i v jej živote. Podobne tak i rodičia a súrodenci, ktorých nikdy nevidela.

Štefánia sa narodila 18. septembra 1983 v Levoči. "Vyrastala som v Detskom domove Hostovice, okres Snina," spomína útle žieňa. "Rodičov nepoznám. Od vychovávateliek som sa však dozvedela, že moja mama mala v čase, keď ma porodila, 15 rokov a bola v polepšovni. Otec mal asi 16 - 17 rokov. Vraj mám aj dvojča a ešte jedného súrodenca, postihnutého brata. Netuším, kde sú. Momentálne bývam v krízovom centre v Košickej Novej Vsi so svojimi tromi deťmi. Števka má osem rokov, Kristiánko rok a Miriam dva mesiace."

Detstvo Štefánie v detskom domove nebolo zlé, aj škola jej išla. Základnú skončila s dobrými známkami, najhoršou bola trojka. Potom začala študovať na odbornom učilišti internátnom (OUI) v Snine v odbore obuvník. "Mala som však veľmi ťažkú pubertu, aj vďaka kamarátke, ktorá na mňa mala veľký vplyv. Zhoršila som sa v škole a dosť som vystrájala. Utekala som z domova cez okno. Mala som asi 17 rokov a nechcela som vôbec študovať. Neznášala som tresty a bola som trucovitá. Čo mi zakázali, na truc som urobila. Potom sa však jedna vychovávateľka naštvala a zbila ma. Začala mi pomáhať, aby som začala byť normálna. Brávala ma aj k sebe domov, aby som sa upokojila."

Školu napokon dokončila a získala výučný list. Mala vybavenú aj prácu, no nastúpiť do zamestnania už nestihla. "Postaral sa o to" priateľ z domova menom Rudo. "Mala som 19, keď som s ním ostala tehotná. Nevedela som však, že som 'v tom'. Menštruáciu som už predtým mala iba občasnú, niekedy neprišla aj niekoľko mesiacov. Navyše som takmer nemala brucho. Iba som raz prišla za vychovávateľkou, že cítim kopanie na ľavej strane brucha. Vtedy vyšlo najavo, že som tehotná..."

V tom čase bývala u súdom určenej rodiny. "Oni mi veľmi pomáhali aj s dcérkou Števkou, ktorá sa mi narodila. Neskôr som s ňou odišla do Žakoviec pri Kežmarku, ktoré zriadil jeden kňaz. Bolo do zariadenie pre bezdomovcov, narkomanov, basistov a ľudí v núdzi. Vybavila mi to rodina, u ktorej som bývala." S otcom dieťaťa kontakt stratila A hoci on chcel so Štefániou žiť, ona to zo strachu odmietla. Neskôr odišiel pracovať do Írska a už o ňom nepočula.

V Žakovciach ostala päť rokov. "Bolo to ako v rodine. Ráno sme nakŕmili deti, o pol ôsmej sme šli na omšu do kostola. Po omši sme dali malé deti spať, pripravovali sme obed, pri jeho varení sme sa striedali. Potom som si prala, žehlila... Bolo nám tam dobre. Po piatich rokoch sme museli odísť a tak sme šli do krízového centra v Medzilaboriaciach. Bývali sme tam ďalšie dva roky."

Tam dala Štefánia dcérku do škôlky a ona si hľadala prácu. "Bola som sa pýtať v Tescu, či by som mohla robiť vzadu v sklade, vyberať tovar a tak. Povedali mi, že nie, lebo som Rómka... Predtým, vo Svidníku, som sa bola pýtať na prácu, tiež mi povedali, že ma nevezmú, lebo som Rómka..."

Vlani, keď mala Števka sedem rokov, do života jej mamy vstúpil ďalší muž. Adam. "Takisto pochádzal z detského domova a býval v tom centre v Medzilaborciach. Veľmi skoro som otehotnela a ako v prvom prípade, až v siedmom mesiaci som zistila, že som tehotná. Mala som malé brucho, dokonca aj v deviatom mesiaci. Bolo to veľmi ťažké. S Adamom sme si našli bývanie cez Červený kríž v Snine. Mali sme peniaze aj dohodu s riaditeľkou. Ibaže, keď sme tam prišli, vyhodila nás. Ostali sme na ulici. Psychologička z Červeného kríža bola Rómka a ona nám veľmi pomáhala. Zašla za primátorom mesta a ten si zavolal riaditeľku Červeného kríža. Aj nás. Ona totiž hovorila, že sme nezaplatili, čo bola hlúposť. My sme sa ohrádzali a ukazovali peniaze. Napokon riaditeľka ustúpila a my sme sa nasťahovali."

Bývanie tam však opisuje Štefánia ako hrozné. "Riaditeľka na mňa bola nahnevaná kvôli tomu problému u primátora a robila mi strašné prieky. Napríklad som mala veci v skriniach úhľadne poukladané a ona mi ich vyhádzala. Alebo mi nanosila do izby blato... Bolo to ťažké. Kvôli tomu stresu som Kristiána porodila minulý rok v auguste predčasne v siedmom mesiaci. Bála som sa, čo bude s nami ďalej. Keď som porodila, dostala som pôrodné 600 eur. Riaditeľka povedala, že 300 jej musím dať. Vraj máme dlhy na nájomnom."

Napriek tomu, že sa Kristián narodil v siedmom mesiaci, nemá žiadne zdravotné následky. "Akurát je veľký nervák. Trhá si vlásky, hádže sa o zem... Môj priateľ bol z toho všetkého takisto nervózny. Ale on je dobrák, on sa so ženami neháda, nenadáva im. Nie je ten typ. Rozhodol sa však, že je to neúnosné a že odtiaľ musíme odísť. Ja s deťmi som odišla do Hanušoviec nad Topľou do krízového centra a Adam do Vranova nad Topľou. S nami ísť nemohol, lebo moje zariadenie je len pre matky s deťmi."

V tom čase Štefánia nepracovala, bola na materskej dovolenke, a nepracoval ani Adam, vyučený košikár s maturitou. "Snažila som sa mu pomôcť, aj on si hľadal prácu alebo aspoň brigádu. Všade mu však povedali, že je Róm a oni Rómov neberú. Pracovať však veľmi chcel. Napokon začal aspoň predávať časopisy Nota Bene. Kým sme bývali v Hanušovciach, často za nami chodil, stále niečo doniesol, malému nosil plienky."

Toto centrum mohla Štefánia s deťmi obývať iba osem mesiacov. Keď ho opúšťali, zistila, že je znovu tehotná. Čakala Miriamku. "Prvého júla tento rok mi vzali Kristiánka a Števku do krízového centra Čemerné pri Vranove. Ja som zostala tehotná na ulici. Bola som v siedmom mesiaci. Našťastie bolo leto a Adam zohnal stan, takže to nebolo až také hrozné. Vedela som však, že to takto ostať nemôže. Požiadala som o pomoc košický Úsmev ako dar. Práve tejto organizácii ďakujem za to, že som teraz v Krízovom centre v Košickej Novej Vsi a Ivke Hološovej ďakujem zvlášť za to, že mám všetky tri deti pri sebe."

Otec dvoch detí je momentálne vo Vranove. Posledné dva týždne sa však Štefánii neozval. "Ja som mu povedala, že ak urobí niečo zlé, má smolu a neprijmem ho. Keď príde, príde. Keď nie... Ja už chcem žiť len pre deti. Chcela by som žiť normálny život, vo svojej domácnosti. Veď celý svoj život od odchodu z detského domova iba striedam krízové centrá." Ďalšie deti už Štefánia mať nebude. "Naposledy mi lekár povedal, že by to bolo veľké riziko. Do tretieho mesiaca by som na sto percent potratila."

Životom sa Štefánia prebíja sama. S pomocou od rodiny počítať nemôže, keďže nevie, kde je. Navyše, ak by ju aj rodičia hľadali, neprijala by ich. "Vzdali sa ma a mňa nezaujímajú, aj keby ma hľadali. Súrodenci áno, lebo oni za to nemôžu. Raz, mala som asi 13 rokov, prišla do domova žena, ktorá sa predstavila menom, aké má moja matka. Vyhľadali ma a vychovávateľka mi povedala, že je to moja mama. Ja som však povedala: 'Ja nemám mamu. Vy ste moja mama.' Vychovávateľka prikývla, veď ona ma vychovávala od malička. Moja mama mi doniesla 500 korún, chcela si ma kúpiť. Vyhodila som ju. Mám k nej odpor. Vychovávateľky mi povedali, že keď som mala tri roky, ukradla ma z decáku a chcela ma hodiť pod auto. Volali políciu a že vraj bola v base. Netuším, prečo to urobila."

Najväčší hnev má Štefánia na svoju mamu z inej príčiny. "Neodpustím jej, že ona, hoci bola z detského domova, aj mňa dala do domova. To sa predsa nerobí. Ja by som svoje deti nikdy nedala do domova. Bola som bez nich niekoľko týždňov, kým mi ich dali sem, do Košíc. Plakala som a stále som chodila vedenie 'otravovať', kedy ich dostanem..."

Do budúcnosti má Štefánia jasné plány. Keď najmladšia dcéra dovŕši rok, začne si hľadať prácu, aby mohla deťom vytvoriť aspoň aký-taký domov. "Dám ich načas do krízového centra, hoci to bude pre mňa veľmi ťažké. Chcem totiž zarobiť peniaze, aby sme mohli bývať vo vlastnom. Na Adama sa nespolieham. Najviac sa bojím, že by som dopadla ako mnohí, ktorí bývajú napríklad na Luniku IX. Tak by som nechcela dopadnúť. Ja ani po rómsky neviem. Kým budem na materskej, plánujem pracovať aspoň tých niekoľko hodín, ktoré môžem. Chcem sa ísť opýtať do Tesca, Billy... Možno ma vezmú..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári