e" volá. Kde však takého odborníka nájsť, netušil a ani ja som mu nepomohol. Neskôr sme sa stretli a ja som si na náš rozhovor spomenul. Na otázku, či prútikára zohnal, som dostal kladnú odpoveď. Tým "hľadačom vody" bol Július Héger z obce Buzica v okrese Košice-okolie.
Dohodnúť si stretnutie nebol problém. Pán Héger je už totiž dôchodca a hoci stále "na dohodu" pracuje, lebo bez roboty neobsedí, čas na rozhovor si našiel. "Mám 64 rokov a od svojich šestnástich robím traktoristu. Na poli som mimo zimy takmer každý deň," odpovedal na otázku, čo je, resp. bolo jeho civilné zamestnanie. "Odkedy som na dôchodku, vypomáham podnikateľovi, ktorý má v prenájme niektoré polia v okolí Buzice." Aj kvôli rozhovoru si z traktora iba odskočil...
"Po prvý raz som videl hľadať vodu pomocou prútika ako 10-ročný. U ľudí, ktorí to vedeli. Ja som to však vtedy neskúšal. Prešlo veľa rokov a asi tak pred dvadsiatimi rokmi potrebovala švagriná vykopať studňu. Zavolala si prútikára až kdesi od Trebišova a ja som sa bol na neho pozrieť. Videl som, ako hľadá vodu pomocou prútika a keď ju našiel, ponúkol to vyskúšať aj zvedavcom, čo okolo stáli. Poradil, ako sa to robí a dal nám svoj prútik." Tu kdesi sa začala prútikárska kariéra J. Hégera. Konárik v tvare ypsilonu v jeho rukách totiž začal stvárať divy a všetkým okolo bolo jasné, že to súvisí práve s vodou kdesi v podzemí.
Prešlo pár týždňov a pán Héger sa rozhodol svoju schopnosť po prvý raz vyskúšať aj v praxi. "Po prvý raz som sa pokúsil nájsť vodu susedovi, keď potreboval studňu. Ukázal som mu to správne miesto a určil aj hĺbku, 10 metrov. Nemýlil som sa," vraví pán Héger bez toho, aby bolo z jeho slov cítiť nejaké vystatovanie. A hoci od prvého pokusu po dnešok ubehla dlhá doba a bude ešte o čom hovoriť, preskočíme ju a hneď prezradíme, že doteraz sa pán Héger pri určení miesta, kde treba kopať či vŕtať, nikdy nemýlil. "Zatiaľ mi to vychádza. A koľko prameňov som už pomohol nájsť? Evidenciu si nevediem, ale ten počet sa blíži k dvom stovkám."
Dar od Boha
Hoci niektorí prútikári preferujú kovovú "virguľu", lebo je vraj trvácnejšia a jedna sa dá používať celé roky, pán Héger sa pri hľadaní prameňa spolieha na čerstvé drevo. Konkrétne na konárik, ktorý má známy tvar písmena ypsilon. "Po vyrezaní sa dá používať dva - tri týždne, pravda, musí byť vo vode, aby nevyschol. Po troch týždňoch si radšej vyrežem nový. Väčšinou z vŕby, ale viem, že niektorí prútikári používajú aj lipový." Aj keď sa voda kvôli vykopaniu studne v zime často nehľadá, veď komu by sa chcelo vŕtať do zamrznutej hliny, pán Héger tvrdí, že pomocou čerstvo vyrezaného prútika vie nájsť prameň hoci aj v januári. "Už sa mi stalo, že za mnou prišli, keď bol vonku mráz. Voda sa dá nájsť aj pod snehom..."
