Nič proti nikomu. Nezávidím ani bielu, ani chrómovanú, s vykladanými kameňmi či drevenú. Mám úctu k tým, čo ju musia používať, rada im uvoľním miesto, pomôžem. Nikdy neviem, či raz neskončím tak a tiež budem hľadať pomocnú ruku alebo „nohu“. Nechcem sa dotknúť nikoho. Nemám na to právo. Len občas zostávam stáť v nemom úžase.

Priechod pre chodcov. Pred zebrou stojí babička či dedko a čakajú na zelenú. Palička vo mne vzbudzuje rešpekt. Kráčajúci tikotavý zelený panáčik vykročí a s ním aj starkí. Hor sa na druhú stranu. Aby stihli, doslova utekajú a ja im nestačím s krokom. Ale nie je to paličkou, ale ľahkou a rezkou chôdzou. Barličkou šermujú alebo ju držia pod pazuchou. Možno by mali predpisovať aj kordy.

Barla je dobrou zbraňou aj pri nastupovaní do MHD. Pooháňajú sa ňou, pohrozia a vynucujú si prednosť. Pritom ju zväčša majú, ľudia sú dosť úctiví. Prederú sa pomedzi dav, občas ňou s veľkým gestom priklincujú niekomu nohu k podlahe a celkom ladne sa usadia. Minule som chvíľu stála pred zdravotníckym zariadením. Dôchodcovia išli na vyšetrenia krívajúc, odchádzali ako šviháci, ktorým je barlička na obtiaž. „Utekajme, ide nám električka“. Tak pobehli a čuduj sa svete, bez balansov. Keď počujem od jedného známeho klasickú vetu: „Kde som zas nechal palicu? V aute alebo doma?“ už sa len usmievam. Keby ju týždeň nenašiel, nič by sa nedialo. Iba susedia by si mohli myslieť, že ju má z protekcie. Len občas zavadzia. Neraz mi už spadla na nohu. Asi fakt nie je dosť stabilná. Alebo sa dáva pod pazuchu?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári