Hoci si študent Leteckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach stanovil pomerne vysoký cieľ - brigádu v USA, získal ju. V známom Yelowstonskom národnom parku (YNP) pracoval od polovice júna do polovice septembra.

S myšlienkou hľadať si brigádu až v Amerike vraj prišiel Patrikov kamarát z Prievidze Miro. "Samozrejme, bol som za, a tak sme hneď začali na nete robiť prieskum. Hľadali sme čo najlepšiu agentúru, lebo bez nej sa dá do USA dostať len veľmi ťažko," spomína Patrik na február 2011. "Našli sme americkú agentúru CCUSA a zaregistrovali sa. Vyžadovalo to veľa papierovačiek, vypĺňali sme plno formulárov a odpovedali asi na milión otázok. Potom sa nás opýtali, ako si predstavujeme robotu. Čo by sme chceli robiť a čo určite nie."

Patrik s Mirom nechali výber práce na agentúru, čo ich stálo dosť peňazí. Poplatok dopredu 550 eur plus základné poistenie na tri mesiace. Ponuku, ktorú napokon dostali, teda prácu v YNP, nemali možnosť odmietnuť. "Keď už bolo jasné, kam pôjdeme, poslali nám z YNP zmluvu a nejaké pokyny, ako a kedy prísť, čo sa bude diať, keď prídeme a čo si určite máme vziať so sebou. Nič o parku sa dopredu nebolo treba učiť. Čo presne budeme robiť, sme dopredu nevedeli. Povedali nám iba, že to bude v oblasti kuchyne alebo hotelov."

500 dolárov za dva týždne

Keďže najlacnejšie sa rysoval let z Budapešti, obaja mladí Slováci to využili a po trase cez Düsseldorf si to nasmerovali do Chicaga. Tam presadli na let do mesta Bozeman, čo bola konečná destinácia. Tam si ich vyzdvihol zamestnávateľ a odviezol do YNP. "V prvý deň nám pridelili robotu a lokalitu, kde presne budeme pracovať. Dostali sme uniformy a nasadli na bus, ktorý rozvážal zamestnancov po YP. Po príchode do Canyon Village, čo bol náš domov, nás ubytovali. Boli tam obrovské ubytovne pre zamestnancov v štýle internátov. Na druhý deň sme pozerali rôzne videá, mali sme rôzne, hlavne bezpečnostné školenia. Tento úvodný kolotoč trval niekoľko dní."

Náplňou Patrikovej a Mirovej práce bolo upratovať izby po hosťoch parku. Museli byť perfektné, takže obaja mladíci museli drhnúť dlážku, vysávať, zametať či utierať prach. A dokonca aj čistiť záchody. "Väčšinou ich stačilo utrieť handrou, no niekedy to bolo horšie. Ale dalo sa to zvládnuť a dokonca sme si z toho robili srandu. Ak bol záchod upchatý, nechali sme ho tak a urobil to manažér alebo zavolal údržbárov."

Okrem upratovania mali brigádnici zo Slovenska povinnosť pomáhať a vyhovieť hosťom vo všetkom, o čo požiadajú. Ak chceli niečo extra, ako napríklad vankúše a deky, museli im ich priniesť. Väčšinou sa ich však pýtali, kde čo je, kde môžu zohnať ľad a podobne. Prípade, ak mali nejaký technicky problém, ako nefunkčnú kartu alebo vyhorené žiarovky, chalani zavolať údržbu... Výplatu dostával Patrik i ostatní brigádnici v parku každé dva týždne. Po odčítaní nákladov na stravu, ubytovanie, poistenie a dane to vychádzalo na 500 dolárov plus nejaké sprepitné.

Obvinenie...

"Pracovali sme 8 až 9 hodín vrátane prestávky denne. Prvé dva mesiace päť dni v týždni, potom začali odchádzať 'Amíci' do škôl, a tak sme robili o jeden deň dlhšie. Mali sme len ranné zmeny od 8. hodiny, ale keďže to bola veľká spoločnosť a robota sa dala aj vymeniť, mohli sme mať aj nočné. Hlavne v kuchyni a tak. Ja som síce v kuchyni nerobil, ale niektorí kamaráti áno. Hlavne umývali riad. Variť nevarili, na to tam mali svojich ľudí. Bola tam však aj reštaurácia, takže niektorí z nás vypomáhali aj ako čašníci." Patrik tvrdí, že robota sa dala v pohode zvládnuť. Dokonca tak, že im ostala energia aj na nočnú zábavu. A to pritom niektorí Američania z 'housekeepingu' utekali, lebo to vraj bola najťažšia robota.

Niektorí Slováci, ktorí pracovali v Amerike, vraj pociťovali istú diskrimináciu. Ak nie zamestnávateľ, tak šéf či domáci kolegovia im dali pocítiť, čo si myslia o ľuďoch z "bývalého socialistického bloku". Aké skúsenosti mal Patrik v YNP? "So zamestnávateľom sme vôbec neboli v kontakte. Našimi šéfmi boli manažéri oblastí. Moja manažérka bola úplne super. Bola to Thajčanka, ktorá mala každého rada. No manažérka môjho kamaráta bola pravá nevzdelaná Američanka, ktorá žila v predstave, že muži z východnej Európy bijú ženy a kričia na ne. Preto jeho a ešte jedného Srba dosť viditeľne diskriminovala. Stále kontrolovala jeho izby a doslova ho 'buzerovala' za maličkosti. Každý mesiac sa robilo hodnotenie a písala mu tam samé zlé veci, že má plno nedostatkov a je lenivý. Po niekoľkých kamarátových sťažnostiach na personálnom oddelení sa trocha upokojila a on bol povýšený..."

Negatívnu skúsenosť, hoci nie až takú ako kamamrát, mal aj Patrik. To keď sa na neho ktosi sťažoval, že vraj ukradol krém na akné z umývadla a že nevyčistil izbu. "Riadne ma to 'vytočilo'. Nikto o tom so mnou ani nerozprával, no druhý deň som dostal 'ľahký list', aby som si oddýchol... Pozitívne zážitky som však mal každý deň, keďže tam robilo zopár super ľudí. Domáci aj návštevníci parku sa k nám správali veľmi milo. Mali veľa otázok a tvárili sa, že vedia, kde je Slovensko. Nie, do Ázie ho nezaradili. Vedeli len, že je niekde v Európe a niektorí ho posunuli do Ruska... Mnohí Američania si zas myslia, že Československo stále existuje a dokonca sa opýtali, či sa tam rozprávame anglicky..."

Radi stopovali

Popri práci stihol Patrik aj nejakú zábavu. Nie sám. "Kamarátov bolo veľa, tých skutočne dobrých iba zopár. Veľmi dobre sme s Mirom vychádzali s dvoma Čechmi, Srbom a dvoma Američanmi. Vo voľnom čase sme väčšinou hrali pingpong alebo pozerali filmy. Keď bolo času viac, behali sme po rôznych výletoch. Samozrejme, hlavne po parku. Všetko zaujímavé a známe je blízko ciest, doslova pár krokov. Hovorí sa tomu americký turizmus..."

Trocha bol problém s dopravou. "Hoci sme mali zadarmo výletné autobusy, tie boli dosť nudné. Auto sa zháňalo ťažko, preto sme radšej stopovali. To bolo zaujímavejšie, lebo sme stretávali zaujímavých ľudí. Zaujímavé boli aj ich otázky, hoci zväčša boli rovnaké. Odkiaľ sme, ako sme sa do YNP dostali, ako sme sa o práci v parku dozvedeli, na ako dlho sme prišli, či chodíme do školy, čí sa nám páči Amerika, atď. Mne osobne sa najviac páčilo mimo hlavných turistických ciest, niekde uprostred ničoho."

Nie všetko však bolo v Amerike iba pekné a zaujímavé. Napríklad americké zákony ohľadom alkoholu a ako vážne ich domáci brali, Patrikovi neboli až tak po vôli. Lebo v USA sa môže alkohol predávať iba osobám starším ako 21 rokov. Košičan mal mať toľko až 6. septembra. "Zo začiatku to problém nebol. Buď alkohol nakupovali starší kamaráti, alebo som párkrát oklamal predavačky s dátumom narodenia v mojom pase. Ony totiž ako prvý píšu mesiac a potom deň. Takže údaj 6. 9. 1990 vyzeral akoby som mal 21 rokov v júni." Dlho však s touto fintou nevydržal... "Keď ma niekedy v auguste chytili rangeri a prišli na to, že trochu podvádzam, tak som skoro mesiac vôbec nepil. Až kým som skutočne nemal tých 21 rokov. Nechcel som riskovať zatknutie, 'vyhadzov' z parku, a tým pádom aj z roboty..."

Navštívil L.A. aj N.Y.C.

Po skončení pracovného pobytu Patrik trochu cestoval. "Najprv sme s Mirom šli do Los Angeles. Je nepredstaviteľné veľké, preto sme si požičali auto a snažili sa pobehať všetky známe miesta, ktoré vidno vo filmoch. Druhý deň sme boli v známom zábavnom parku SixFlags. Neskoro večer sme leteli do New York City, kde sme strávili necelých päť dni. To najzaujímavehšie je vlastne na jednej kope, takže nebol problém vidieť všetko, čo sme chceli a ešte aj pobehať obchody a niečo nakúpiť. Každý deň sme sa túlali ulicami bez nejakých plánov od rána do neskorého večera. Mali sme kopu času užiť si atmosféru hektického New Yorku..."

Aj z týchto dní si Patrik priniesol množstvo zaujímavých a jedinečných zážitkov. K spomienkam na ne sa vráti v niektorom z ďalších vydaní večerníka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári