál za to, aby som ho alebo vytesala do skaly, alebo napísala do netbooku. Tento príbeh je o najväčšej ľudskej láske a nenávisti, akú som v živote stretla. O ľuďoch, čo sa utrhli z reťaze primárnej morálky a o jednom, čo zostal až do konca jej vzorom. Ja len dúfam, že sa mi v knihe aspoň sčasti podarilo priblížiť silu príbehu, ktorý sa naozaj stal."

Do Írska sa rozhodla odísť pred ôsmimi rokmi. Dôvod? „Zaplietla som sa so ženatým kolegom. V knihe paralelne rozprávam aj tento príbeh. Vzťah trval niekoľko rokov a prešiel niekoľkými katarziami, búrlivými rozchodmi a dramatickými zmiereniami, až sa dostal do štádia, že jeden z nás musel odísť. Vedela som, že on to neurobí. Ale ani po odchode z práce sa to neskončilo. Preto som odišla do Írska. Bolo to ako amputácia bez narkózy. Írsky pracovný trh bol otvorený, prácu nájsť nebol problém a Írsko bolo dostatočne ďaleko od Pána Úžasného. Čo je však absurdné, neskončilo sa to ani potom. Hlúpe, ale tak to bolo."

Pred odchodom bola, ako hovorí Štefánia "ctihodnou úradníčkou s platom hlboko pod štatistický priemer, chodila raz mesačne ku kaderníčke a každý deň cvičila". „Pracovala som na úrade práce vo funkcii 'zodpovedný referent výberu príspevkov na poistenie v nezamestnanosti'. Pred odchodom do Írska som bola obstarožná úradníčka, ktorá stratila hlavu pre kolegu. Teda ženatého kolegu. Ozaj, a spomenula som, že bol takmer o 10 rokov mladší...?"

V cudzej krajine žila šesť rokov. Aký to bol život? „Ťažká práca. Bolo nutné dávať si pozor na zdravie. Keby sa niečo stalo, to by bol s Írskom koniec. Len neochorieť! To som si prízvukovala denne. Bolo to o tom, koľko mám peňazí a kedy pôjdem domov. Stretla som tam veľa Slovákov a s niektorými som bola často v kontakte, ale o priateľstvo tam nešlo. Každý bol za seba. Aj o tom je moja kniha. Do mesta sme chodili pokojne v teplákoch s fľakmi od Domestosu a do kufrov sme si ukladali značkové handry, aby sme boli doma za hviezdy. Ani sendvič sme si nekúpili, akoby sme si chceli čím skôr vykúpiť cestu domov. Prachy majú veľkú moc, ja si myslím, že asi ako láska."

Írsko sa stalo dôležitou kapitolou jej života najmä udalosťami, ktoré ju za ten čas postretli. Najdôležitejšia vraj bola tá, že čudnou zhodou náhod už po štyroch dňoch od príchodu do Írska dostala prácu. V kabelke mala 80 eur a kartón marlboriek. "Netuším, ako by som sa bola vrátila na Slovensko, keby som tú prácu nenašla. Bola to práca slúžky na zámku v Greystones. Kúrilo sa tam iba hodinu ráno a hodinu večer. Ja som musela v tejto zime ťažko pracovať. Ďalšou najdôležitejšou udalosťou teda bolo, že som neochorela. Vydržala som rok a vtedy som už mala dosť peňazí na to, aby som si našla inú prácu. Nebola síce lepšia, ale tiež som vydržala rok. Celý írsky príbeh bol o slove vydržať. Až dovtedy, kým som neprišla do Rush. To je časť Dublinu blízko mora. Tam som bola takmer tri roky. Najkrajšie a najsmutnejšie roky v mojom živote. Ale nie strašne smutné, krásnosmutné." Hlavne preto, lebo tam zažila to, čo nechce nikto. V náručí jej zomrel milovaný muž.

Prečo sa po šiestich rokoch vrátila domov? „Pretože sa stali tie veci, kvôli ktorým som napísala knihu. Bolo to veľké. Už nič nebude ako pred tým. O tom sú posledné kapitoly knihy. Ale nemôžem to nazvať návratom. To už bolo opačne. Na prvej strane knihy je napísané: S pokorou a láskou venujem pamiatke Joseph Butterly. A domov bol tam, kde bol on. Po príchode do môjho bytu som si sadla na kufor a plakala. Potom som plakala každé ráno, keď som sa prebudila a cez okno som uvidela brezy, čo značilo, že nie som v Rush. Plakala som, keď som písala knihu a aj teraz si poplačem..."

Slovákom žijúcim dlhšie v zahraničí chýbajú rôzne veci. Od našich hôr až po horalky. Čo chýbalo Štefánii? „Držková polievka v Gazdovskej pivnici a môj Pán Úžasný, kvôli ktorému som držkovú polievku opustila. Občas som mu zavolala, napríklad na Vianoce, na narodeniny či meniny. Tak som to cítila. V Rushi som na neho myslela menej. Alebo vlastne rovnako často, ale jasnejšie. Keď som mala knihu dopísanú a Paľko Baričák rozhodol, že ju vo svojom vydavateľstve vydá, znova som mu zavolala. Nie že by sa mi zdalo správne oznámiť mu, že som napísala knihu o našom vzťahu, skôr som ho chcela počuť a možno sa aj pochváliť. Povedala som mu, že v knihe som vynechala informácie, ktoré by ho mohli kompromitovať a on mi za to poďakoval..."

Ľudia majú rôzne životné osudy, nie každý však napíše knihu. „Prežila som silný príbeh," vysvetľuje Štefánia. „Vôbec si nenamýšľam, že som napísala literárne dielo a som pripravená na prísnu kritiku môjho štýlu, výrazových prostriedkov a neviem, čo sa ešte na literatúre hodnotí. Ale viem s istotou, že príbeh stojí za zvečnenie v knihe. Je to poctivá kniha. Možno som ju napísala aj preto, že napísať to bolo lacnejšie ako platiť si terapeuta. Nancy Kennedy na otázku, prečo nikdy nenapísala knihu, odpovedala, že život má prednosť pred písaním. Asi tu niekde je dôvod. Život odrazu nemal prednosť."

Autorka však touto knihou nešla na trh s kožou prvýkrát. Jej prvý spisovateľský počin siaha do čias, keď mala 17 rokov. „V tom čase som mala komplikovaný vzťah so svojím učiteľom, ktorý prekonal detskú obrnu a chodil o barlách. Nemala som rodičov, osirela som, keď som mala osem rokov a nemala som nikoho, s kým by som sa podelila o tú záplavu citov, akú prináša prvá láska. Napísala som teda román. Volal sa Návraty k barlám a mal 315 strán. Rozhodla som sa, že ho dám prečítať a posúdiť, komu inému ako profesorke slovenského jazyka a literatúry. Myslím, že ešte stále učí na gymnáziu v Dobšinej. Chcela som názor a možno aj uznanie či aspoň malú pochvalu. Ale ona sa rozhodla, že mi za tento počin navrhne trojku zo správania. Aj som ju dostala. Román mi nikdy nevrátila. Netuším, čo s ním urobila. Možno ho pripla k tomu návrhu na trojku zo správania ako dôkazový materiál. Verte mi, bol to tiež silný príbeh a aj dosť pikantný."

Hoci Štefánia len minulý týždeň jednu knihu krstila a s tou celkom prvou mala len problémy, píše ďalšiu. „Bude to príbeh o malej sirote, o tom, ako ju adoptovali zlí ľudia. Generálna prokuratúra zrušila adopciu kvôli týraniu dieťaťa, vrátili ju starej mame, ktorá jej návrat nijako neoslavovala. Bude o tých najrôznejších krutostiach, ktorým sa nevyhla až do odchodu na vysokú školu. Mimochodom, to dievčatko je židovka. Je to krásny príbeh o tom, ako prestáť osud. To dievčatko bolo tým najúbohejším človekom na svete, ale nikdy sa necítilo nešťastné, ani naštvané. Teším sa z nej. Viete, čo je to mentalita siroty? Keď niet nikoho, komu by ste sa chceli zavďačiť, nikto vám nedelí ani nenásobí. Konfrontujete sa len sami so sebou, ako hermafrodit. Ak si vytvoríte názor, tak je váš. A priamočiaro sa vykryštalizuje, čo vlastne chcete. Slovo my nič neznamená, pretože existuje len ja a keď sa sirota vydá, veľmi ľahko osloví svokru mama, pretože to slovo nie je sväté. To je mentalita siroty a o tom je moja ďalšia kniha." Asi je zbytočné dodávať, kto je tou opisovanou sirotou...

Ak nám do štvrtka do 10. hodiny pošlete lístok s kupónom, máte šanci získať najnovšiu knihu Š. Opremčákovej. Meno výhercu zverejníme na druhý deň.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári