tal pred kamery, ale i to, či je na svoje tri deti pri výchove prísny.

Keďže sa v rámci JOJky v meste vysielali Televízne noviny z improvizovaného štúdia priamo na Hlavnej ulici, moderátori museli byť pripravení na to, že zatiaľ čo v domovskom štúdiu v JOJ-ke majú absolútne ticho, na ulici to bude "iná káva"... „Samozrejme, človek musí rátať s tým, že sa budú ozývať rôzne zvuky. Ale je úlohou každého moderátora, aby vedel sám odfiltrovať to, čo má počuť a čo takpovediac musí ignorovať. Na jednej strane je to zložitejšie kvôli sústredeniu, na druhej strane je to vítaná zmena," prezradil J. Mečiar. Každé vybočenie zo stereotypu má rád. „Mne nerobí problém moderovať ani vtedy, keď som vyslovene rušený. Naučil som sa to pri svojich deťoch. Neraz sa mi stalo, že som sa potreboval doma sústrediť na prácu, no deti boli doma a dožadovali sa mojej pozornosti. Dokážem sa koncentrovať na robotu aj vtedy, keď mi deti skáču po hlave. A nemyslím to iba obrazne. He-he."

Zháňal podpisy

Keď nastúpil pred približne dvoma rokmi do televízie JOJ, dostal od svojich detí náročné úlohy. Zháňať podpisy svojich kolegov. „Hneď na začiatku to bolo 19 podpiskariet Adriany Kmotríkovej. Skoro sa upísala na smrť, ale bolo to pre celú triedu, takže preto tak veľa. No a vtedy boli najväčšie jojkárske hviezdy herci z Mafstory, takže aj od tých som si bol pre deti nejaké tie podpisy vypýtať. Dnes už sú v popredí Profesionáli, takže nosím domov ďalšie podpisy," prezradil so smiechom. Od neho samého podpisy nedrankajú, že je otec v telke, berú ako prirodzenú vec. „Keď sa občas na ulici niekto pri mne pristaví a sú so mnou aj deti, tak vidno, že ich to teší a ja dúfam, že sú trochu na mňa aj hrdé, ale veľmi to neriešime. Prirodzene si na to zvykli. A ja tiež, navyše, popularita mi zatiaľ neukázala svoje čertovské nepríjemné rožky. Ak by sa tak časom aj náhodou stalo, tak je to môj problém a ja si s tým budem musieť poradiť. Nechápem totiž ľudí, ktorí sa sťažujú na to, že ich ľudia poznajú a že ich to obťažuje. Ak chcem ostať anonymný, nemôžem predsa liezť na obrazovku, nie?"

J. Mečiar "vyliezol na obrazovku" vlastne vďaka zhode náhod. Pätnásť rokov robil v rozhlase a keď Braňo Ondruš odchádzal do politiky, uvoľnilo sa miesto moderátora v Televíznych novinách JOJky. „Zavolal mi šéf spravodajstva, či by som sa neprišiel ukázať. Tak som došiel, urobil nejaké skúšobné zábery... No a vybrali ma. Nebolo to cielené z mojej strany, že by som sa pokúšal o kariéru v televízii. Hoci je zrejmé, že tento model - dlhoročný redaktor v rádiu a potom v televízii - vychádza. Dôkazom toho je množstvo mojich kolegov v každej zo slovenských televízií. Bral som to skôr ako príležitosť posunúť sa ďalej v mojej profesii, vyskúšať znovu niečo iné, nové."

Hoci sa tejto príležitosti potešil, netvrdí, že ju prijal bez obáv o to, ako ju zvládne. „V rozhlase uhráte všetko hlasom. V televízii je to problém, človek musí ovládať nielen hlas, ale aj tvár, mimiku, gestá... Dodnes si viem úplne presne vybaviť prvé vysielanie Televíznych novín s Adrianou. Bolo to koncom augusta. Mal som tep určite viac ako 180 úderov srdca za minútu a tlak by ste mi neboli namerali, taký som ho mal vysoký. Po skončení vysielania som bol úplne celý mokrý, spotený. Bol som fyzicky taký vyšťavený a unavený, ako keby som bol celý deň pracoval v bani! Prvý týždeň bol pre mňa veľmi ťažký, no postupne zo mňa stres opadával. Človek sa totiž postupom času v akejkoľvek profesii oťuká. Zvykol som si na kamery, dnes sa dá povedať, že ich už vnímam úplne automaticky. Tak ako som si pred rokmi zvykol na mikrofón a prestal sa ho báť, tak som si zvykol aj na kamery a dnes sú to už moje kamarátky."

Hoci mnohí slovenskí moderátori sú dobrým príkladom toho, že vydarená kariéra v rádiu je dobrý predpoklad na to, aby sa presadili aj v televízii, nie vždy to ide ľahko. „Pre mňa bola najväčšou oporou manželka. Keď sa človek rozhodne urobiť rozhodujúcu zmenu a krok ďalej, potrebuje podporu, motiváciu. Ona mi držala palce, dodávala mi odvahu. Nebudem to tajiť - potreboval som povzbudenie. Po každom vysielaní na začiatku mi povedala, čo sa je páčilo, čo som mohol urobiť inak - tu si sa tváril zle, tam si toto pokazil, ale toto ti vyšlo. Dokáže ma skritizovať, ale i pochváliť."

Nové možnosti

Pri prijatí ponuky na moderovanie Televíznych novín nemal J. Mečiar žiadne očakávania. „Nič som nečakal, lebo som ani len netušil, čo vlastne čakať môžem. Úžasné na tom celom je to, že sa mi otvorili aj nové možnosti, ktoré sa netýkajú len moderovania v televízii. Dostávam ponuky na mnohé iné moderovania, ale aj na mnohé iné možnosti, ktoré sa krútia okolo televíznej roboty. Dá sa povedať, že som bol v správnom čase na správnom mieste. Bola to fakt náhoda, že Braňo odchádzal, že sa objavilo voľné miesto a že ja som dostal ponuku."

Zdá sa, že šťastné náhody J. Mečiar doslova priťahuje. „Neviem, či by som sa rovno nazval dieťaťom šťasteny, no viackrát v živote sa mi stalo, že zaujímavé možnosti a príležitosti sa mi prihodili doslova náhodou. Napríklad keď som robil v rádiu Twist s Andym Krausom, tak on v tom čase spolupracoval s agentúrou Maya. Vyrábali súťaž Milionár pre slovenský televízny trh. No a Andy, keďže ma poznal a tiež sa na tom spolupodieľal, mi poslal zopár otázok, ktoré mali v Milionárovi odznieť. Lenže nejaké veci tam nesedeli, tak som to opravil." Keďže si dovolil upozorniť na nepresnosti, naštval tak dramaturga relácie, ktorý bol presvedčený o svojej pravde. „Zavolal mi a vynadal, čo si to dovoľujem. V konečnom dôsledku sa však ukázalo, že ja som mal pravdu a odvtedy som dostal možnosť spolupracovať na výrobe Milionára po celý ten čas, čo sa u nás vysielal. No a znovu to bolo celé len dielom náhody."

Vie aj nakričať

S manželkou Janou, ktorá je od neho mimochodom o päť rokov staršia, majú tri deti - Adama, Veroniku a Marka. „Pri výchove som prísny. Nehovorím rovno, že deti musia stáť nastúpené v rade a poslúchať na slovo. No keď mám dôvod, tak viem na ne aj nakričať. Asi to mám v povahe a zdedil som to po mame. Ona je totiž ten typ ženy, ktorý sa väčšinu času tvári, že sa nič nedeje, no ak treba, tak dokáže narobiť riadny 'čurbes'."

Kvôli práci má niekedy na deti času menej, sú však aj dni, keď sa im môže venovať naplno. „Vtedy mi úplne stačí, že sme spolu. Mám rád ten pocit, keď na nich vidím, že chcú byť so mnou a že sa tešia zo spoločne stráveného času. Veď čo už môže byť pre rodiča dôležitejšie? Škoda len, že toho času nie je toľko, koľko by som chcel. Nerobím totiž len novinára, ale aj úplne iné veci, ktoré súvisia s televíznym vysielaním. Takže toho času je málo. Priznám sa, že občas som z toho smutný, hlavne, keď sa mi toho veľa nakopí. Lenže na druhej strane - občas sa rád nechám pohltiť prácou a vtedy je práca prvoradá a ja sa na chvíľu mením na krkavčieho otca," podotkol s úsmevom. „Nie že by som bol rovno vorkoholik. To asi nie. Lebo vorkoholik je ten, kto dokáže len v práci nájsť uplatnenie a zmysel života. Ja sa nevidím v práci, mojím snom je užívať si ničnerobenie a keby na to boli finančné možnosti, tak to si buďte istí, že nepracujem."

Ak by však náhodou vyriešila výhra v Lote alebo nečakané dedičstvo jeho finančné možnosti, presne vie, ako by si poradil s voľným časom. „Od mája do októbra by som bol na Jadrane a plachtil by som po mori od ostrova k ostrovu, od prístavu k prístavu. Počas zvyšných mesiacov by som spal, počúval muziku a pozeral filmy. Mám totiž doma kopu cédečiek, ktoré nemám šancu pustiť si a vypočuť a mám kopu dévedéčok s filmami, ktoré nemám šancu pozrieť si..."

More je pre J. Mečiara synonymom relaxu a absolútnej slobody. „Mám veľmi rád celé chorvátske pobrežie, nemám obľúbené miesto. A aj k tejto mojej veľkej láske som vlastne prišiel len vďaka šťastnej náhode. Kým som pracoval v rádiu, pozvali nás kolegov ako posádku na regatu. Plachtenie je zvláštna vec. Keď si to raz vyskúšate, tak buď vám to nič nehovorí a už to viac neskúsite, alebo vás to absolútne pohltí, chytí za srdce a už nepustí. Podľa mňa je plachtenie po mori to najlepšie trávenie voľného času, aké vôbec existuje!" Má rád pohodu a voľnosť, ktorú mu more a loď ponúka. „Na klasickej dovolenke ste na jednom mieste, no ak plachtíte, tak sa plavíte, kam chcete, zakotvíte kde chcete... Na lodi mám neskutočne silný pocit slobody. Mám pocit, ako keby ma na mori nikto nemohol nájsť... A ak by ma predsa len našiel, tak dvihnem kotvy a už ma niet," dodal na záver s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári