Blížiace sa Dušičky sú tak trochu zvláštnym „sviatkom“. Máme si spomenúť na tých, čo odišli. Povinne. Nevadí, že sme na nich celý rok ani nepomysleli... Teraz, hor sa na cintoríny!
Ak by išlo len o spomienku, fajn, ale v mnohých prípadoch sa to nedá nazvať inak, ako dušičkové divadlo. Hroby sú ovešané pestrofarebnými kulisami a herci hrajú...
Darmo nevesta na svokru celý život „pľula a chŕlila síru“, teraz kúpi tie najdrahšie kahance, obrovský veniec a naskladá jej to na hrob. Veď príde široká rodina, čo by povedali, ak by ona doniesla len symbolickú kytičku? VŠak by ju ohovárali aspoň do budúcoročných Dušičiek.
Súrodenci sa kvôli dedičstvu nezhovárali roky, manžel chľastal, žena ho nenávidela, a tak ďalej. Príbehy sa rôznia, no podstata zostáva. Keď sú Dušičky, tak sa treba tváriť, že si ich uctievame, hoci aj šialene krikľavými kvetmi, kahancami, z ktorých trčia gýčoví anjeli, a vencami gigantických rozmerov.
No toto nemá s pietou nič spoločné. Len to hrá do kariet obchodníkom, ktorí to majú dobre premyslené, sú schopní predať všetko a za nekresťanské peniaze.
Veď spomínať sa dá aj úplne jednoducho. So symbolickým kvietkom, s obyčajnou sviečkou. Ale skutočne spomínať na to, čo pekné sme s tým človekom zažili. Nehrať divadlo len preto, že sú Dušičky...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