Pravda, drevený prútik nie je jediná pomôcka, ktorú prútikár z Buzice používa. Medzi "pracovnými nástrojmi" má aj dve oceľové tyčky, ktoré pripomínajú držiaky na udice. A klasickú retiazku, dlhú niečo vyše pol metra. "Tie tyčky zavadím o seba a pomocou nich dokážem nájsť smer, ktorým voda pod zemou tečie," vysvetľuje. Lebo ani prvý nález s prútikom nie je konečný. "Smer toku prameňa mi naznačí, kde môže byť voda bližšie k povrchu a nebude treba toľko kopať či vŕtať. A na to, aby to bolo čo najmenej, prípadne, aby sa dopredu vedelo, ako hlboko voda je, slúži tá retiazka. Držím ju za jeden koniec a koľko otáčok urobí, v takej hĺbke voda tečie. Samozrejme, plus - mínus. Na meter presne sa to nedá." Jediné, za čo prútikár neručí, je kvalita vody.
Ako tak počúvam pána Hégera, nemôžem si odpustiť otázku, ako je možné, že také čosi dokáže práve on. Má vari parapsychologické schopnosti? "Určite nie," tvrdí pán Héger. "Viem, že vodu vedel hľadať aj môj otec, ale nevyužíval to. A že to dokážem ja? Asi mi dal takú schopnosť Pán Boh. Iní to skúšali a nešlo im to. Ani môj syn to nevie. Nedá sa to naučiť. V človeku to buď je, alebo nie je. A sú aj takí, ktorí tomu, že dokážem nájsť vodu, stále neveria. Napríklad švagriná. Doteraz tomu prútiku neverí. Viackrát ho už brala do rúk, no nič. V jej rukách sa ani nepohol," smeje sa pán Héger.
Na margo svojej "vodnej" schopnosti dodáva, že iné magické určite nemá. Napríklad určovať geopatogénne zóny či odklínať "čiernou mágiou" zakliate miesta... Úplne mu vraj stačí prútikárenie, lebo aj to ho vraj dosť vyčerpáva. "Vraví sa, že je to prútik, ale v skutočnosti je to kus pevného konára, na jednom konci hrubého ako prst. Udržať ho v rukách rovno, keď má nad prameňom snahu pretáčať sa, je namáhavé. Musím napínať svaly, lebo má poriadnu silu. Keby som ho nepopustil, možno by sa aj zlomil. Niekedy sa pri tom doslova spotím..."
Dve NAJ...
Odkedy sa o zvesť o buzickom prútikárovi rozniesla po širokom okolí, žiadosti o pomoc sa len tak hrnuli. Perín, Nováčany, Veľká Ida, Komárovce... Všade tam aj inde už o pánovi Hégerovi vedia. Väčšina "objednávok" sa týkala hľadania miesta na studňu. Lebo kým voda z verejného vodovodu stojí stále viac a viac, studňová nedražie... Ako napríklad v Maďarsku, kde bol prútikár najďalej. Akýsi Buzičan až kdesi pri Budapešti staval dom a pána Hégera požiadal, aby mu našiel vodu. Samozrejme, uspel... A keď sme už pri tom NAJ, tak najhlbší prameň prútikár označil a bol úspešný v hĺbke 29 metrov. To keď chcel mať ktosi studňu na kopci...
Iné žiadosti o služby pána Hégera súvisia s už vykopanou studňou, v ktorej náhle zmizla voda. Obvykle sú dve možnosti. Buď sa stará prehĺbi, alebo ak sa "meraním" s prútikom ukáže, že by to bola zbytočná námaha, lebo prameň vyschol, hľadá sa v blízkosti nový a tam sa vyvŕta studňa. Pravda, nikdy nie na mieste, kde by si to želal majiteľ pozemku. Lebo aj to sa stáva. "Chápem, že každý chce mať studňu buď blízko domu alebo miesta, kde bude vodu využívať. Ale takto sa to nedá. Prútik určí, kde pod zemou tečie prameň, ktorý je dostatočne výdatný na to, aby naplnil studňu. Tam sa potom môže kopať. Je šťastím, ak sa prameň nájde na pozemku. Lebo aj to sa mi stalo, že bol mimo záhrady, ktorú som prechodil krížom-krážom. Ale napokon nebol ďaleko. Pár metrov pred domom, takmer pri ceste."
Na iný zaujímavý prípad si prútikár pamätá z Nováčan. Majiteľ pozemku najprv využil služby prútikára z Lemešain, no keď vyvŕtali 12 metrov hlboký vrt na mieste, ktoré určil, vodu mal iba na 30 centimetrov. "Ja som určil miesto asi o päť metrov ďalej. A hĺbku som tiež odhadol tak na 12 metrov. O tri dni mi majiteľ zavolal, že pozval ešte tretieho prútikára a ten určil úplne iné miesto. Vrátil som sa tam a po meraniach som mu znova určil to miesto, ako minule." Bolo vraj vidieť, že majiteľ pozemku je z toho nešťastný. Jeden 12-metrový vrt už mal hotový a teraz sa mal z dvoch rozdielnych možností rozhodnúť pre ďalší. Napokon dal na radu pána Hégera. Ten bol sám zvedavý, ako to hľadanie dopadne.
"O tri týždne mi ten majiteľ zavolal, že sú v hĺbke 12 metrov a voda nikde. Tak dlho vraj vŕtali preto, lebo zem bola veľmi tvrdá. Tak som mu povedal, aby vŕtali ďalej, že mojich 12 metrov bol iba odhad." Hoci pán Héger majiteľa pozemku v tej chvíli nevidel, určite si vedel predstaviť, aký je nervózny z toho, že má v záhrade dva 12-metrové vrty a je stále bez vody. A má vŕtať ďalej. "Ja som však bol presvedčený, že môj odhad je správny. Vôbec som nebol nervózny," tvrdí s odstupom času. "Asi po týždni mi o pol desiatej večer zazvonil telefón. Vodu našli pri hĺbke 13,5 metra a zaplnila štyri metre vrtu. Doteraz majú v studni dosť vody..."
Z iného dôvodu vraj bolo zaujímavé hľadanie vody v záhrade, ktorej starší majiteľ odišiel na liečenie. Jeho zať chcel tento čas využiť na vykopanie novej studne, lebo voda v pôvodnej sa mu nezdala dobrá (majiteľovi áno). "Nový prameň som našiel asi o 10 metrov ďalej a hĺbku som odhadol na 12 metrov," spomína pán Héger. "Na druhý deň som sa tam bol pozrieť, boli práve na deviatich metroch. Začínali byť nervózni, no ja som ich upokojoval že nech vŕtajú ďalej. Potom som odišiel a ráno som toho zaťa stretol cestou do práce. Opýtal som sa ho, či má vodu a on iba mávol rukou. Vraj má vody toľko, že ide až 'dole'. Tak som sa tam hneď šiel pozrieť a mal pravdu. Vody bolo toľko a mala taký tlak, že vytekala z vrtu von a tiekla záhradami preč..." Susedia na okolí vraj okamžite zisťovali, či sa im voda nestratila, no neklesla ani o centimeter. Bol to úplne nový prameň, ktorý novú studňu zásobuje už 15 rokov.
Vlastný pokus
Keďže je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť, na záver som pána Hégera požiadal, aby mi hľadanie vody predviedol v teréne. Ďaleko sme chodiť nemuseli. Poznajúc svoj pozemok sa postavil presne na miesto, o ktorom vedel, že pod ním tečie prameň. Vzal "prútik" do ruky a ten sa začal okamžite pretáčať. Presne, ako to opisoval, sa ho pán Héger snažil udržať nepohnute, no nešlo mu to. Hoci očividne zatínal svaly na rukách, konár sa mu pretáčal. Môžem odprisahať, že červeň v lícach a kropaje potu na čele boli skutočné.
Nedalo mi, a na tom istom mieste som predvedeným spôsobom uchopil "prútik" do rúk aj ja. Hoci som sa tam motal raz doprava, inokedy doľava, to drevo sa ani nepohlo...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
