Predstavte si situáciu, že ktosi z vašich blízkych leží v nemocnici. Žiaľ, jeho čas už pomaly vypršal a momentov, kedy mu môžete povedať čosi milé, či ho len tak držať za ruku, už veľa nebude. A hoci vám ide puknúť srdce a z celej sily zadržiavate slzy, aby vás nevidel plakať, predsa tam deň čo deň idete a tárate kŕčovito veselým hlasom dve na tri. Len aby, keď už nevidí a nepočuje, aspoň cítil, že nie je sám.
Nikdy predtým mi to nenapadlo, no sú aj ľudia, ktorí to nerobia. Vraj nemôžu. Prečo? Lebo by sa zrútili. Lebo si chcú dotyčnú osobu zapamätať ako silnú bytosť, a nie nevládnu kôpku kostičiek a svalov. Lebo neznášajú nemocničný pach a všadeprítomný pocit strachu, ktorý sa vkráda do duše a ovládne vás ako blížiaca sa hrozba bozku dementora z Harryho Pottera.
Takže ostávajú doma a môžu spomínať na zašlé časy, keď bolo všetko skvelé. Zavrime oči pred realitou a zahaľme sa do ružového sna. Nech nám nik neukazuje nič depresívne, nech nám tí druhí vždy rozprávajú len o pekných veciach a zo všetkého negatívneho si vytvorme jedno veľké tabu. Vytesnime všetko čierne a bude nám sveta žiť.
Žiaľ, tí ľudia si neuvedomujú, že to bude len do momentu, kým sa čosi zlé nestane im. Kým oni nebudú ležať bezvládni a veriť, že za nimi ktosi príde a bude ich držať za ruku. No kto to bude, keď pred krutou realitou všetci zavrú oči, to už je otázne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
