V polovici 90. rokov sa však vrátila do Čiech, kde založila Medzinárodnú školu pre ľudský hlas. So životným partnerom Desideriom Duždom založila skupinu Romano rat. Realizovala množstvo multietnických projektov, organizuje medzinárodné workshopy, je patrónkou a umeleckou šéfkou rómskeho občianskeho združenia Miret. Ida Kelarová sa v Košiciach predstavila nedávno v rámci koncertu Hlasy pre zajtrajšok.

Speváčka sa napriek výhradám rodiny pred rokmi verejne prihlásila k tomu, že v jej žilách koluje rómska krv. „Že je môj otec Róm, mi prezradila teta. Bola z toho celkom slušná rodinná zvada, pretože všetci ostatní to popierali a vraveli, že tomu nemám veriť. No keď moja rómska babička Ida Bittová ochorela a stratila pamäť natoľko, že zabudla aj svoje meno, začala rozprávať po rómsky. Pamätám si, ako som k nej prišla a všetci jej dohovárali, aby bola ticho, pretože som došla. Na to ona spustila spŕšku rómskych viet a nadávok. Vtedy som pochopila, kde je pravda," vraví I. Kelarová, ktorá však dlho svoj pôvod vôbec neriešila. V polovici 80. rokov totiž emigrovala. „Keď som sa po skončení komunizmu a po 15 rokoch strávených v zahraničí vrátila domov, bola som prekvapená, aký rasizmus tu panuje. Nesmierne ma to zasiahlo i vyprovokovalo k tomu, že som sa rómskou otázkou začala intenzívnejšie zaoberať."

Speváčka najprv navštívila svoju rodinu. „Pýtala som sa ich, prečo to zapierajú a dohovárala som im, že sa nemajú za čo hanbiť. Veď sme slušná rodina. Nič nepomohlo. Dedko s babkou totiž svoje deti vychovali v tom, že byť Rómom nie je dobré, oni už svojim deťom o pôvode nikdy nepovedali, a tak sa lož stala pravdou." A práve voči tomu Ida zrebelovala. „Rozhodla som sa, že poviem pekne nahlas, že sa za to vôbec nehanbím. Môj otec bol krásny človek a je mi veľmi ľúto, že sa zaprel, že si nemohol život naplno užiť. Tým, že sa voči spoločnosti uzavrel a navonok sa hral, že je niekým iným, v podstate svoj život vzdal. Som presvedčená o tom, že ak by sa k tomu priznal, mohol dodnes žiť."

Ida sa už takmer dve desaťročia venuje predovšetkým rómskym deťom. „Nepáči sa mi, keď sa ľudia hodnotia podľa farby pleti, keď ich kvôli nej hádžu všetkých do jedného vreca." A hoci aj sama priznáva, že počas práce s rómskymi deťmi neraz prišli krízy i demotivácia, vzdať sa nehodlá. „Nie je to ľahká cesta, pretože je plná sklamaní. Ich rodičia sú často veľmi neuvedomelí. No to nás nemôže odradiť od toho, aby sme pomáhali deťom, pretože oni sú budúcnosť."

Každý je schopný otvoriť vnútro

Ida sama má dve deti – syna a dcéru. Tí sa vraj na jej „rómsku cestu" dívajú s veľkou dávkou pochopenia. „Stoja za mnou a nič proti mojej filozofii nemajú." Jej filozofia je spojená s jej prácou. „Dôležité je nehanbiť sa za seba, otvoriť svoje srdce a vyspievať z neho všetko – radosť i smútok. Človek by emócie v sebe nemal dusiť, aby sa nezabíjal." S mottom – otvor svoje hrdlo, otvor svoje srdce, ničoho sa neboj a spievaj založila Medzinárodnú školu pre ľudský hlas. V rámci tohto unikátneho projektu učí ľudí nielen spievať, ale aj dozvedieť sa niečo viac o duši.

„Najväčšia sila, ktorá bráni ľuďom otvoriť sa, sú predsudky a strach," myslí si Ida. "Každý je schopný otvoriť svoje vnútro, ale nie pre všetkých je to ľahké. Závisí to od výchovy, od toho, akými slovami človeka naprogramovali. V niektorých rodinách sa city neprejavovali, dokonca zakazovali ako prejav slabosti. A vtedy sa dieťa buď uzavrie do seba, alebo si svoj názor bude obhajovať. Možno skončí v dospelosti u psychológa, sú aj takí, ktorí skončia na drogách."

Pre Idu je spev formou meditácie. „V istej životnej etape som pochopila, že môj hlas ma dovedie k šťastiu. Tak som ho nasledovala. Keby ste mi pred 30 rokmi povedali, že budem učiť ľudí spievať, vysmiala by som sa vám." Ida sa totiž po emigrácii do Anglicka prestala na istý čas hudbe venovať úplne. Dnes tvrdí, že roky strávené v zahraničí patria k jej najťažším v živote. „Trpela som tam každý deň. A to nepreháňam! Držala ma tam iba hrdosť. Cítila som sa ponížená, že ma komunisti vyhodili z divadla len preto, že som sa vydala v Dánsku na služobnej ceste bez povolenia. Keď však režim padol, všetko bolo odrazu inak. Rozhodla som sa vrátiť domov, a to bolo najlepšie rozhodnutie môjho života."

Ida si zbalila kufre, opustila svojho druhého manžela a vrátila sa do Čiech. „Náš vzťah už tak či tak nefungoval. Spočiatku som, samozrejme, bola zamilovaná, no s postupom času som zistila, že to manželstvo bolo mojím najväčším životným omylom. Nesmierne mi chýbal cit."

Teraz je šťastná

Sklamaná z dvoch rozpadnutých vzťahov túžila speváčka po samote. Jej plány však zmenilo stretnutie s rómskym muzikantom Dežom Duždom. „Keď sme sa stretli, mala som pocit, akoby sa diera na duši zaplnila. Odrazu som bola kompletná a nebála som sa povedať: ´Teraz som šťastná´."

Aj vďaka Dežovi, s ktorým začala tvoriť rómsku muziku, má speváčka pocit, že otcovi aspoň čiastočne spláca svoj dlh. „Bola som mu toľko dlžná. Za lásku, ktorú nám dával. Nikdy nezabudnem, ako predo mnou kľačal a vravel mi: 'Keď budeš robiť muziku, môžem spokojne umrieť.' Otec síce zomrel v čase, keď som sa jej vôbec nevenovala, ale ja verím, že všetko toto teraz vidí a teší sa."

V Amerike plakali od dojatia

Ida pochádza z troch detí. Jej prostredná sestra, Iva Bittová, je známa muzikantka, najmladšia Regina Bittová divadelná herečka. Hoci Iva s Idou sa na javisku nestretávajú často, pred časom spolu vypredali pražskú Lucernu. „Bolo tam tritisíc ľudí a všetci naozaj počúvali. Pri tichých dlhých baladách sa nikto ani nepohol, bola tam taká atmosféra, že sa to každého hlboko dotklo. Boli sme obe vďačné, že sa nám ľudia otvorili a že sú takí krásni. Cítila som hlboký rešpekt," vraví speváčka, ktorá však rovnako rada vystupuje na festivale, na ktorom je 20-tisíc ľudí, ako pre stovku fanúšikov v malom klube. „Výhoda muziky spočíva v tom, že môžete hrať kdekoľvek na svete a ľudia vám porozumejú. Raz sa nám stalo, že v Amerike ľudia plakali od dojatia, pretože netušili, že taká hudba vôbec existuje. V Mongolsku sme mali nádhernú reakciu, keď publikum ostalo v tichosti a úžase."
'
Jedným z najnetradičnejších miest, kde sa Ida predstavila, bol viedenský Ples v opere. „Aj keď takéto akcie nevyhľadávam, bol to veľký zážitok. Vystúpili sme o polnoci a roztancovali celú sálu. Cítila som sa ako vo filme. Bola to nesmierna pretvárka, ktorá mi je za normálnych okolností cudzia, ale užila som si to, pretože je to úplne iné vidieť a zažiť tento ples naživo. S určitosťou však môžem povedať, že ako návštevník by som tam nikdy nešla."

Do Košíc by sa hudobníčka rada vrátila. „Je tu taká idea, že by sme sem mohli prísť koncertovať s rómskym detským speváckym zborom Čhavorenge." V tomto telese pôsobia deti z celých Čiech a Slovenska a s Idou Kelarovou pracujú formou rôznych projektov a workshopov. „Myšlienku detského rómskeho zboru som v sebe nosila viac ako 20 rokov. Bol to môj životný sen. Fascinuje ma zvuk veľkého zboru, navyše deti spievajú úplne prirodzene. Keďže tieto detičky nie sú vychovávané k tomu, aby mali nejaký cieľ a nevzdávali sa, keď uvidia prvú prekážku, chceme ich tejto veci učiť. V súboroch získavajú skúsenosti a otvoria sa im nové obzory," dodáva nadšená speváčka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári