Don Štefan pochádza zo Bzovíka pri Krupine, neďaleko Zvolena. Narodil sa 27. septembra 1945 na dedine ako prostredný z troch bratov. "Rodičia boli obyčajní ľudia, ktorí pracovali na poli, neskôr na družstve. Cez prázdniny sme pásli kravy. Keď sme s chlapcami hrali futbal, popoludní mama zakričala: 'Chlapci, kravy!' Museli sme nechať futbal a ísť do roboty. Po skončení Strednej poľnohospodárskej školy som išiel študovať na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre za mechanizátora."

Ako don spomína, práve tam mal prvé kontakty s východom. Mal spolužiakov z okolia Košíc a ktorýsi z nich mu na jednom stretnutí povedal, že by mal byť kňazom. "V roku 1968 som skončil vysokú školu a v auguste nastúpil na vojnu do Vysokého Mýta. O niekoľko dní, 21. augusta, bola veselá noc a mal som akurát službu. Počuli sme hukot lietadiel, neskôr bolo rušno a nakoniec nás preložili na Šumavu. Po vojne som sa zamestnal vo Zvolene, kde som robil programátora na počítačoch, ktoré predstavovali niekoľko skríň. Tam som sa stretol s kruhom saleziánov. Neopúšťala ma myšlienka, ktorú mi predostrel kamarát, že by som mal byť kňazom. Spolužiak bol pre mňa takým prorokom. Rodičia nás totiž vychovávali k viere. Mama mala spevník náboženských piesní, často nám ich spievala. Tie piesne na nás vplývali."

Myšlienka stať sa kňazom stále silnela. V práci sa Štefan stretol s kolegom, ktorý bol saleziánom. Opýtal sa ho, či nechce byť kňazom. Začal teda formáciu, pravda, vtedy saleziáni oficiálne neexistovali. Pôsobili v skrytosti, lebo po tom, čo rozpustili komunisti kláštory, snažili sa nestratiť tých, ktorí boli v čase štúdií. "Pripravovali sme sa zväčša počas víkendov. V roku 1973 som bol vysvätený za kňaza. Cesta to nebola jednoduchá. Čo sa týka teológie, mali sme 'profesorov' a tzv. partizánsky spôsob prípravy. Robili sme skúšky, podobne ako sa robia na teológii. Žil som dvojaký život, jeden od 7. do 17. hodiny a druhý neskôr. Boli sme prenasledovaní, ale brali sme to ako kvázi rozcvičku, aby sme boli životaschopnejší. Neoficiálnu cirkev sledovali, chceli vedieť, ako sa rozvíja. ŠTB o nás vedela a našla si cestičky, ako nás sledovať. Pretože saleziáni pracovali s mládežou, dalo sa ťažko ukryť," spomína don Štefan.

Najťažšie roky boli v rozmedzí 1980 - 1983. "Vtedy na nás urobili akciu. Jedného z nás chytili a držali vo vyšetrovacej väzbe. Neskôr ho odsúdili za to, že kazil mládež, lebo učil náboženstvo. Odsedel si deväť mesiacov. Mňa si Pán Boh pripravoval na takýto život. V tom čase som išiel do Bratislavy na služobnú cestu. Keďže sme boli aktívni, chytili ma vo Zvolene, najskôr som mal tri súdy a po odvolaní aj štvrtý. Odsúdili ma na šesť mesiacov s podmienkou na dva roky. Brával som si deti z Detského domova v Hriňovej, zašiel som s nimi aj do kostola. Deti svedčili, že ma videli slúžiť svätú omšu. Na základe toho ma odsúdili za to, že som ako kňaz maril dozor štátu nad cirkvou."

Don Štefan sa obhajoval sám, lebo vedel, že obhajca by ho v tých časoch ako muža z cirkevných kruhov neobhájil. Argumentoval tým, že bol riadne zamestnaný a tým, že sa staral o deti v domove dokazoval, že nie je zanevretý. Nakoniec sa v rozsudku objavila veta, že podľa svedectva riaditeľky detského domova sa deti, ktoré k nemu chodili, zlepšili. "Štátne orgány vedeli dobre, že som kňaz. Rodičia však nie. Nemohol som im to povedať, aby nemali problémy. Keď som chcel ísť na duchovné cvičenia, v robote som si vypísal dovolenku a napísal som, že idem k rodičom. Utekal som domov povedať našim, aby ma nešli hľadať do roboty, lebo tam nebudem. Mama sa ma pýtala, kde budem, na čo som je odpovedal, že je to nemôžem povedať."

Mama doma Štefana bol chorľavejšia. Vravela, že zomrie, aj ju pochovajú, no jej syn o tom nebude vedieť. "Nakoniec to dopadlo tak, že po roku 1990, keď už aj mama vedela, že som kňaz, som mal poslednú dovolenku. Mal som totiž 1. júna nastúpiť do Žiliny ako salezián. Tú dovolenku som chcel darovať mame, preto som ju zobral z nemocnice. Prišli sme domov a ja som jej očistil ovocie. Bol som v kuchyni, keď mama kričala, že sa zle cíti. Boli to jej posledné slová. Zomrela náhlou smrťou, dal som jej však všetko ako kňaz. Boh to odmenil tak, že zomrela v mojom náručí..."

Pre Štefana to bolo zvláštne obdobie. O niekoľko dní ho navždy opustil aj otec. K saleziánom teda nastúpil v čase, keď už nemal rodičov. Zamestnanie zanechal a tým sa skončilo jeho obdobie dvoch životov. Nastúpil do Žiliny, kde pôsobil štyri roky, potom bol do roku 1999 v Bratislave, lebo 1. septembra odišiel na Ukrajinu.

"Chcel som tam ísť," spomína. "Keď som bol ešte v Žiline, chodievali tam deti z Ukrajiny na rekondičné pobyty po havárii v Černobyli. Raz prišli deti z Mukačeva s učiteľmi a ja som ich zobral do Terchovej. Jeden z chlapcov spadol zo stromu a bolo jasné, že si niečo zlomil. Z neďalekého salaša sme zobrali dosku, položili na ňu chlapca a niesli k stredisku záchranárov. Nakoniec ho zachraňovala helikoptéra. Zoznámil som sa s nimi, udržovali sme vzťahy. Začali sme chodievať na Ukrajinu za nimi, lebo pre nich bolo ťažké prísť na Slovensko. Stále ma to tam ťahalo, až som v roku 1999 vo Ľvove pristál. Pôsobil som medzi ukrajinskými saleziánmi, ktorí sa po zmene vrátili zo zahraničia. Dostali jeden kostol, ja som tam bol jediný zo Slovenska, nakoniec som sa naučil aj ich reč. Vo Ľvove a v okolí sú gréckokatolíci a ja som 12 rokov ako kňaz slúžil gréckokatolícke omše. Bolo to zaujímavé obdobie."

Začal teda pracovať na saleziánskej farnosti vo Ľvove. Pred vojnou tam pracovali poľskí saleziáni, ktorí postavili aj kostol. Najprv nemali nič, len malé oratórium. Potom sa začalo stavať a život sa postupne rozbiehal. Hľadali chlapcov východného obradu, ktorí by mohli byť saleziánmi, lebo starší, ktorí sa vrátili na rodnú zem, túžili po tom, aby aj na Ukrajine boli saleziáni. "Bolo to ťažké rozhodovanie, keďže saleziáni sú rímskokatolíckou rehoľou a ešte neexistovala provincia východného obradu. No oni veľmi chceli. Našli sa chlapci, ktorí túžili stať sa saleziánmi, niektorí študovali na Slovensku, iní zas v Taliansku. Teraz ich je asi 45, v priebehu roka by sa mali ešte rozšíriť. Ja som tam za ten čas pôsobil ako také lepidlo. Ak bola komunita, kde mali byť šiesti, tak ja som bol tým šiestym. Teraz je ich už dosť, tak som sa vrátil na penziu na Slovensko."

Život na Ukrajine dona Štefana zaujal. Vraví, že kým v západnom svete je menej srdečnosti, tam to bol pravý opak. Prijali ho úprimne, Slovákov si vážia. Dobre si pamätajú na to, keď boli počas 1. Československej republiky jej súčasťou. Vedia, že so Slovákmi nikdy nebojovali, spomínajú, že keď benderovci utekali z Ukrajiny na Západ, Slováci im pomohli. "Mentalitou sme si podobní. Je zrejmé, že reč i abeceda je iná. No keď sme pripravovali chlapcov, čítal som azbuku. Bol som prekvapený, že na každé slovenské a ukrajinské písmeno abecedy som našiel slovo, ktoré takisto znelo v oboch rečiach a malo ten istý význam. Korene sú teda blízke..."

Ukrajincov vníma ako pokojný národ, čakajúci na pomoc v rôznych sférach. "Spočiatku sa vravelo, že je tam nebezpečne. Nechodieval som po nociach von, ale to máte aj u nás. Skôr som bol prekvapený z iného. Ak som zašiel do ulice, do ktorej som nemal, zastavili ma policajti. Keď videli, že som kňaz, pustili ma. Vraj kňazom pokutu nedávajú. To sa mi stalo niekoľkokrát. Majú prirodzenú vieru a úctu ku kňazom. Hovorí sa o korupcii, ale od kňaza by ani úplatok nevzali. V iných oblastiach s tým majú problém, ale ja som mal takúto výhodu. Všetci kňazmi však byť nemôžu."

Päť rokov pracoval v Ľvove, potom v Užhorode, neskôr sa vrátil opäť do Ľvova. Užhorodský biskup, vladyka, je Slovák Milan Šášik. Takže aj po tejto stránke mal k domovu blízko. O tom, ako si tamojší našincov vážia, sa presvedčil po povodniach. "Voda pobrala veľa mostov a ciest. Išli sme autom dolinou, prechádzali sme cez brody, jeden most stál. Pýtal som sa, prečo ostatné spadli a tento stojí. Oni odvetili, že ho postavili Čechoslováci. Môžeme byť pre nich dobrým príkladom..."

Nedávno sa don Štefan vrátil na Slovensko. Má 66 rokov, povedal si, že chce prísť domov. S úsmevom vravel, že sa chcel prísť aklimatizovať na 4 stupne Celzia. Pýtali sa ho prečo práve na takú, tak im povedal, že u nás je taká teplota dva metre pod zemou... "Som v Košiciach, uvidím, čo všetko ešte budem môcť robiť. Kontakty na Ukrajine som nestratil. Pokiaľ to bude možné a osožné, budem pomáhať. Poslali ma sem, tak som tu. Venujem sa mládeži, chodievam s deťmi bicyklovať, spoločne športujeme, zahráme si stolný tenis. Ku Košiciam mám kladný vzťah. Aj keď som tu predtým nežil, mal som tu veľa známych. Mám tu troch krstných synov a nikdy som nemal čas sa s nimi stretávať. Teraz som tu, kde žijú so svojimi rodinami, tak sa im budem venovať. Vždy som mal rád piesne z východu, a tak sa teším, že si nejaké východniarske pesničky zaspievam."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári