sť skvostnými a mimoriadne zaujímavými snímkami.

V živote má to šťastie, že ho baví aj samotná práca analytika. „Potápanie a fotografovanie sú zase mojím najväčším hobby. S fotením som začínal v šiestej triede základnej školy, keď ma učiteľ matematiky naučil milovať nielen technické vedy, ale priviedol ma aj k fotografovaniu. K potápaniu ma zase inšpirovali filmy Jacquesa Cousteaua, hoci sa u nás vysielali najprv len čiernobiele," objasňuje počiatky svojej vášne.

K samotnému potápaniu sa však dostal až v "novej dobe", lebo v socializme to také jednoduché nebolo. "Išlo o vojenskú zväzarmovskú činnosť. A tak som sa začal potápať až v roku 2005, keď som absolvoval klasický kurz a odvtedy som bez ´foťáku´ vlastne pod vodou ani nebol." Ako prezradil, vodným živlom bol odjakživa. "Užil som si veru všetky vodné nádrže na Slovensku. Či už Oravskú priehradu, alebo vody z východoslovenskej lokality. Tu som totiž trávil detstvo, vzhľadom na to, že otec pochádza z dedinky Hažlín medzi Michalovcami a Sobrancami, takže som veľa času trávil na Šírave."

Panika neprichádza do úvahy

Začiatky, ako to už býva, neboli najjednoduchšie. Jemu sa však prekvapivo mimoriadne darilo a žiadne väčšie komplikácie v rámci výučby potápania nepociťoval. "Potápačský kurz je dôležitý skôr z hľadiska teórie, vzhľadom na to, že vodné prostredie nie je pre človeka prirodzené. Musíte vedieť, ako sa vaše telo pod vodou správa, aké na vás číhajú nástrahy a predvídať problémy, ktoré by mohli nastať. Obsluha a ovládanie prístrojov sú tiež veľmi dôležité. Našťastie som nemal s ničím problém, ani s vyrovnávaním tlaku v ušiach, či spôsobom dýchania..."

Prirodzene, praxou sa už vyskytli aj "horúcejšie" chvíle, keď mu nebolo pod vodou všetko jedno. "Potápali sme sa napríklad na Korzike a z technickej chyby mi praskla pružina na plutve. Takže som ju stratil a bez plutvy ste pod vodou nepohyblivý. Našťastie, po celý čas v rámci kurzu učia, že sa treba potápať minimálne vo dvojici, takže všetko dobre dopadlo. Základom je, že človek nesmie podľahnúť panike, lebo keď jej podľahne, tak to väčšinou končí tragicky." Zabrať mu trošku dalo aj prúdové potápanie. "Zrazu sa pod vodou objaví nejaký silný prúd vody, ktorý začne človeka niekam tlačiť a sťahovať. A on, vzhľadom na to, že nie je ryba, je úplne bezmocný. Musí zase zachovať pokoj a nejakým spôsobom sa vedieť správať v prúde a využiť ho vo svoj prospech."

Keďže sa teda nesmie potápať sám, zaujímalo nás, či má sparingpartnera, alebo hneď viacero "obetí". "Sú to asi traja ľudia, s ktorými sa cítim pod vodou bezpečne a ktorí 'trpia' moje fotografovanie. Lebo s potápačom - fotografom sa chce väčšinou len málokto potápať, pretože zdržuje. Kým si niečo odfotí, urobí pozíciu, musí ho partner čakať, alebo mu pomáha vyhľadávať určité živočíchy a lokality, prípadne mu robí aj modela pod vodou." Jeho kolegovia sa to však naučili akceptovať a tolerovať. "Cítim sa s nimi veľmi bezpečne a nazývam ich svojimi anjelmi strážnymi pod vodou. Máme už nepísané dohody a zvyky. Väčšinou napríklad človek pod vodou tým, že sa mu zalejú uši, stráca orientáciu a nevie, kde je hore, dole, vpravo, vľavo. Skrátka netuší, kde je sever, pokiaľ sa teda nepozrie na nejaké prístroje. Takže to máme dohodnuté tak, že keď sa pozriem nad seba, tak tam partner stále je a ukáže mi smer, ktorým ideme ďalej."

Láskou je Červené more

Najradšej zo všetkého sa E. Hladký s fotoaparátom potápa v Červenom mori. "Potápal som sa aj vo vodách Indonézie, Thajska, v Jadrane, v Stredozemnom mori, no to Červené more má pre mňa tú správnu farbu. Je modrá až purpurová a podľa mňa najčistejšia. Je tam skvelá dohľadnosť a veľký život morských živočíchov. Zatiaľ čo v Jadrane môžete byť pod vodou aj hodinu a nestretnete nič."

Ako vraví, potápači cestujú podľa toho, čo konkrétne chcú vidieť. "Keď chcem ísť na žraloky, tak idem do Juhoafrickej republiky alebo do Austrálie, pokiaľ na veľryby, tak zase zvolím iné lokality. Ja by som chcel najradšej vidieť všetko," smeje sa. "No závisí to, samozrejme, od času a finančnej situácie." A hoci je často na cestách, jednotlivé destinácie pozná len pod vodou. "V podstate sme celý čas v mori. Robíme tri až štyri ponory denne, akurát medzi nimi dodržiavame povinné prestávky. Takže väčšinou cestujeme na týždeň na nejakú loď a celý pobyt trávime na mori."

Keď E. Hladký s potápaním začínal, bol nadšený už len samotným prostredím pod vodou. Naivne si myslel, že fotografovanie pod vodou sa nijako nelíši od fotografovania nad ňou. "A tam som zrazu prišiel na to, že je to úplne o niečom inom. Akoby išlo o ďalší rozmer vo fotografovaní. Sú tam iné podmienky, inak sa treba správať... Dá sa to trošku prirovnať k fotografom, ktorí fotografujú zver, teda medvede, vlky či levy. Na dobrý záber majú skutočne nieže sekundu, ale len štvrť sekundy, a to neberiem do úvahy záležitosti, ktoré pod vodou hrozia. V prvom rade treba byť pomerne dobrým potápačom, aby sa vo vode pohyboval prirodzene a neriešil veci ohľadom potápania, ale ohľadom fotografovania."

Ako všetci umelecky tvoriví ľudia, aj on je nešťastný, keď mu "ujde" dobrý záber. "Existuje však aj mnoho záberov, ktoré na prvý pohľad nie sú naj, no keď sa na ne pozriem desiaty či dvadsiatykrát, zrazu uvidím čosi zvláštne. Samozrejme, je mi ľúto, keď príležitosť premárnim a napríklad sa mi na chvíľu objavia živočíchy, ktoré bežne nestretávam, ako sú manty alebo žraloky, a nestihnem ich odfotiť. Alebo sa k nim nedostanem dosť blízko."

Žralok vždy pánom situácie

Fotografoval už aj žraloky, no nie v klietke, ako by sa dalo očakávať. "V klietke som nikdy nebol. Je však pravda, že som sa s tým najnebezpečnejším žralokom, o ktorom teda píšu, že je najnebezpečnejší, nestretol. Ide o žraloka bieleho a sú ľudia, ktorí sa aj pri ňom potápajú bez klietky. Keď som sa so žralokom stretol prvýkrát, bol som fascinovaný. Boli sme oproti sebe, on si odo mňa držal odstup nejakých päť metrov, čo bola jeho zóna a jednoducho ma bližšie nepustil. Snažil som sa k nemu trošku priblížiť, no zase odstúpil meter a otočil sa, akoby ma čakal. Skrátka si držal odstup tých svojich päť metrov a bol pánom situácie. Vždy je to tak. Človek, keď sa ponorí pod vodu, pochopí, že jednoducho sme síce ľudia mysliaci, ale v prírode sme úplne krehké bytosti. A v mori možno jeden z najslabších článkov..."

V daný moment, keď sa E. Hladký díval z očí do očí žralokovi, vraj nad potenciálnym nebezpečenstvom vôbec nepremýšľal. "Ani trochu. Keď sa totiž dodržiavajú určité pravidlá, takisto ako na suchu, a človek jednoducho nedonúti zviera, aby ho napadlo, ono o to nemá záujem. Hovorí sa, že je žralok nebezpečný, ale on vie, že človek nie je v jeho potravinovom reťazci. Je to neskutočná bytosť. Cíti ľudské chvenie, tlkot srdca, cíti, či sa človek bojí, alebo nie. No on sa ho bojí takisto ako človek jeho. Napríklad bublín, ktoré vypúšťa. A vzhľadom na to, že človeka nevie zaradiť, tak po ňom nejde ako po svojej potrave." Podľa slov E. Hladkého ide teda väčšinou o nehody, ak žralok človeka zraní. "Nevymyslel som to ja, ale vraví sa, že keďže žralok nemá ruky, tak si človeka 'osahá' ústami."

A hoci máme zafixované, že práve spomínaný žralok biely patrí k najnebezpečnejším podmorským tvorom, nie je to ani zďaleka tak. "Existuje napríklad množstvo krásnych maličkých farebných rybičiek, no dotyk s nimi môže mať pre človeka fatálne následky. Obavy by mali v skutočnosti vzbudzovať napríklad perutíny, rôzne vodné hady či muréna, ktorá je útočná a môže človeka pohrýzť. Rajovité ryby síce útočné nie sú, ale na ich dva jedové bodce, ktorými sa na chvoste chránia v prípade nebezpečenstva, môže nepozorný potápač doplatiť."

Hlavná zásada je preto celkom jednoznačná. V mori sa radšej ničoho nedotýkať. "Ono je to vlastne aj zakázané," vysvetľuje E. Hladký. "Keď sa do toho človek zahĺbi, tak zistí, že príroda je neskutočne dokonalá a začne ho to fascinovať. Veľryby majú neskutočný spôsob života, úžasné sú korytnačky... Študujem aj preto, aby som vedel, čo od čoho môžem a čo nemôžem čakať. Zásada je tá, že zvieraťu nesmiem vojsť do jeho priestoru. Musím to vycítiť. Nesmiem ho, ako sa hovorí, zahnať do kúta."

Ak by si mohol želať, čo by pod vodnou hladinou túžil fotoaparátom zvečniť zo všetkého najviac, dlho by neváhal. "Jednoznačne veľrybu. S ňou som sa tak nablízko nestretol, len z lode som videl jej gejzír. Fascinuje ma," prezrádza Žilinčan, ktorého snom je aj vydať knihu svojich podmorských fotografií. "Sny treba mať a verím, že sa raz aj splnia."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári