S veľkým úspechom spievala na najvýznamnejších operných scénach - v Metropolitnej opere i v La Scale. Spolupracovala s velikánmi ako Franco Zeffirelli, k jej speváckym partnerom patril José Cura i Dennis O´Neill.
Do Košíc ste prišli podporiť nadáciu Petra Dvorského Harmony. Dnes sú z vás dobrí priatelia, pamätáte si však na vaše prvé stretnutie?
- Bolo to začiatkom 90. rokov, keď ma oslovil, či by som zaspievala na koncerte pre nadáciu Harmony v Prahe. Mala som vtedy obrovskú trému, no už pri našom prvom stretnutí bolo jasné, že je to veľká hviezda bez manierov. Peter je nesmierne príjemný človek. Od pražského koncertu sme sa na javisku stretli viackrát, najmä v Tosce, a vždy sa mi s ním pracovalo výborne.
Dobrí spevácki partneri sú vraj polovicou úspechu každého operného speváka.
- Samozrejme, človeku sa spieva neporovnateľne lepšie, keď má na javisku skvelých partnerov. Nastáva tam totiž v dobrom slova zmysle boj o prvenstvo. Je to podobné, ako keď bežia bežci. Keď sa ocitnete v silnej zostave a pred finišom potiahnete, máte veľkú šancu zlomiť traťový rekord. Aj u nás výborný výkon kolegu vypne ostatných k tomu, aby zo seba dali maximum.
Ktoré predstavenia dodnes považujete za vaše top?
- Myslím, že moja prvá Santuzza (postava z opery Sedliacka česť – pozn. red.) v Metropolitnej opere s José Curom bola najlepšia zo všetkých Santuzz, aké som kedy zaspievala.
S José Curom ste spoločne debutovali v milánskej La Scale. Vraj to bolo nezabudnuteľné predstavenie...
- Bola to premiéra opery La Gioconda. Po Josého árii „Cielo e Mar“ začalo prízemie neuveriteľne skandovať: „Bravo“ a zhora ohrdnutí talianski tenori spustili ako šialení: „Búú“. Bolo to hrozné. Vôbec som na čosi také nebola zvyknutá, vravela som si, prečo bučia, veď spieva fantasticky!? Ich však nesmierne naštvalo, že José ležal na chrbte a v tejto polohe podržal vysoký tón. Keby stál a videli by, že bojuje, možno by mu to prešlo. Takúto provokáciu však prežuť nedokázali. Bola to naozaj veľmi zaujímavá premiéra. S radosťou však spomínam aj na naše spoločné predstavenie Lohengrina v Metropolitnej opere, kde som zaskakovala za Doloru Zajick. Ráno mi volali, že to odriekla a večer som mala spievať. Túto inscenáciu som mala naskúšanú s dvoma tenormi - Fabiom Armiliatom a Denissom O'Neillom, a večer som sa na scéne mala stretnúť s Josém. Keď som prišla do divadla, zavolal si ma Zeffirelliho asistent a vraví: „Vieš, Eva, Cura aranžmán nedodržiava. Robí len to, čo potrebuje a čo sa mu zdá pekné. Všetko, čo si sa naučila, je teda zle.“ Upokojila som ho, že sa s ním poznám a že si poradím. Keď za mnou José prišiel do šatne, prvé čo mi povedal, bolo: „To si ty, čo si so mnou spievala Giocondu?“ To som už totiž bola o 40 kíl ľahšia... Chytil ma za ruku, obtočil si ma a vraví: „Dobré. Ako si to dokázala?“ A ja: „No, nič nejem.“ A on, že: „Aha, tak nič.“ A potom povedal jedinú vetu: „Rob na javisku iba to, čo ti povie srdce.“ To úplne stačilo. Po skončení za nami došiel uchvátený asistent réžie a zavŕšil to José, ktoré mi povedal: „Ďakujem ti, konečne som nemusel nič hrať.“ Čo môže byť väčší kompliment, ako keď vám niečo také povie samoľúby tenor...
Na hviezdu vašich rozmerov spievate teraz pomerne veľa v Čechách. Človek by čakal, že sa v Prahe ukážete len v pauze medzi Londýnom, Madridom, San Franciscom...
– Pravda je taká, že si teraz snažím užívať hlavne moju mamičku. Otecka už nemám a človek naozaj nikdy nevie, dokedy tu svojich rodičov bude mať. Okrem toho mám v Prahe krásne ponuky. Na jar sme premiérovali Wagnerovho Parsifala, práve sa učím Vec Makropulos, čo je asi najťažšia Janáčkova opera. Navyše, veľkú úlohu hrá u mňa aj cestovanie. Neznášam lety lietadlom, večné balenie kufrov a bývanie na hoteloch. Preto prijímam ponuky prevažne do Nemecka, na budúci rok som sa sľúbila do postavy Kostolníčky do SND. Nemenej podstatný je aj fakt, že som v Metropolitnej opere zastihla nádherné inscenácie Franca Zeffirelliho – Rusalku, Lohengrina... Takže dnes mi pomerne dlho trvá, kým si nejakú inscenáciu vôbec vyberiem. Nemám totiž rada extrémne moderné naštudovania. Navyše som vo veku, keď chcem spievať už len roly, ktoré mám rada, a v ktorých sa cítim dobre. Javisko si chcem už iba užívať.
S akými predstavami ste pred rokmi začínali s operou?
– Hneď od začiatku som mala veľké sny. Najprv to bola Libuša v Národnom. Keď sa mi to podarilo, povedala som si, že pôjdem do sveta a budem spievať Toscy, postavy z Verdiho opier... A dnes mám ešte jedno prianie – vrátiť sa do MET na jedinú rolu – Kostolníčku. Potom si tam už nemusím nikdy zaspievať.
Veľa operných spevákov sa na pop či muzikál díva ako na podradnejší žáner. Vám v týchto dňoch vyšiel album Dve tváre Evy Urbanovej, na ktorom sú operné árie, ale aj záznam z vašich koncertov s Karlom Gottom...
– ... a nedávno som krstila album kapele Public Relations (česká crossover-hardcorová formácia – pozn. red.). Kto ju pozná, môže si ma hneď zaradiť. To je totiž moja šálka kávy. Začínala som ako rockerka a so srdcom rockerky aj umriem. Keď boli v júni v O2 aréne Judas Priest, nenechala som si koncert ujsť, hoci som po ňom bola tri dni hluchá a lekárka mi vravela, že som úplný blázon. Okrem toho mám rada aj Queen. Nepočúvam džez a dychovku.
Čo vás vlastne odlákalo od rocku, keď je to dodnes vaša srdcovka?
– Jednoznačne môj veľký hlas. Nemohla som v ňom natoľko využiť svoj rozsah ako v opere. Dnes, tým, že mám hlas vytrénovaný na Turandot či Toscu, sú pre mňa všetky rockové pesničky veľmi ľahučké.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
