ériá, ktoré sú vstupenkou na najvýznamnejšie kolbištia. To platí i pre atlétov a vyznávačov nesmierne náročnej disciplíny - maratónu. Je sympatické, že o miesto na výslní sa usilujú dvaja členovia TJ Obal servis Košice - Katarína Berešová a Imrich Pástor.

Na rozdiel od iných atlétov možností dosiahnuť stanovený čas je pre nich len niekoľko. Obmedzený počet štartov tlačí na psychiku. Buď alebo. Špičkový maratónec si nemôže dovoliť bežať každý mesiac 42 195 metrov. To by rýchle vyhorel a okrem toho nebol by priestor na svedomitú prípravu. Na druhej strane malé množstvo podujatí, v ktorých sa dá zabehnúť stanovený čas, núti k maximálnej koncentrácii na deň D. V situácii, v akej sa nachádza slovenský maratón, by bolo veľmi užitočné, keby sa do Londýna kvalifikovali obaja.

Naša špička je viac než úzka, a to platí hlavne o ženách. "Je to nesmierne ťažká drina, ktorú nie každý mieni podstúpiť," konštatovala Ingrid Petnuchová, viacnásobná majsterka Slovenska, ktorá fandí práve Zemplínčanke K. Berešovej v košických farbách. Ide aj o zviditeľnenie a v historických reáliách, veď dosiaľ slovenské farby na olympiáde hájila iba malá hŕstka pretekárok. Ľudmila Melicherová bola v Soule 1988, Anna Straková-Pichrtová-Baloghová súťažila pred siedmimi rokmi za Česko a Zuzana Tomasová-Šaríková sa zase "objavila" pre Slovákov v Pekingu 2008, keďže dlhodobo žije v cudzine.

Práve trebišovská rodáčka, ktorá dovŕšila len 24. rok života, je prísľubom svitania na lepšie časy. V jej možnostiach je, aby sa vyšvihla na dobrú európsku úroveň. Pravda, všetko má svoju postupnosť a nemožno od nej čakať už teraz zázraky vzhľadom na vek a minimálne skúsenosti s maratónskym behom. Veď na 88. ročníku Medzinárodného maratónu mieru to bola iba jej premiéra. "Dať sa na túto prácu je nevyspytateľné, trošku i riskantné. Maratón si vyžaduje premyslenú taktiku, skvelý tréningový fundament, dodržiavanie pokynov a stanovených mét. Treba to mať najprv usporiadané v hlave, len samotná príprava nestačí," konštatoval pre médiá Gabriel Valiska, ktorý vedie oboch adeptov na OH.

Pred K. Berešovou bola jasná úloha - zvládnuť B-limit 2:43 hod. (A-limit je 2:37 hod.). Napokon za ním tesne zaostala. Iba 42 sekúnd ju delilo od toho, aby sa mohla tešiť na podujatie za kanálom La Manche. Teda sekunda na kilometer - vyrátaný priemer - jej nateraz vystavila stopku. Verme, že nie definitívnu. "Tri týždne som intenzívne makala na Štrbskom Plese a trúfala som si na čas okolo 2:40. Maratón som nikdy nebežala, dokonca ani na tréningu. Maximálne som prebehla 33 kilometrov, takže som bola trošku aj nesvoja a nervózna, ako to dopadne," konštatovala sympatická dievčina.

Jej špecialitou bol dosiaľ polmaratón. V ňom päťkrát dominovala práve na MMM. Len škoda, že táto trať v programe olympiády nefiguruje. Katka pred piatimi rokmi dala o sebe vedieť víťazstvom na MS v behu do vrchu v juniorskej kategórii, neskôr v behu na 10 000 na ME do 22 rokov bola ôsma. Na polmaratóne v Karlsruhe si vytvorila osobák 1:14:47 hod., a to bol impulz, aby začala koketovať s maratónom. "Dospeli sme k tomu po porade s trénerom. Začala som aj inak trénovať, pridala som na objeme." Samozrejme, podmienky, aké má, sú výsledkom len obrovskej priazne vo svojom klube, žiadala by sa väčšia podpora príslušných orgánov, aby mohla chodiť na zahraničné sústredenia a bola v kontakte s elitou. To, že jej limit o kúštiček ušiel, ju veľmi nerozladilo. "Otestovala som sa, viem, čo to maratón je. Koniec koncov, celkové 5. miesto nie je najhoršie."

Inak, je zaujímavé, že zajaca či lepšie povedané ťahúňa v Košiciach jej robil prvú októbrovú nedeľu Marcel Matanin, niekdajší olympionik, ale jej tempu nestačil. Aj s jeho pomocou, kým ho nechytili kŕče, sa Katkina pulzová frekvencia pohybovala na úrovni 180 - 181 a tempo 2:40 min. na kilometer bolo také, aké malo byť. Katku premiéra vyniesla na 4. priečku v slovenských historických tabuľkách. "Prvá polovica trate išla ako po masle," komentovala svoj prvý maratónsky beh K. Berešová. "Všetko klapalo, cítila som sa v pohode. Verila som si až po dvadsiaty kilometer. Tam ma rozhádzalo, že som nedostala svoj iontový nápoj. Ďalšie kilometre som bežala bez občerstvenia a to sa mi vypomstilo. Postupne som na trati bola iba s Marcelom, neskôr iba sama a proti vetru som sa začala trápiť."

Po tom, čo už bolo jasné, že limit nesplní, poľavila v úpornosti, myseľ ochabovala, a tak vysilená dobehla i do cieľa. "Úprimne povedané, viackrát som sa počas behu obávala, že limit nepokorím. Len tréner ma upokojoval, že všetko bude v poriadku. Aspoň som získala väčší prehľad, o čom maratón je. Treba sa vedieť vytrápiť, popasovať so sebou samým. V tomto vám nikto nepomôže, je to na pretekárovi, ako si poradí s nástrahami trate. Bezprostredne po dobehu ešte nevedela, či ešte tento rok sa podujme na reparát alebo si rozhodujúci útok na splnenie olympijského limitu nechá na jar. "Pravdaže, rada by som v Londýne bola a verím, že mám na to, aby som sa tam kvalifikovala. Tomu podriadim i ďalšiu prípravu. Tak, aby to nabudúce bolo ešte lepšie."

Limity sú naozaj neúprosné, ale kto chce niečo dokázať na OH, musí aj niečo vedieť. Kým v prípade K. Berešovej ani prípadný neúspech by neznamenal definitívny koniec nádejam a mohla by sa uchádzať aj o ďalšiu olympiádu, u Imricha Pástora je to iné. Má 37 rokov a teda zrelý vek na to, aby zúročil svoje skúsenosti a prehľad. Uňho je to prvá i s najväčšou pravdepodobnosťou posledná šanca. Prvý pokus na MMM mu tiež nevyšiel, dopadol ešte horšie ako jeho ženská kolegyňa. Na 32. kilometri svoje úsilie pretrhol a vzdal sa. "Trápil som sa už od začiatku, necítil som sa vo svojej koži. Polmaratónsku vzdialenosť som prebehol za hodinu a pätnásť minút, čo bol najslabší čas v kariére," bola jeho prvá reakcia pred novinármi.

Bežec, ktorý štyri razy po sebe vyhral titul majstra Slovenska v maratóne, nielenže si nesiahol na piaty primát, ale taktiež musí skladať reparát na ďalšom maratónskom podujatí. Imrich už po vari desiatom kilometri dostával signály od svojho tela, že niečo je v poriadku, lebo mal vysoké tepy a pritom neukrajoval z trasy takým tempom, aké si predstavoval. "Povedal som si, že to skúsim, keď nie s limitom, tak aspoň s víťazstvom v rámci domáceho šampionátu. Žiaľ, nevyšlo mi ani jedno, ani druhé, a som z toho dosť smutný, rozladený. Aj také situácie však bývajú, treba s tým rátať. Koniec koncov, nič sa nadobro neskončilo, ešte predsa mám príležitosť a je na mne, aby som ju chytil poriadne za pačesy."

Práve tréner G. Valiska avizoval, že jeho zverenec ešte nemá takú formu, aby si trúfol na čas 2:18, čo je B-limit (áčkový je 2:15), ale v jarnom období by jeho fazóna mohla nabrať celkom iné kontúry. I. Pástor by sa rád zaradil k takým našim velikánom ako Štefko, Višnický či Madár, ktorý ho pred časom aj trénoval. Mimochodom, pred svojím vystúpením aj avizoval, že keby sa čosi neočakávané na trati zomlelo, nebude to siliť a radšej to zabalí, aby neutrpela ešte viac psychika. "Podstatný je pre mňa konečný cieľ, a nie čiastkový," konštatoval zrelý pretekár, ktorý kedysi povedal, že maratón je pravá skúška charakteru. Táto vzdialenosť dokonale preverí aktéra po každej stránke. Nielen výkonnostnej, ale i morálnej a odhalí jeho hranicu odolnosti, schopnosti znášať utrpenie, bolesť a útrapy. Je zaujímavé, že rovnaký limit ako do Londýna, bol nastavený i na aténsku olympiádu, kam sa dostal Marcel Matanin. Niektoré národné zväzy určili ešte tvrdšie kritériá. Pri ohromnej plejáde skvelých maratóncov hlavne z Afriky sa treba činiť už v kvalifikácii, aby olympiáda nebola len výletom.

I. Pástor je optimista aj realista. To, že prvý raz v kariére nedokončil maratón a navyše práve počas svojej "srdcovky" - MMM - ho nezlomilo. Skôr posilnilo. Maratón je krutý aj v tom, že nikto si nemôže byť istý, ako dopadne. Nestačia iba tisícky nabehaných kilometrov a stovky absolvovaných podujatí. Každá akcia je iná. "Keď to nejde, tak to nejde. Proti tomu nič pretekár nezmôže. Vzdať som chcel už skôr, vari na pätnástom kilometri. Hlava chcela, no nohy neposlúchali, búrili sa. Tak som sa ešte nejaký čas mordoval, nechcel som takto dopadnúť, ale napokon sa inak nedalo, len predčasne skončiť." Aj náš zástupca ale tvrdí, že čo človeka nezabije, to ho posilní. Už teraz myslí na to, ako to nabudúce rozbalí, veď bolo by detinské po jednom nezdare lámať palicu. "Taká výzva, ako štart v Londýne, sa nedá vytesniť z mysle."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári