91,7 kg) dostal v Las Vegas na 4. priečku. Tak vysoko predtým na Olympii nikdy nebol. V Orleans Aréne vyhral Horváthovu kategóriu English, za ním bol Lewis, Raymond a potom svalnáč z Košíc, ktorého prednosťou bola vždy súmerná postava a dobrá genetika.

Jaro definitívne končí. Posledné sezóny sa pohrával s myšlienkou, že súťaženiu dá zbohom a po jesennom vystúpení na Olympii tak aj urobil. "Už nevládzem, nie som najmladší. Mám doma dve malé deti, tento rok som to robil v podstate bez sponzora. A to som mal nižšie náklady, keďže po vlaňajšku som mal priamy postup na Olympiu. Práve kvôli tomu som si povedal, že ešte jeden rok obetujem, aby som dosiahol najlepší výsledok. A v najlepšom treba odísť. Aby si ľudia zapamätali, že som bol úspešný, niečo v tomto športe dosiahol," rozhovoril sa športovec, ktorý ukončil aj štúdium na Pedagogickej fakulte na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove.

Horváth bol stále maximalista. Nič nerobil na pol plynu. Vie, že ak by mal súťažiť ďalej, tak by sa musel obetovať celý. "Mohol by som pokračovať. Čo sa týka vylepšovania postavy, sú tam ešte rezervy. Ale nebudem to predsa robiť bez sponzora. Nie som ochotný okrádať rodinu o financie. Nejde totiž o malé sumy. Deti som si trebárs pred poslednou súťažou tri mesiace neužil. To som vtedy bol v celkom inom svete. Druhá vec je, že končí moja kategória do 92 kg. Hranica sa posúva na 212 libier a to je o nejakých 8 - 9 kíl viac. Takže súťažiť medzi ľahšími a menšími kulturistami budú stokiloví. To znamená, že do ľahšej kategórie prejde pár takých, čo boli vyššie. Narastie konkurencia. Teraz keď som súťažil zhruba 90-kilový, tak by som mal súperov, ktorí majú stovku. A ak má dobrú genetiku, tak by pri mne pôsobil dominantnejším dojmom. Určite by sa aj tu dal spraviť dobrý výsledok. Možno nie o rok, ale o dva, tri. Chcelo by to zvýšiť hmotnosť aspoň na 95 kíl. To sú tri roky práce, žrania, plnenia sa. Iba tak by som mohol konkurovať."

Tri roky ďalšej driny? Telo by to vraj ešte zvládlo... Lenže Jaro nechce nič siliť. "Mal som 40. A predsa telo nemám zničené. No obetovať ďalšie tri-štyri roky, to už nie. Sú aj starší kulturisti ako ja a sú stále na výslní. Černosi to majú omnoho ľahšie. Majú inú genetiku. U nás je to ťažšie. Výkonnosť začína klesať u každého v inom veku, to je individuálne. Ja sa kulturistike venujem 22 rokov a športujem 33 rokov. A na sklonku kariéry som mal najlepšiu formu a dosiahol najlepší výsledok. To o niečom svedčí. Organizmus však už dostal zabrať. Mal som viacero zranení. A už to nie je také ako u mladých chlapcov."

V tvrdej diéte je človek ako v klietke. Príde domov a nevie sa odosobniť, je nervózny, unavený, nevie sa uvoľniť. "Mladý 23-ročný chlapec sa po tréningu naje, pospí si a toto som už nepoznal. Trápil som sa a mal pocit, že to nezvládnem. Tohto roku som pochoval otca. Bol mojím veľkým fanúšikom, aj kvôli nemu som to chcel dotiahnuť do konca a spraviť veľký výsledok. Povedal som, že zabojujem a dám do toho všetko, hoci z toho nie je medaila. Podľa mňa byť mala. Lenže nie som Američan, nežijem tam, nemám amerického sponzora, nie sú za mnou americkí rozhodcovia. Tí sú na domácej pôde, všetko je to o Amerike a vy musíte byť spokojní a zobrať aj to štvrté miesto. Keby bola tá istá súťaž na Slovensku, nik by nepovedal nič na to, že som tú kategóriu vyhral. Skončil som štvrtý, ale vnútorne som mal taký pocit, ako keby som aj ja mal tú placku."

Zážitky sa nedajú zaplatiť

Koľko za tie roky zhltol jeho šport? Zamyslí sa a vážne povie: "Strašne, strašne veľa. Veď len denne som posledné mesiace zjedol 1,3 kila sviečkovej, menej už kuraciny. Bielkoviny, proteíny. Rok vyjde na pol milióna až do milióna niekdajších korún. A to mimo ciest po svete. Nejaké tri-štyri domy pošli," zasmial sa. Kto chce byť v najvyššom leveli, nemá šancu, ak nemá veľké financie, podporu sponzorov. "Veď len tie cesty. Koľko ich bolo a profi súťaže sa konali buď v Amerike, alebo v Austrálii. Zaplatíte letenky, z požičovne auto, ubytovanie, stravu. Ak toto absolvujete párkrát ročne, sú to tisíce a tisíce eur. Kto nemá sponzora, ten to nemá šancu zvládnuť. A kde je ešte strava, doplnky výživy, farba, solárium. Položka za položkou."

Nepopiera však, že vďaka kulturistike aj niečo zarobil. "Tie odmeny nevrátia ani časť nákladov, aj keď som teraz v Las Vegas zinkasoval 2-tisíc dolárov, je to len položka na letenku a hotel. Kategória nižších je slabšie honorovaná. Ale nedá sa všetko zrátať len vo forme zárobku. Precestoval som celý svet. Kulturistika ma dostala takmer všade. V Amerike som bol v toľkých veľkých mestách... Od New Yorku cez Pittsburgh, Las Vegas, Tampa Bay, Dallas až po Los Angeles." Opakovane bol v Austrálii, na ostrove Guam, v Japonsku, na Novom Zélande, Jordánsku. Tam by sa inak nikdy nedostal.

"Ak sponzor zaplatí nálady, tak ma nemá čo bolieť, koľko to všetko stojí. Nejaké tie peniaze ako profík zarobíte, najmä na exhibíciách. Ale zase veľmi veľa míňate, ak chcete byť špička. Som jeden z mála, komu sa tá drina vrátila, či finančne, alebo po pocitovej stránke. Nevravím, že som zarobil 20 miliónov, ale robil som roky to, čo ma bavilo, bol úspešný a dnes na konci kariéry nemôžem povedať, že som chudák, to nie." Je tu veľa pozitív. Zážitkov, ktoré sa nedajú zaplatiť.

Už ako amatér zažil pekné časy. V roku 1999 získal 1. miesto na majstrovstvách sveta v Bratislave, kde sa stal tiež absolútnym víťazom šampionátu. Titul na MS vybojoval aj v roku 1997 v Prahe. Okrem toho má v zbierke 2. miesto z majstrovstiev sveta v Jordánsku a rovnako aj v Istanbule, bronz z MS v Guame. "Už žiadne extrémne diéty, súťaženie. Ale to neznamená, že s činkami nadobro končím. Budem trénovať ďalej. Udržať sa tak, aby som sa mohol ukázať ako úspešný športovec. Je vonku veľa takých kulturistov, ktorí už nesúťažia, ale stále prídu na akcie, výstavy, kam ich pozvú. Fungujú v reklame. Okrem toho po tých rokoch by som si nevedel predstaviť, že odrazu nebudem športovať. Aj stravu si postrážim. Jedol som teraz normálne. Ale koncom novembra a v decembri mám vystúpenia, takže sa musím udržiavať. Predávam sám seba, nedovolím si ukázať sa niekde nepripravený."

Začínal ako zápasník

Kedy ho za srdce chytila kulturistika? No nebol to prvý šport, ktorému sa venoval. Pred tým, ako začal s kulturistikou, 10 rokov sa venoval zápaseniu, v juniorskej kategórii sa stal dokonca majstrom Česko-Slovenska. "Zápasiť som začal ako sedemročný. Ako zápasník mal aj silovú prípravu. Páčili sa mi svalnatí muži. A ako to už chodí, keď cvičíte v posilňovni, tak sa porovnávate, kto koľko vytlačí na lavičke. A keď ste to skúšali opakovane, tak ste na sebe badali zmenu. Pozdávalo sa mi to. Chytil som do ruky kulturistický časopis, pomaličky začínal, aj keď som vtedy bol ako drevorubač," smeje sa pri spomienke na kulturistické začiatky.

Vyskúšal prvú súťaž a už ho to pohltilo celého. Ako kulturista dorasteneckú ani juniorskú kategóriu nezažil. Začínal medzi mužmi, boli to vtedy majstrovstvá kraja, kde skončil druhý. Na slovenskom šampionáte bol šiesty. A zúčastnil sa potom posledných majstrovstiev Československa. Skončil deviaty alebo desiaty. O rok už bol na kraji prvý, na Slovensku tretí. A ďalší rok vyhral kraj, Slovensko a dostal sa na premiérový európsky šampionát, kde obsadil 6. priečku. Bol to prvý medzinárodný úspech. Rok nato prišla z Európy medaila. A stále sa to nabaľovalo. Cenné kovy pribúdali.

Kariéra Jara Horvátha bola roky spojená s úspechmi. Najskôr na amatérskych pódiách, potom medzi profesionálmi. "Po šiestom mieste na prvých majstrovstvách Európy v Ťumeni som si povedal: Buď, alebo. Predo mnou skončili nie krajší, ale vypracovanejší chlapci. Ja som bol chalan z kúpaliska, síce dobre geneticky skladaný, ale nie taký tvrdý. Tak som sa do toho zažral a držalo ma to celé roky. Prišli medaily. Neraz som sa potom stretol s tým, čo robí domáce prostredie. Na šampionáte v Istanbule som získal striebro. Vyhral Turek. Potom sme sa streli na majstrovstvách sveta na ostrove Guam a tam som bol tretí a Turek piaty."

V Jordánsku rok nato ho vo finále predbehol Oleg Žur. Ruské lobovanie tam bolo evidentné. V tomto smere sa Jaro na podporu nikdy nemohol spoľahnúť. V tomto športe to vždy bude o subjektívnom hodnotení. Kulturistika či krasokorčuľovanie budú vždy prinášať aj sporné výsledky. Tam sa nedá kvalita odmerať. Slovensko je malá krajina, Američania ani nevedia, kde sa nachádza. A bez podpory sponzorov, rozhodcov to je ťažké. "Na Olympii mali prví traja za sebou najsilnejších sponzorov, ktorí vlastne financovali celú Olympiu. Ak prídu aj dobre pripravení, neexistuje, že si ich nepretlačia. Toto je americký šport. V profesionálnom svete je to ešte horšie ako u amatérov. Tam sa všetko točí okolo Ameriky. Európa je úplne v úzadí. Veď aj väčšina profi súťaží je v štátoch. Olympia je o výrobcoch doplnkov, ktorí vlastne z pozadia rozhodujú."

Najradšej sa bude vracať trebárs ku Grand Prix v Austrálii, kde sa po prvý raz dostal medzi profíkmi na medailovú pozíciu a vybojoval si postup na Olympiu. To bolo pred 10 rokmi. A rovnako sa bude vracať aj k prvej účasti na Olympii v roku 2002, kde skončil na 23. mieste. Vtedy ešte neexistovali dve kategórie, všetci kulturisti súťažili v jednej. Niekto by sa po takom úraze nohy už k športu ani nevracal. Jara stála posledná súťaž veľa energie. "Zvládol som to, som spokojný. A aj touto cestou by som sa chcel poďakovať Igorovi Kopčekovi, s ktorým som posledné dva roky spolupracoval."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári