u a nie na kvantitu, vlastní vyše 300 fajok z rôznych materiálov a rôznych motívov.

M. Mihalič má 75 rokov a pochádza z Medzilaboriec, v Košiciach žije 50 rokov. „Som stavebný inžinier. Vysokú školu som študoval v Bratislave, v Prahe i v Moskve, ašpirantúru som robil v Bratislave. Po revolúcii som zastával dôležité hospodárske funkcie, robil som výrobnotechnického riaditeľa Hutných stavieb, ktoré mali 4 až 5-tisíc zamestnancov. Ale vždy som inklinoval k umeniu. Mám dcéru i syna, ktorý je hudobný skladateľ a žije v Paríži." K zbieraniu pekných inšpirovala M. Mihaliča jeho druhá manželka. „Pochádza z grófskeho rodu, jej babka bola grófka a jej predkovia boli v 16. storočí vlastníkmi Bratislavského hradu. Predkov má aj vo francúzskej šľachtickej rodine le Neveri, ktorá vlastnila Neverice."

Kým niekto zbiera servítky, či obaly od žuvačiek alebo figúrky z kindervajíčok, zberateľská vášeň M. Mihaliča siaha do celkom iných sfér. „Zberateľom som prakticky od svojich desiatich rokov. Prioritným koníčkom sú knihy a platne vážnej hudby. Mám asi 1 500 platní. Kompletného Beethovena, Mozarta, Chopina, Čajkovského, Liszta... asi 70 kompletných opier... Veľmi ma baví chodiť na koncerty a do divadla. Čo sa týka kníh, som veľký knihomoľ a rád čítam. Hlavne knihy z oblasti dejín. Kníh mám možno aj 3 000. Zbieram aj porcelán. Mám takmer všetky značky českého porcelánu, veľa značiek nemeckého porcelánu vrátane Maisenu, maďarského... Najstarší, ktorá mám, je asi 180-ročný. Je český. Takisto zbieram hodiny a iné starožitnosti. Aby som to zhrnul, zbieram všetko, čo má nejakú historickú hodnotu."

On nefajčí

Okrem toho M. Mihalič zbiera skoro 40 rokov aj fajky, ktorých má vyše 300 kusov. Prvé sa začali vyrábať v 17. storočí a boli hlinené. Najznámejším výrobcom bol Karol Zachar z Banskej Štiavnice. Jeho fajky „štiavničky" si získali obľubu v Európe, Ázii i Amerike. V 17. storočí sa tiež začali objavovať prvé fajky z tvrdého dreva, v 18. storočí sa objavili prvé fajky z morskej peny, neskôr porcelánové... V 19. storočí sa začal využívať aj nový drevený materiál, koreň vresovca.

„Keď som začal zbierať fajky, študoval som o nich knihy, navštevoval som múzeá. Začal som zbierať tie cenovo najdostupnejšie. Fajky sa vyrábajú prioritne z hliny, dreva, morskej peny, porcelánu, či z rôznych kovov. Ja najviac obdivujem fajky z morskej peny, lebo to je umelecké dielo. Začiatkom 19. storočia sa najviac vyrábali v Maďarsku a vo Viedni. Medzi autami je pojmom rolls royce, medzi zberateľmi fajok je takým rolls royceom fajka z morskej peny." Morská pena je kvalitný nerast, ktorý sa vyskytuje v Turecku. „Ťaží sa krvopotne a ručne sa spracováva. Je to zložitý proces. Tie fajky sú aj veľmi drahé."

Zbierka M. Mihaliča obsahuje indiánske fajky, vodné fajky, fajky z Afriky, Vietnamu, Číny, Talianska, či domáce „štiavničky". Medzi nimi sú rôzne rarity. Či už v tvaroch, motívoch, veľkostiach. „Najstaršiu fajku mám z Turecka, môže byť stará možno 200 rokov. Niektoré fajky majú vyrazený rok, ale nie vždy je pravý. Najdrahšiu fajku som kúpil asi pred 15 rokmi a stála asi 30-tisíc korún. Nie je pekná. Drahá je preto, že je raritná. A to tým, že meria 1,3 metra. Ešte jedna je taká objemná a raritná je tým, že z nej fajčil istý gróf. Mám fajky aj strieborné, ázijské, ktoré sa používajú nielen na tabak, ale aj na marihuanu. Takisto fajky porcelánové, dve z nich sú raritné, lebo sú ručne maľované. Mám aj jednorazovú fajku pochádzajúcu z Ameriky, ktorá je z kukuričného šúpolia. Takú fajku fajčil veliteľ Montgomery."

Rarity súvisia aj s motívmi na fajke. „Sú to rôzne figúry a hlavy žien, erotické motívy, napríklad pohlavný úd, či vyzlečená žena. Tiež kone a psíkovia. Vzácna je aj fajka, kde je znázornená istá maďarská legenda. Vlastním tiež fajky s vojenskou tematikou, remeselnou tematikou... Mám aj moderné fajky, ale tie sú takmer všetky rovnaké, nie ako tie historické."

Okrem fajok zbiera M. Mihalič aj príslušenstvo, ktoré k nim patrí. „Napríklad stojany. V bohatých rodinách to bolo tak, že keď pán prijímal pravidelné návštevy, každý hosť mal na stojane svoju fajku. Takisto on sám mal sedem fajok, na každý deň inú. Okrem toho zbieram aj ďalšie príslušenstvo: rezačky na tabak, mešce a tabatierky, stojany na cigary a stojany na zápalky, rôzne typy zápaliek i zápalkových škatuliek..." Zaujímavé je, že fajky sú iba dekoráciou. M. Mihalič totiž nefajčí.

Nie všetky fajky má doma. Tých je iba asi 15 a skladuje ich v šuplíkoch. Väčšina z ostatných a tiež hodiny a mnoho kusov porcelánu je súčasťou exponátov rôznych múzeí na Slovensku. Doma by to už nemal kde skladovať. Výstavy majú veľký úspech. „Zaujímavé je, že vystavujem väčšinou na západe Slovenska. Na východe to nechcú. Chcel som dať fajky do múzea Andyho Warhola, ale vymýšľali, že nemajú vitríny. Mrzí ma tiež, že Slovensko nemá múzeum fajok. V Čechách ho majú."

Letné sídlo

Na leto chodí M. Mihalič s manželkou do Ondrejoviec. Tam majú „letné sídlo", obklopené všelijakými zaujímavými vecami. Altánok s krbom, tri studne zakryté vkusnými prístreškami, mnoho kvetináčov v tvare krhly, pivného pohára, koša... Pne stromov obložil M. Mihalič úlomkami starých škridiel. Z ruín starého domu urobil skalku. Steny miestností v dome sú ovešané nástrojmi a náradím. Zárubne dverí sú ovešané rôznymi predmetmi.

„Kým v Košiciach bývame v meštiackom dome, kde zbierame starožitnosti či porcelán, v Ondrejovciach zbierame veci na ľudovú nôtu typické pre obec a jej okolie: poľnohospodárske náradie, povozy, pluhy. Ja aj manželka inklinujeme k rôznym umeleckým záujmom. Napriek tomu, že veci, ktoré máme, nemajú miliónovú hodnotu, už nás trikrát vykradli. Sú to obyčajné veci, používané kedysi na dedine. My sme im len dali osobitý šmrnc."

Zbierať čokoľvek je drahá vec. A zvlášť ak ide človek po kvalite a nie kvantite. „Netreba fajčiť a piť. My s manželkou sme veľmi skromní, čo sa týka spotreby. Riadime sa tým Štúrovým 'Menej troviť a viacej tvoriť.' Všetky voľné financie dávame do zbierok. My nemáme iné záujmy, nechodíme na dovolenky."

Mnohé veci získava zberateľ výmenou. „Niečo výhodne kúpim a ešte výhodnejšie vymením. Tá výhodnosť nie je v tom, že som niekoho dobehol, ale v tom, že napríklad ja zbieram fajky a majú pre mňa hodnotu. No pre iného má hodnotu niečo iné, čo mu ja viem ponúknuť. Takto si veci barterovým spôsobom vymieňame. Dnes je to drahá záležitosť, ale v dobe socializmu táto vášeň nebola až taká drahá. My s manželkou to zbierame zhruba 40 rokov. Vtedy napríklad secesných výrobkov bolo viac a neboli ani také finančne náročné. Časom sa hodnota tých vecí zvyšuje. Kupujem väčšinou na burzách, v bazároch, v starožitnostiach. V Košiciach ma už mnohí poznajú, takže mnohí mi fajky sami ponúknu."

Je fanatik

M. Mihalič priznáva, že pri niektorých kusoch je v kupovaní fanatik. „Som schopný kúpiť fajku a potom jesť dva týždne len chlieb s maslom a k tomu mlieko." Zaujíma nás, odkiaľ vlastne zháňa všetky tie zaujímavé a umelecky hodnotné vecičky. „Zberateľ musí mať vyvinutý vkus, musí mať intuíciu a šťastie. Za veľa peňazí aj hlúpy kúpi. V Košiciach chodím so psíkom na prechádzky a našiel som spústu drahých vecí. Najmä keď končil socializmus, ľudia si mnohé veci brali domov z firiem a potom ich vyhadzovali do koša. A zberateľ musí veľa čítať. Mnohé veci sú napohľad ošumelé, zanedbané, špinavé a sem-tam aj poškodené. Ale opraviteľné. Aj takéto kupujem."

Podľa slov zberateľa by človek žasol, koľko vecí nájde vyhodených pri smetných košoch. „Našiel som ich tisíce. Originálny obraz, ktorý som potom vymenil za drahé hodiny. Nástenný gobelín, asi 60 až 70-tisícovej hodnoty, bol napríklad vyhodený v kontajneri. Iba kúsok trčal zo smetí, ale ja som ho spoznal. Mnohí ľudia nevedia, čo doma majú..."

Na záver dodáva jedno. „Som zvedavý, komu toto svoje zberateľské dedičstvo, hlavne fajky, odkážem. Dcéra aj syn majú dievčatá. Mám samé vnučky a žiadneho vnuka...," dodáva M. Mihalič.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári