Staršiu z nich, 50-ročnú Máriu Ferenčíkovú, sme oslovili, aby si zaspomínala na celú svoju doterajšiu pracovnú éru a prezradila prípravu, ktorá predchádzala zajtrajšiemu finále v českom meste Náchod.

„Pochádzam z dediny Dargov," predstavuje sa M. Ferenčíková. "Po skončení základnej školy som chcela ísť študovať na zdravotnú školu. Bola však taká doba, že sa tam študovať dostal len ten, kto mal protekciu. Neprijali ma, preto som nastúpila na gymnázium a potom som sa prihlásila na nadstavbu do zdravotnej školy. Už ma prijali. Jedno, čo ma tešilo, bolo to, čo som sa dozvedela na nadstavbovom štúdiu. Že dievča, ktoré prijali namiesto mňa, je stále tam, lebo dvakrát prepadlo. To bola pre mňa úľava. Po skončení štúdia som odišla pracovať rovno do košickej UN LP."

Povolanie pôrodnej asistentky nie je niečo celkom bežné. Prečo sa preň rozhodla M. Ferenčíková? „Ja som od mala chcela rodiť deti," vysvetľuje. "Bol to môj veľký detský sen, ktorý sa mi splnil. Keďže som vyrastala na dedine, mali sme kurence, kravky, či iné zvieratá. Kuriatka sa liahli, kravky rodili a mne sa to vždy páčilo. S kamarátkami sme sa preto stále hrali, že pomáhame na svet detičkám." Túto prácu robí celých 30 rokov a doteraz ju to veľmi baví. Sama má iba jedno dieťa, ale tie, ktorým pomáhala na svet, môže počítať po tisíckach.

Už počas praxe musela M. Ferenčíková absolvovať 16 pôrodov. Ako hovorí, kedysi to bolo celkom iné, ako je to dnes. „Museli sme ovládať všetko. Keď nás poslali umyť stolíky, museli sme umyť stolíky. Keď nás poslali ošetriť pacientku, šli sme ošetriť pacientku. Podať injekcie, infúzie... skrátka všetko. Teraz prídu dievčatá zo školy a niektoré majú prístup taký, že ony sú bakalárky, ony nebudú robiť hento alebo tamto..."

M. Ferenčíková má v živej pamäti prvý pôrod už ako vyštudovaná asistentka. „To si celkom presne pamätám. Prvý deň som nastúpila do rannej služby. Robila so mnou staničná sestra. Tretí deň ma nechali pracovať s mladým lekárom. Išlo o tri rómske ženy. Zvládli sme to však perfektne, napriek tomu, že sme na to boli sami dvaja. Nemala som ani trému. Lekár bol vo väčšej tréme ako ja, takže sme si navzájom pomohli."

Pracovné začiatky museli byť iné z mnohých dôvodov. Jednak preto, že bola mladšia, neskúsenejšia a v konečnom dôsledku aj z pohľadu doby. Pred 30 rokmi bolo všetko inak ako dnes. „Všetko bolo také veselšie, v kľude, pohode. Dnes je to celkom iné. Napríklad nebolo toľko písačiek ako dnes. Teraz, keď prijímam pacientku, musím aspoň trištvrte hodiny všetko písať. Veľa sa zmenilo napríklad v používaní injekcií. Dnes sú injekcie jednorazové. Vtedy sa všetko zvlášť balilo, zakaždým sterilizovalo."

Saigon a Šereháda

Zážitky z praxe, ktoré má M. Ferenčíková, by boli hodné pamätí spísaných do knihy. „Napríklad s našimi počernými spoluobčiankami. Pýtam sa: 'Koľko máte detí?' Ona: 'Počekajce popočitam....' Počíta na prstoch, niečo sa jej spýtam a ona: 'Jój, sce me prerušila. Mušim ešči raz...' Inej sa pýtam, koľko vážili jej dvojičky. Ešte ma okričí, že ako je možné, že to neviem, veď som tam bola. Pýtam sa ďalšej na meno otca. A ona: 'Joj ta ja neznam, aľe mal červene trenirki...' Ďalšej sa pýtam: 'Kedy bola posledná menštruácia?' A ona: 'Počekajce... Jaj, kec mama pekla risky...'"

Zaujímavosti sa týkajú aj mien pre potomstvo. Kalendáre boli v mnohých prípadoch zbytočné, stačili práve aktuálne filmy, seriály a telenovely. „Odrodila som od Rybany, cez Winetoua a Sandokana až po Esmeraldu, Manuelu a Diega... Skrátka, všetky telenovelové mená, ktoré boli práve v televízii. Matrika niektoré nechcela zapísať, ale spoluobčania robili taký bordel, že ich napokon zapísala. Teraz máme Onura a minule prišla mamička, že chce Šerehádu. Ani vysloviť to meno správne nevedela. Raz sa nám stalo, že rodičia chceli pre svoje dieťa meno Saigon. Vysvetľovali sme, že sa to nedá, že to nie je meno, ale mesto. Mamička si nedala povedať, tak som jej ho napísala, nech to rieši matrika. Je jasné, že jej ho nezapísali. Ale minule nám jedna Rómka úplne zabodovala, keď dala synovi meno Ján." Možno už všetky tie televízne minula pri predošlých deťoch...

M. Ferenčíková hovorí, že zvláštne mená nie sú len výsadou rómskych žien, ale aj mnohé biele chcú občas dať také, nad ktorými iba krúti hlavou. „Často také cudzokrajné vymyslia, že mi to musia na papier napísať. Niekedy si myslím: chúďatá tie ich deti..."

Avšak nielen Rómky majú špecifické vystupovanie na sále. „Vietnamka sa usmieva počas celého pôrodu. Cez všetky bolesti. Po pôrode jej ženy Vietnamky donesú tri surové vajíčka, ktoré musí zjesť a dieťaťa sa nesmie ani dotknúť, kým ho neumyjú. Rumunky zasa mlčia. Nevydajú ani hláska, hoci by sa čo dialo. Ani nestonajú. Ruské ženy naopak, strašne kričia. Mali sme aj jehovistku. Jej manžel ma presviedčal, že mám jeho ženu hypnotizovať, aby nekrvácala."

"Odvážni" oteckovia

Osobitnou kapitolou sú budúci ockovia. „Jeden sa raz prišiel hádať, že chce, aby jeho žena rodila doma. Presvedčili sme ho, že to nie je dobrý nápad. Iný chcel pri ženinom pôrode muzikoterapiu, aromaterapiu a nakoniec to dopadlo tak, že ocko ostal ležať bezvládne na karimatke a bolo po paráde. Takmer každý je odvážny, že to zvládne. Každému poviem, že keď mu bude zle, nech si sadne na zem, lebo aj zo stoličky môže spadnúť. Mali sme jedného odvážneho, že on je darca krvi, on to zvládne. Mal šťastie, že bol chudý. Keď vychádzala vonku hlavička, akurát som ho zozadu zachytila popod pazuchy, keď padal a vyvliekla von."

Jeden ocko bol azda najšpeciálnejší... „Hneď ako sa jeho synček narodil, vytiahol meč. Ja som nevedela, čo mám robiť. Či brať dieťa a utekať. Ale on ma upokojil, že oni sú nejaký starý nemecký rod a on ho musí pasovať za rytiera... Nakoniec ho teda 'pasoval' a dieťa dostalo päť mien."

Vtipných zážitkov má M. Ferenčíková a jej kolegyne veľmi veľa. Týkajú sa mnohých vecí. Údajne napriek tomu, že mnohé Rómky sú zvyknuté veľakrát rodiť, na sále robia najväčší cirkus. „To je pravda," smeje sa. „Už som sa jednej raz opýtala, že prečo tak kričí. Ona na to: 'Ženy povedaľi, že treba kričec.' Ale nie všetky sú také. Napríklad aj čo sa čistoty týka. Niektoré prídu čisté, upravené, donesú si nové veci. Jedna raz mala cenovku na gaťkách nalepenú..."

U Rómov je v dnešnej dobe bežné, že majú veľa detí. Paradoxne, prípad, kedy žena mala najväčší počet detí, s akým sa M. Ferenčíková stretla, nebol u Rómov. „Bola to biela žena, ktorá rodila svoje šestnáste dieťa. Jednoducho ich chcela mať veľa. Posledné rodila, keď mala 48 rokov. Ale štyri jej zomreli. Toľko pôrodov, to je už riziko. Inak sme mali aj jedenástorodičku i dvanástorodičku."

Zvláštne zážitky, ktoré má z praxe, sa však neodohrávali vždy iba na sále. „Aj v aute, v sanitke, na schodoch," vymenúva M. Ferenčíková miesta, kde všade sa rodilo. "Ocko raz viezol mamičku do pôrodnice. Vyniesol ju z auta na rukách, na schodoch už nevládal, tak ju položil na tretí schod. Len som vyletela vonku a ona už rodila. Tak sa bábätko narodilo na treťom schode. Dievčatko, keď malo 18 rokov, prišlo sa s rodičmi pozrieť, kde sa narodilo, keďže jej ocko mamu nevládal odniesť až hore," smeje sa sestra.

Naj sestrička

O tom, že je nominovaná na tento krásny titul, sa M. Ferenčíková dozvedela na svoje narodeniny. „Presne, keď som oslavovala 50 rokov, 1. júla. Nejaký pán mi po česky začal do telefónu hovoriť, že 'Dobrý den, gratuluji vám, byla jste nominována...' Ja som myslela, že je to nejaký díler a hneď som mu povedala, že ďakujem, ale žiadnu kozmetiku nepotrebujem. On na to: 'Ne, ne. Já jsem mluvčí ministra českého zdravotnictví'." A ja nato: 'A ja môžem povedať, že som premiérka'," smeje sa M. Ferenčíková pri spomienke na telefonický rozhovor. „Nedal sa. Presviedčal ma a pýtal moju mailovú adresu, že mi pošle správu, aby som mu uverila. Dodal, že nominovaná je ešte jedna pani z Košíc. A to bola moja kamarátka. Tak som si pomyslela, že z dvoch by si azda srandu nerobil..."

Avšak to, kto ju M. Ferenčíkovú a Ivetu Holákovú nominoval, prvá z nich netuší. Nepovedali jej to ani organizátori. Dozvie sa to až zajtra, na vyhlásení výsledkov v českom meste Náchod. „Rozmýšľala som, kto to mohol byť, ale potom som to nechala tak. Neprišla som na to."

Súčasťou finále budú mnohé disciplíny. Jednou z nich je aj módna prehliadka v sesterských uniformách. Nie však v tých, ktoré bežne používajú v práci. „Kvôli tomu sme boli v Prahe, aby nám mohli vziať miery a ušiť nové uniformy. Kroky, aby som pri prehliadke nezakopal, si však necvičím. Strach som nemala až do chvíle, kedy som sa minule nad tým všetkým zamyslela a chytila ma tréma. Ale nejako už len bude..."

V programe je aj tanečné číslo, či úloha zo zdravovedy. „Ani na tanečné číslo sa nijako zvlášť nepripravujem. Podľa všetkého by to malo byť tango, o všetkom sa však rozhodne až v Náchode. Úloha zo zdravotníctva je vlastne predstavenie výrobkov istej českej zdravotníckej firmy, ktoré som si prezrela. Žiadna mimoriadna príprava, pracujem s tým celý život."

Na záver nás zaujímalo, či si M. Ferenčíková po 30 rokoch vie ešte predstaviť iné povolanie. „Nie, toto je môj život. Chcem pomáhať detičkám na svet, dokedy budem vládať."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári