(Kassai Atlétikai Club). V našom meste ešte žijú pamätníci éry profesora Pačenovského a jeho šermiarskej školy... Ale to je už dávna história. Aj to, že šerm mal kedysi v Košiciach solídnu medzinárodnú úroveň.

Šerm v Košiciach nezakapal, aj keď od revolučných čias (po roku 1989) sa pretĺka svetom ako sa dá, a nejaký čas tu neexistuje ani žiadny šermiarsky oddiel. Hŕstku nadšencov však neodrádza ani zúfalá finančná situácia, v roku 2003 vzniká Šermiarska spoločnosť Willard ako oficiálne občianske združenie, a od vlaňajška je na svete aj KŠK (Košický šermiarsky klub) 1903. Na dôkaz, že tento letopočet nie je v názve klubu náhodný, vytiahol Rudolf Lewith, ktorý prišiel podporiť svojich bývalých šermiarskych kamarátov až z Austrálie, pôvodný odznak KAC, odznak klubu, ktorý bol pre nich inšpiráciou.

"Lotor jeden, utiekol vtedy, keď sme ho najviac potrebovali, aby klubu pomáhal najmä po organizačnej stránke," spomína s úsmevom Tibor Šafárik, iniciátor vzniku KŠK 1903, na staré časy v Hydinárskych závodoch, keď mal košický šerm ešte vysoký cveng aj na federálnych planšoch. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. "Hydinárske závody nás prichýlili preto, aby mali vo svojej Jednote viac oddielov. Číslo jeden bolo pre nich vodné lyžovanie, potom horolezectvo, turistický oddiel, a my sme boli až za nimi."

Keďže v tých časoch šerm nemal žiadne trénerské zázemie, hoci boli ešte aktívni pretekári, museli sa venovať aj deťom. Bol istý útlm, ale práca s deťmi čoskoro priniesla ovocie. "Netrvalo dlho a začali sme v mládežníckych kategóriách vyčnievať, doma i v celom Československu. Na Slovensku sme súperili najmä so Šamorínom a zdatne sme konkurovali aj českým klubom. I keď to nebolo jednoduché. Ešte starý pán Pačenovský nám vštepoval do hlavy, že keď pôjdeme do Prahy, už pred nástupom na planš prehrávame 0:3. A božechráň, aby sme tam rozprávali cudzou rečou, teda po maďarsky, čo bolo v tých časoch medzi Košičanmi bežné, lebo medzi šermiarmi bolo veľa absolventov maďarského gymnázia..."

Ťažiskovou zbraňou v šermiarskom oddieli Hydinárskych závodov bol kord. "Lebo zavedením elektriny sa stal spravodlivým," vraví Tibor Šafárik. "Čo kvitovali aj ženy, ktoré boli ´ťažiskovým´ tímom nášho oddielu. Boli veľmi dobré v družstvách, v korde i fleurete. So ženami som dosiahol aj svoj najväčší trénerský úspech, keď Katka Rozsívalová v roku 1990 na majstrovstvách Európy vo Švajčiarsku vybojovala v korde piate miesto, čo bol po osamostatnení najlepší výsledok slovenského šermu. Výborná bola i Lucia Somogyová, ktorá získala posledný federálny titul, po tréningoch v pivnici..."

Po rokoch hybernácie

Úspechy boli veľké, ale ohlas takmer nulový. Šerm však nikdy nebol športom, ktorý mal na ružiach ustlané. A rany po porevolučných tŕňoch sa dlho nedarilo zahojiť. "Šerm išiel do hybernácie, ocitol sa v útlme. Aj keď sme sa stretávali, nebolo za čo a ani kde šerm robiť..."

Novovzniknutá Šermiarska spoločnosť Willard síce tieto prekážky z cesty odstránila, ale Tibor Šafárik nepovažuje za dobrý krok, že sa tam nechal zlanáriť. "Vydržal som rok, pretože s pánom Veselým sme mali úplne rozdielne názory. Trénerom nemôže byť ten, kto nebol šermiar, kto si na planši neodpracoval svoje roky. Nikam to tam neviedlo a ani nevedie..." vysvetľuje svoje pohnútky na "dezerciu" skúsený šermiarsky tréner.

Najskôr začali fungovať ako starí páni. "Až kým sa objavil Peter Jochmann, ktorý nás vytiahol z biedy." A Košický šermiarsky klub 1903 mohol omladiť svoj pretekársky káder. "Už nemusíme hľadieť na to, čo si kúpime, ako vystrojíme naše deti. Zatiaľ ich máme v klube pätnásť, vo veku od dvanásť do trinásť rokov. A v telocvični základnej školy na Hroncovej 5, kde je veľmi ústretová riaditeľka, sme našli nový domov." Aj motiváciu do roboty. "Aj keď šerm nie je príliš populárny šport, myslím, že v Košiciach máme z čoho vyberať. Chceme nabrať aspoň dvadsať detí a tých šikovných vyselektovať. Som presvedčený, že keď bude dobrá základňa, dobrý materiál, dokážem z nich vychovať aj olympionika, ba aj majstra sveta. Aj keď to nechcem nijako preceňovať, slovenské tituly ma nezaujímajú. Každý, kto sa dá na šerm, chce byť postupne lepší a mať výsledky. Bez takýchto ambícií to nemá zmysel," neskrýva svoje trénerské sebavedomie Tibor Šafárik.

To pretekárske sa podujal potvrdiť aj so svojimi spolubojovníkmi Imrichom Chylom a Ľudovítom Lubym na veteránskych majstrovstvách sveta v chorvátskom Poreči. "Prihlásil nás tam Slovenský šermiarsky zväz, pričom sme ani len netušili, že na takýto šampionát prebieha už aj kvalifikácia. V šermiarskom svete je tento veteránsky turnaj veľmi prestížna záležitosť. A my sme si mysleli, že tam budú pretekári, ktorí robia šerm už iba zo zábavy. Väčšina krajín tam mala kompletné tímy aj so svojimi trénermi a lekármi."

Ako na šermiarskom turnaji najväčšieho rangu. V Poreči bol kompletný olympijský program, fleuret, kord i šabľa, ale tri vekové kategórie, nad päťdesiat, šesťdesiat i sedemdesiat rokov. Tibor Šafárik pasoval vekom (69 rokov) do šesťdesiatky a chystal sa popreháňať konkurenciu "mladíkov" v korde i fleurete. "V oboch disciplínch som skončil v druhej polovici štartového poľa. Vo fleurete, kde bola o čosi silnejšia konkurencia ako v korde, som zízal, keď sa vo finále objavili dvaja Angličania, ktorí stáli za prd. Nevedel som pochopiť, ako som v skupine mohol prehrať 4:5 s takým 'nemožniakom'. Zrazu bol vo finále. Ktovie, či nie preto, že to bol syn známeho výrobcu šermiarskeho materiálu..." uškŕňa sa košický šermiarsky veterán.

Chrbát plný pečiatok

Pod jeho výsledky sa vraj podpísala nedostatočná príprava. "Boli tam ľudia, ktorí sú permanentne v súťažiach, nie ako ja, čo dvadsaťpäť rokov nerobil nič. Prejsť celým turnajom bolo po kondičnej stránke veľmi náročné. Z desiatich zápasov som vyhral dva, keď som v korde pobil Švajčiara a Rusa. Ale keď som videl našich súperov, bál som sa, aby sme neskončili poslední. Ešteže tam boli aj domáci Chorváti, ktorí boli jednoznačne najslabší. Ale napokon to neboli až také výprasky, ako som očakával, na nulu či jeden zásah. Aj s Talianom, teda pretekárom zo šermiarskej veľmoci, som prehral iba 3:5."

Nebolo to zásluhou slabých rozhodcov, ktorí vraj "pískali" veľmi mizerne. "Všetci sa cítili poškodení, a v tom to bolo aspoň spravodlivé. Hádky s rozhodcami boli bežné, plno kriku v každom zápase. Najviac vypapuľované dostala od jedného Nemca známa rozhodkyňa, ktorú poznám z televízie. Jeho ziapanie na ňu sa rozliehalo celou obrovskou halou, neudržal si už nervy na uzde. Ale to rozhodovanie bolo naozaj divné. Ja to mám už v krvi, že sa ani nemusím pozerať na svetelnú tabuľu a viem, ako sa skončila akcia, či má zásah súper, alebo ja. Na to som doplatil vo fleurete, v zápase s Talianom. Bol som presvedčený, že vyhrávam 3:2, ale keď som pre istotu mrkol na tabuľu, nechcel som veriť vlastným očiam, svietilo tam 4:1 pre Taliana... To rozhodovanie bolo úplne iné, na aké som bol zvyknutý. Tak ma to vyviedlo z miery, že som nevedel, či sa mám venovať útoku alebo obrane."

Členov slovenskej minivýpravy však úroveň veteránskeho turnaja prekvapila, najmä vitalita borcov, ktorí mali na chrbtoch aj sedem krížikov. "Obzvlášť ženy. Niektoré Angličanky či Austrálčanky, v civile to boli už také zhrbené sivovlasé babky, ale mali ste ich vidieť, keď sa postavili na planš, lietali po ňom a rúbali sa navzájom ako mladice. U mužov, aspoň vizuálne, ten vek nebolo badať, a to bol v súťaži aj 84-ročný chlap."

Tibor Šafárik bol vo svojej vekovej kategórii najstarší. "O rok už budem šermovať v kategórii nad sedemdesiat rokov, a tam budem zas benjamín. Takže tam budem mať šancu na lepšie výsledky. Samozrejme, aj po lepšom tréningu, ako pred tohtoročným šampionátom, lebo doteraz sme brali šerm vyslovene rekreačne. Trošku sme sa síce oťukali na pretekoch v Česku, ale zistili sme, že na takom fóre to vôbec nestačí," odovzdali slovenskí šermiarski veteráni nováčikovskú daň na svetovom šampionáte. "Boli to už štrnáste majstrovstvá sveta, a len máloktorý z borcov tam bol v pozícii nováčika. Každý organizátor dáva účastníkovi turnaja pečiatku na oblečenie, a keď som sa pozrel na chrbát svojho talianskeho soka a videl, aký je opečiatkovaný, tak som si povedal - no zbohom, to mám teda súpera..."

O rok chystajú Rakúšania už 15. šermiarsku veteraniádu a traja košickí mušketieri jej prišli, napriek premiérovej príučke, na chuť. "Je to blízko, takže určite tam nechceme chýbať. Aj keď to teraz nebola žiadna sláva, vôbec nás to nerozladilo, lebo už vieme, kde je príčina," prisahá Tibor Šafárik, že sa zlepší tréningová morálka. "Aby som počas zápasu nemusel niekoľkokrát predstierať, že si narovnávam zbraň, aby som si aspoň trochu vydýchol."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári